pohrozila strelou Prónaia, ktorej veľa nechýbalo, aby skončila v sieti. Brankári zasahovali na oboch stranách. Strely však veľmi nebezpečné neboli, a tak si brankári udržiavali čisté konto.
Prišla fáza zápasu, v ktorej bola hra v réžii Nižnej Slanej. Mala hernú prevahu, dominovala v strede poľa a vytvárala si strelecké príležitosti. D. Hajči dobre vystrelil z 20 metrov, do strely mu však vošiel jeden z domácich hráčov. Ďalšiu šancu priniesla spolupráca Gelda, Slovák, Cangár. Nič menej akciu, ktorá bola ukážkovo rozohraná, zakončoval ľavý záložník Leštach, jeho ľahká strela z ľavej strany skončila na ľavej žrdi domácej brány. Akciu zakončoval Leštach, keďže Cangár v lepšej pozícii nemohol cez troch hráčov Vlachova vystreliť. Veľmi dobre bol zahraný aj nákop Prónaia z väčšej vzdialenosti, gól však nepriniesol. Z rohov, ktoré zahrával Leštach vznikli nejaké šance, jeden však bol zahraný aj za bránu domácich. Hráč sa však sťažoval na terén. Hráči robili aj individuálne chyby, napr. po chybe hráča Vlachova spravil chybu aj hráč Nižnej Slanej. Nič menej Vlachovo skúsilo útočiť po ľavej strane nižnoslanskej obrany. V jednom prípade brankár center nemal, v druhom prípade dobre zasahoval obranca O. Junger. Zaujímavá bola akcia, pri ktorej Slovák stratil loptu, aby ju znova získal, volil prihrávku na Valka. Ten sa dostal do šance, ohrozil bránu domácich, lopta bola vyrazená. V závere polčasu hostia trochu poľavili, domáci sa však výraznejšie nevedeli presadiť.
V druhom polčasu už Nižná Slaná nemala toľko síl ako v predošlom. Po tlaku Vlachova sa po pár minútach dostali ku slovu aj hostia. Predtým však došlo k striedaniu hráča, či zmenám na niektorých postoch. Po akcii na pravej strane z pohľadu Nižnej Slanej dostal loptu Cangár. Ten odcentroval, Leštach však ponúknutú príležitosť nepremenil, keď jeho strela pravou nohou letela tesne veľa brány. Trest prišiel v podobe gólu Vlachova. Po brejku sa dostal k lopte najnižší hráč na ihrisku, Ondrej Leskovjanský. Dokonca zo súboja s Karasom vyšiel víťazne, keď strela k pravej žrdi skončila v sieti. Po góle bola hra pomerne často prerušovaná faulami. Napr. D. Hajči bol raz znechutený po faule domáceho hráča, ktorý nebol odpískaný. Hra bola obojstranne vyrovnaná s menšími nepresnosťami na oboch stranách. Snahu o vyrovnanie stavu hráčom nemožno uprieť. Po faule pred šestnástkou na Cangára dostala Nižná Slaná výhodu priameho kopu. Strela Leštacha však letela tesne nad bránku domácich. Bojovalo sa v strede poľa, viac síl malo Vlachovo a preto hru kontrolovalo. Raz však M. Pitoňák fauloval D. Hajčiho, ktorý musel byť ošetrovaný. Treba však poznamenať, že sa mu ospravedlnil. Podobne to bolo aj po faule na Karasa iným hráčom Vlachova. Kombinácia v strede poľa Nižnej Slanej až tak nevychádzala ako v prvom polčase. Nejaké náznaky šancí si však vytvorila. Skúsený stopér Vlachova ich však v zárodku vyriešil. Jednu nepresnú strelu mal R. Hajči, či M. Prónai, keď strela mala razanciu, avšak obe boli nepresné. Vlachovo dvakrát vyskúšalo zaútočiť po svojej ľavej strane, kde druhý polčas hral D. Valko. Ten si však post zastal, keď výraznejšiu chybu nespravil. Nižná Slaná si ešte vypracovala dve situácie, keď veľa nechýbalo a hráč by sa k strele dostal. Šťastie však stálo na strane Vlachova. Keďže Cangár dostal kŕče, do hry bol poslaný náhradný brankár, ktorý však mal dres hráča, keďže bol pripravený len jeden dres. Nič menej nejako ho to nezaskočilo, v inom klube tiež v jednom prípravnom a v jednom majstrovskom zápase dres pripravený nemal. Nastúpil s dresom, ktorý mali na sebe hráči ako Ján Vieloha, ale aj Jozef Gunár. V závere sa snažila Nižná Slaná vytvoriť si tlak, to sa však nepodarilo. Prihrávky neboli presné, či hráči Vlachova boli skôr pri lopte. Dvakrát sa k lopte dostal aj striedajúci hráč, raz po výkope, ktorý prevzal vysunul R. Hajčiho, ten však nedotiahol akciu do úspešného konca. V závere mal ešte jednu strelu R. Hajči, ale bola nepresná.
V zápase mal premiéru nový hráč Ján Gelda, ktorý výkonom určite nesklamal. Počasie bolo rôzne, väčšinou zima, v druhom polčase sa zlepšilo. Nič menej lavička Nižnej Slanej sa raz počas vetra začala triasť.
Nižná Slaná nastúpila v tejto zostave: Ivan Krnáč – Ondrej Junger (46. min. Radovan Hajči), Maroš Soják, Miroslav Prónai, Vladimír Karas - Juraj Leštach, Dalibor Hajči, Peter Slovák, Dušan Valko - Juraj Cangár (84. min. Štefan Tomášik), Ján Gelda.
Pred asi 15 divákmi na ihrisku + 2 divákmi mimo ihriska rozhodoval Ján Palacko.
Štefan Tomášik
nedeľa, 11 marec 2012 20:03
V prvom prípravnom futbalovom zápase Nižná Slaná podľahla súperovi vo Vlachove o gól Doporučený
Napísal(a) Štefan Tomášik
Vo svojom prvom prípravnom zápase nastúpila Nižná Slaná na ihrisku vo Vlachove. Po príchode boli hráči Nižnej Slanej milo privítaní. K dispozícii však mali len trinásť hráčov, kým domácich bolo aspoň šestnásť, pričom dvaja hráči mali iné dresy než ostatní. Hoci Matúš Pitoňák a Tomáš Pitoňák sa objavili v zostave domáceho mužstva, na hre Nižnej Slanej sa tieto straty neprejavili. Akurát na lavičke bolo menej hráčov, Nižnej Slanej chýbali dvaja iní hráči. Pri ich účasti by bola základná zostava ešte silnejšia.
Hra v prvej tretine prvého polčasu bola obojstranne vyrovnaná. Dve nebezpečné situácie na pravej strane obrany vyriešil Karas. Nižná Slaná
Zverejnené v
Futbal
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.