Dňa 30. 12. 2012 v telocvični ZŠ v Dobšinej sa uskutočnil futbalový turnaj. Na turnaji štartovalo 8 mužstiev, hralo sa v dvoch skupinách, v ktorých sa hralo systémom každý s každý s každým. Po nich nasledovala vyraďovacia fáza. V nej sa zrodilo toto poradie mužstiev: 1. PF 2013, 2. Kečovo, 3. Joky team, 4. Slza (Dedinky). Výsledky - o 3. miesto: Joky team – Slza 5:2. Finále: PF 2013 – Kečovo 3:0.Prvý zápas
Dva vlastné a dva lacné góly výrazne naštrbili úvod zápasu a ďalší priebeh zápasu. Hra mužstva nemala ani hlavu ani pätu, dokázalo si vypracovať asi iba jednu vážnejšiu šancu. V ďalšom priebehu hralo a pôsobilo odovzdane, hráči z poľa sa nevedeli s loptou dostať na polovicu súpera, nie to ešte ohroziť brankára druhého mužstva. Tretí gól inkasovalo z penalty, keď brankár porušil pravidlá. Niektorí hráči mužstva hrali tvrde, ale férove. V druhom polčase podalo lepší o niečo výkon, keď hlavne inkasovalo menej gólov.
Druhý zápas
Mužstvo Dediniek začalo náporom, brankár White Man mužstvo podržal. Obrancovia však vyrazené lopty nedokázali odvrátiť. Tlak sa stupňoval, prvý gól bol znova vlastný. Ďalší gól inkasovalo po samostatnom úniku. Do brány išiel druhý brankár, inkasoval oveľa horšie góly. Do druhého polčasu mužstvo nastúpilo v novej zostave. Dedinky ovládli hru a útočili so všetkými hráčmi. Bolo len otázkou času, kedy pridajú ďalšie góly. Po strele, keď brankárovi clonil obranca pridali ďalší gól. Mužstvo White Man sa snažilo hru ukľudniť, ale mladí neskúsení hráči nedokázali loptu podržať. Naopak Dedinky pokračovali v nátlakovej hre a pri jednom z gólov doslova „rozobrali“ všetkých hráčov teamu White Main. Ďalší gól pridali, po viacerých šanciach, ktoré nepremenili. Po prečíslení skórovali hráč Dediniek do prázdnej bránky. Team White Man striedal hráčov v poli, zmeny sa veľmi neprejavili. Posledný gól padol keď piati hráči Dediniek vyšachovali hráčov teamu White Man.
Tretí zápas
Po štyroch inkasovaných a niektorých aj lacných góloch sa predstava o prípadnej výhre tohto celku rozsypala.
Komentár k zápasu Black Man – Dedinky
V tomto zápase mali Dedinky spočiatku problémy s prekonaním brankára. Hra druhého celku bola bez disciplíny a gól inkasovali aj penalty. Po prestriedaní sa hra mužstva Dediniek zlepšila. Mladší hráči zlomili odpor súpera dvoma gólmi. Dokonca súper hral v oslabení o troch hráčov (t.j. iba jeden hráč v poli). V ďalšom priebehu mali cigáni k dispozícii jednu penaltu, a ohrozili súperovho brankára asi trikrát. Vyskytla sa aj situácia, keď hra musela prerušená, hráč Dediniek ležal na zemi. Následnú šarvátku musel riešiť rozhodca zápasu a diváci, ktorí boli blízko. V závere sa zápas dohrával bez tvrdších zákrokov.
Komentár zápasu Black Man – Dobšiná
V tomto zápase nebolo núdza o viaceré zaujímavé momenty počas zápas. Dobšiná síce strelila prvý gól, keď od úvodu zápasu mala prevahu. Neskôr nečakane Lindák inkasoval gól zblízka od Mariána Bubenčíka. O pár minút sa však po kombinačnej akcie po ľavej strane dostala Dobšiná do vedenia. Vyskytli sa aj šarvátky počas zápasu. Dobšiná pridala ďalšie góly, či už po penalte, ale aj inými spôsobmi.
Niektoré výsledky:
Joky Team – Ultras 4:0
Black Man – White Man 7:0
Diabli – Kečovo 0:0
PF 2013 – Slza 3:0.
Text a foto: Bc. Štefan Tomášik
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.