Z rozhodnutia Rady a Výkonného výboru Oblastného futbalového zväzu v Rožňave sa o poslednom účastníkovi, ktorý doplní štrnásťčlenný peletón štartujúcich mužstiev v nastávajúcom futbalovom ročníku I. triedy rozhodne po barážovom stretnutí medzi mužstvami Plešivca a Hrhova.Baráž je spravodlivá
K barážovému stretnutiu zaujal oficiálne stanovisko predseda ObFZ v Rožňave Ján Džubák. „Po odstúpení Honiec ostáva v prvej triede voľné miesto. Nakoľko sa posledný Plešivec považuje za vypadávajúceho a piate mužstvo z druhej triedy sa nepovažuje za postupujúceho odohrá sa barážový zápas. Je to najspravodlivejšie riešenie tejto situácie. Oba kluby s touto možnosťou súhlasili, čo osobne kvitujem. My nehľadáme ako futbal rozdeľovať, ale ako ho spájať. Bude to zároveň konfrontácia síl dvoch mužstiev z rozdielnych priečok i tried, “ vysvetlil J. Džubák.
Zakopnutie v Bohúňove chcú odčiniť
Hrhovčanom ušla štvrtá postupová priečka v poslednom odvetnom stretnutí na pôde Bohúňova. Domáci, nakoľko prehrali v Hrhove na jeseň 2:0, potrebovali vyhrať najmenej rozdielom troch gólov a neinkasovať. Hrhovu stačil v tomto prípade jediný gól. „Bohužiaľ, nevyšlo to. Celou cestou sme boli v pohode a cieľom bolo jednoznačne víťazstvo. Po inkasovanom góle však prišla ďalšia chyba, keď po penalte, nariadenej v prospech domácich náš gólman síce loptu vyrazil, ale domáci útočník ju dorazil do siete skôr ako mohli zasiahnuť naši obrancovia. Bol to zlomový moment, ktorý sa nám neskôr vypomstil. Nielenže sme nevyhrali, ale nedosiahli sme ani jediný potrebný gól. Už ani nepamätám, kedy naše mužstvo hralo v prvej triede, a preto verím, že s kompletným kádrom po baráži naplníme náš dlhodobý cieľ,“ uviedol predseda FK Hrhov Alexander Bartók.
Situácie nie je ružová
Plešivčania, ktorí už majú síce z minulosti za sebou aj skúsenosti z regionálnych trávnikov, sú však na tom momentálne o niečo horšie, nakoľko budujú omladený káder. Nebyť odpočítaniu troch bodov po súťaži mohli mať záchranu vo vrecku. Správu o baráži najprv prijali s nevôľou, ale nariadenie ŠTK rešpektujú. „Pred časom bola v podobnej situácii Rožňava, ktorá skončila na poslednom mieste, avšak po vystúpení Sečoviec v súťaži zotrvala. Z tohto dôvodu si myslím, že sa to mohlo aplikovať aj v okrese. Pred časom sme postúpili do jednotky ako jediné mužstvo bez prehry a doteraz sme späť nespadli. Bola aj slávnejšia história, keď sme až dvakrát okúsili regionálne trávniky v najnižšej súťaži. Vypadnúť totiž do prvej triedy je ľahšie stráviteľné, ako padnúť na dno do dvojky. Momentálne sme však v ťažkej situácii, káder je omladený, chlapci neskúsení a je potrebné ho dlhodobo budovať. Samozrejme, do baráže ideme s ambíciou uspieť, aj keď to nevidím ružovo,“ konštatoval Ján Šofranko, člen výboru FK Plešivec.
Barážové stretnutie sa odohrá v nedeľu 10. júla 2011 na ihrisku Kovstavu v Nadabule so začiatkom o 17.00 hod.
Karol Csobádi
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.