že nebude dostupná komukoľvek (predošlé publikácie boli stiahnuteľné z webovej stránky), ale chce ju vydať knižne. Požiadali sme ho o krátke zhodnotenie hráčskej kariéry.
Najlepší tréner
Jednoznačne bol ním Karol Kováč a bolo škodou, že ma viedol iba rok. Na tréningoch sa intenzívne venoval aj Štefanovi Tomášikovi, ktorý často musel siahnuť na dno síl, ale tvrdý tréning prinášal dobré výkony. Dokonca Štefan Tomášik mu občas pomohol so zostavou dospelých – napr. vonku Teplička, vonku Prakovce a aj konzultoval s ním zostavy žiakov na jar 2002 a občas robil aj tréningy. Tréner Kováč ho pozval na tréningy dospelých, kde ho vyskúšali skúsení hráči. Pre Štefana Tomášika bol veľký zážitok chytiť nájazd Ruszóa, ktorému sa potom spoluhráči smiali. Tréner tohto brankára dával ako príklad ostatným hráčom, keďže si zapisoval zostavy dospelých po každom kole a aj sa zaujímal sa aj o hru a výsledky dospelých a nechýbal na žiadnom tréningu. Predstavil ho aj hráčom dospelým. Tento tréner vedel maximálne využiť moje schopnosti, vedel ma aj povzbudiť aj dobre poradiť a nekričal na mňa nikdy. Dokonca sme sa mali iné názory na niektoré zostavy dospelých vonku, tréner rešpektoval môj názor. V priebehu jari 2002 už som na návrh trénera netrénoval so žiakmi, ale buď s dorastom (ak prišli na tréning) alebo s dospelými. Podľa trénera som prekročil výkonmi svoju vekovú kategóriu. Tento tréner mi zabezpečil stretnutie s mojim obľúbeným hráčom dospelých Mariánom Adamom v Nižnej Slanej, ktorý dochádzal na zápasy z Prešova. Na stretnutie som bol aj uvoľnený zo Základnej školy.
Odvolaný tréner kvôli Štefanovi Tomášikovi
Bol ním Rudolf Ferenčák. Tento tréner ma viedol v Nižnej Slanej v rokoch 2002 a 2003. Chcel zo mňa spraviť útočníka, v jednom zápase som aj nastúpil v útoku. Už samotní hráči vraveli trénerovi akú má spraviť zostavu. Nakoniec bol tréner odvolaný. Napriek tomu sa Štefan Tomášik naučil pod vedením tohto trénera zahrávať výkopy od bránky a aj nové tréningové cvičenia.
Tréner, ktorý odstúpil kvôli chybe Štefana Tomášika
Marián Ferenc. Tento ma viedol v Gemerskej Polome v rokoch 2005 - 2007. Trikrát mi sľúbil, že ma postaví alebo vystrieda, ale opak bol pravdou alebo zmenil zostavu na poslednú chvíľu po prehovorení druhým brankárom. Naviac ma dvakrát znemožnil pred spoluhráčmi. Dokonca priznal, že radšej má druhého brankára, ktorý nechodil na tréningy. Tvrdil, že ak by staval brankárov podľa účasti na tréningoch, druhý brankár by nehral. Na tréningoch brankár Tomášik chytať mohol, ale na zápasoch nie. Na otázku prečo ho nestavia odpovedal, že to je podplatené. V roku 2006 hráči neočakávane zvolili za najlepšieho hráča dorastu Štefana Tomášika, hoci nehral pravidelne, ale pomáhal trénerovi so zostavami a aj viedol niektoré tréningy spolu s Júliusom Benedikom pri absencii hlavného trénera. Ako som sa dozvedel neskôr hlasovanie bolo zmanipulované trénerom Ferencom, ktorý si ma chcel udržať v kádri. Slabá zápasová prax Štefana Tomášika pod vedením Mariána Ferenca vyvrcholila, keď sa ho tréner na turnaji v Čiernom Balogu v roku 2007 rozhodol postaviť na druhý polčas finálového zápasu. Kvôli chybe brankára Gemerská Poloma prehrala a pohár nezískala. Tréner odstúpil.
Ďalší tréneri
Jozef Grančák. Viackrát sľúbil Štefanovi Tomášikovi, keď bol náhradník, že ho postaví, avšak nestalo sa tak. Nakoniec bol jednotkou na jar 2004. Svoje chyby z jesene oplatil gólmanovi tým, že sa mu venoval na tréningu a on určil, že je najlepší hráč z jarnej časti s čím sa zhodol aj s inými hráčmi. Ďalším bol Milan Petergáč. Tréner, pod ktorým Štefan Tomášik nehral majstrovské zápasy - Július Benedik.
Keď partia drží
Tréner Grančák nedával vždy gólmana Tomášika do základu v sezóne 2003 - 2004. Hráči Dalibor Hajči a Štefan Gunár oznámili, že v ďalšom kole budú na lavičke oni.
Čo zabránilo presadeniu v mužstve dospelých ? 
V Gemerskej Polome som bol v sezóne 2007 – 2008 každé kolo dobre pripravený na zápas, ale tréner ma nestaval. Po prehre v Plešivci som cítil, že som zbytočný a na ďalšie zápasy som už nechodil. Po sezóne som začal študovať na Vysokej škole, gólmanom Mišinovi v Gemerskej Polome a Krnáčovi v Nižnej Slanej (na jeseň 2008) som dvojku nechcel robiť a tréneri Ferenc a Benedik stratili u mňa dôveru. Na jar 2009 som sa chcel vrátiť do Nižnej Slanej, ale nepodarilo sa. Naviac aj rozvrh v škole som mal zlý, lebo domov som chodil v neskoro piatok . Prakticky až po zranení Ivana Krnáča v roku 2010 som začal chytať, ale po návrate Ivana Krnáča som bol opäť na lavičke. Naviac do kádra pribudol brankár Matúš Pitoňák, čím bolo zrejmé, že so mnou na post jednotky nerátali a neskôr už ani ako náhradný brankár, lebo ma z tejto pozície vytlačil Viliam Máťaš. Po zranení, keď som musel vynechať celú jarnú časť som pôsobil v Gemerskej Polome, ale už to nebolo ono, bolo vidieť, že som pol roka nechytal. Naviac do kádra pribudol Slavo mír Paliha, ak by som vedel, že budem tretí brankár do tohto klubu by som nešiel. V nasledujúcich dvoch rokoch bolo prioritou dokončiť školu.
Rozlúčkový zápas Štefana Tomášika v Nižnej Slanej v roku 2005
Vedenie klubu v Nižnej Slanej, hráči dospelých (vtedajší aj bývalí) a bývalého dorasteneckého mužstva spravili Štefanovi Tomášikovi rozlúčkový zápas a hoci bol už v čase majstrovských zápasov, účasť na ňom neodmietol. Na zápas sa dostavili aj osobnosti ako Marián Adam z Prešova a Gustáv Keršák z Bratislavy, Július Turcsányi, Maroš Dovec, Roman Lindák alebo Karol Kováč. Brankár však podal veľmi zlý výkon nakoľko bol veľmi vyťažený (mimo tréningov chodil aj do Nižnej Slanej) a bol dojatý z toho, čo mu pripravili. Gustáv Keršák odovzdal Štefanovi Tomášikovi na pamiatku kapitánsku pásku.
Vizitka
Meno a priezvisko: Štefan Tomášik
Ocenenia: najlepší hráč žiakov (2002, 2003), najlepší hráč dorastu na jar 2004, 2004 / 2005, 2005 / 2006
Kluby: Nižná Slaná (2001 – 2005), Gemerská Poloma (2005-2008), Nižná Slaná (jar 2010 – 2013), Gemerská Poloma (2013)
Publikácie: 2011 - Prvá trieda v okrese Rožňava od sezóny 1996/1997 po sezónu 2010/2011 2013 - Druhá trieda v okrese Rožňava od sezóny 1996/1997 po sezónu 2010/2011.
Obľúbený hráč: Marián Adam
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.