Zimná biatlonová sezóna vyvrcholila prvý marcový víkend v Národnom biatlonovom centre v Osrblí Majstrovstvami Slovenskej republiky. Teploty vysoko nad nulou a krásne slnečné počasie sľubovali divácky atraktívny zážitok, pretekárov však ťažký kašovitý sneh poriadne preveril a boli sme svedkami množstva pádov.Starší žiaci na 4,5km trati uzatvárali chlapčenské kategórie – Lukáš Ottinger po výbornej streľbe (0,1) zostal tesne pod stupňami víťazov – nepopulárne 4. miesto však vylepšil ziskom prvej výkonnostnej triedy. Rovnako strieľajúci Daniel Jacko (1,0) si 8. miestom tiež vylepšil svoje sezónne maximum. Tomáš Sklenárik na strelnici minul spolu päť terčov (2,3), čo stačilo na 10. miesto, hneď za ním skončil Gabriel Nagypál (0,2). Radovanovi Humeníkovi sa nedarilo strelecky (3,4) skončil 18.
Mladšie žiačky Anka Fujdiarová (1,1) a Emma Petalíková (0,3) vybojovali po solídnej streľbe v ťažkej konkurencii 15. a 17. miesto. Svoju premiéru v biatlone absolvovala v kategórii starších žiačok aj Andrea Uličná, po problémoch so zbraňou (5,5) obsadila 14. miesto.
Úplným záverom sezóny sú tradične divácky najatraktívnejšie preteky s hromadným štartom. Na rovnako dlhých tratiach sa za nezostrelné terče bežia trestné kolá. V nedeľu opäť v krásnom slnečnom počasí vybiehali na trať najprv najmladší žiaci. Hneď po štarte sa na čele vytvorila silná štvorčlenná skupina, v ktorej nechýbal Andrej Mladší, a v náročnom stúpaní si vytvorila slušný náskok. Pred cieľovou rovinkou sa tempo ešte zvýšilo a v záverečnom finiši ostalo Andrejovi nepopulárne 4. miesto, čo je však aj vzhľadom na príznaky začínajúcej choroby pekný výsledok.
Z prvej pozície štartoval v kategórii mladších žiakov v drese vedúceho pretekára Slovenského pohára Libor Mladší. Po štartovnom výstrele v snahe okamžite vyraziť vpred Libor zasekol lyžu do kašovitého snehu, spadol a ocitol sa na samom konci štartového poľa. To ho namotivovalo ešte viac – v najťažšom stúpaní na povestnú „čerešňu“ sa postupne prekľučkoval na čelo a na štadión prichádzal s takmer 50 metrovým náskokom. Tam opäť potvrdil, že sa mu tento víkend do trestného kola nechce – dvakrát predviedol bezchybnú streľbu (0,0) a zvyšok preteku bol na čele sám s pohodlným náskokom. V cieľovej rovinke s rukami nad hlavou oslavoval svoj tohtoročný druhý titul Majster Slovenska v biatlone a tiež celkové víťazstvo v rámci Slovenského pohára. René Chrapán po dobrej streľbe (1,0) obsadil 11. miesto a vybojoval si 3. výkonnostnú triedu.
Starší žiaci absolvovali ťažké stúpanie celkovo trikrát, a to poriadne roztrhalo štartové pole. Tomáš Sklenárik (0,1) pri streľbe v ľahu nezaváhal a pohyboval sa na tretej pozícii. Jediný netrafený terč v stoji a trestné kolo mu však zmarili nádeje na majstrovskú medailu. Dobehol na 6. mieste, ale získal najvyššiu výkonnostnú triedu. Lukáša Ottingera (1,2) tri trestné kolá odsunuli na 9. pozíciu.
Daniel Jacko (1,1) preťal cieľovú pásku na 14., Gabriel Nagypál (3,4) na 16. a Radovan Humeník na 19. pozícii.
Dievčatá poriadne vytrápil ťažký sneh, strelecké výsledky však dávajú nádeje do budúcnosti. Rovanko aj fakt, že na bežkách stáli prvýkrát len v decembri. Emma Petalíková (0,1) dobehla na
Zimná biatlonová sezóna je za nami a bola úspešná. Okrem tvrdého tréningu na tom mala podiel aj táto zima, ktorá nám bohatou snehovou nádielkou umožnila trénovať aj v blízkosti domova. Pretekári nášho klubu sa v pretekoch Slovenského pohára celkovo 9 krát postavili na stupne pre najlepších a získali 3 medaile z Majstrovstiev Slovenska, z toho dve zlaté. 6-krát to bolo nepopulárne 4. miesto. Štyria chlapci si vybojovali prvú výkonnostnú triedu.
Ďakujeme všetkým priaznovcom a podporovateľom biatlonu a tešíme sa na letnú sezónu a ďalšie športové zážitky.
Podporte našu činnosť poukázaním 2% z vašich daní.
Viac informácii a kompletné výsledky na www.biathlon.sk.
KB Revúca
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.