Mladí pretekári Klubu biatlonu Magnezit Revúca pokračujú v dobrých výsledkoch – z druhého kola Slovenského pohára sa popri dvoch „zemiakových“ umiestneniach štyrikrát postavili aj na stupne pre najlepších. V sobotu 26.1.2013 sa pri piatich stupňoch pod nulou bežali rýchlostné preteky a revúcki pretekári mali trochu športovej smoly – dvakrát vybojovali nepopulárne „zemiakové“ umiestnenia. Na trať najprv vybiehali najmladší žiaci, vo veľmi vyrovnanej kategórii Andrej Mladší dobehol na 4. mieste, keď od stupňa víťazov ho delili len dve desatiny sekundy! Mladší žiak Libor Mladší sa prezentoval dobrou streľbou (0,1) – jediný trestný okruh za netrafený terč znamenal striebornú pozíciu, pričom za víťazom zaostal 2.8 sekundy.
Starší žiaci uzatvárali chlapčenské kategórie – Tomáš Sklenárik na strelnici ani raz neminul (0,0) a ako nováčik v tejto kategórii znova atakoval stupne víťazov – skončil tesne štvrtý. Gabriel Nagypál (0,2) vybojoval 10. miesto, Lukáš Ottinger (2,2) po dlhej tréningovej pauze spôsobenej chorobou 11. miesto a Daniel Jacko (2,1) 15. miesto.
Naša, v tejto sezóne zatiaľ jediná štartujúca biatlonistka Anka Fujdiarová (1,3) v najsilnejšie obsadenej kategórii mladších žiačok dobehla na 17. mieste.
Nedeľa patrila vytrvalostným pretekom, trestné kolá za nezostrelené terče nahradili polminútové prirážky k bežeckým časom. Ochladilo sa, na strelnici občas povieval vetrík a to sa spolu so zamrznutými prstami a náročnejšou traťou s prudkým stúpaním „ na čerešňu“ podpísalo na horších streleckých výkonoch takmer u všetkých pretekárov.
Andrej Mladší sa s dlhšou a náročnejšou 3km traťou popasoval výborne a v mimoriadne vyrovnanej kategórii najmladších žiakov, kde o umiestneniach v prvej šestke stále rozhodujú sekundy, vybojoval 3. miesto. V strednej žiackej kategórii na 4,5km trati bol Libor Mladší na obidvoch streľbách bezchybný (0,0) a zaslúžene zvíťazil. Anka Fujdiarová (4,3) vybojovala znova 17. miesto.
Najstarší žiaci absolvovali 6km náročnú trať s dvoma streleckými položkami. Tomáš Sklenárik po bezchybnej streľbe v ľahu trikrát minul pri streľbe v stoji (0,3) a vyzeralo to zasa na nepopulárne pozície. Trikrát však minuli aj jeho najväčší súperi a Tomáš sa tak mohol tešiť z 3. miesta a zisku prvej výkonnostnej triedy. Je to pre neho prvé pódiové umiestnenie v kategórii starších žiakov. Daniel Jacko (2,2) na 11. mieste vybojoval druhú výkonnostnú triedu. Lukáš Ottinger (3,5) a Gabriel Nagypál (4,4) netrafili 8 terčov a to ich odsunulo na 15., resp. 17. pozíciu.Slovenský pohár v biatlone (Viessmann pohár) pokračuje ďalším kolom 16.-17. februára 2013 v Osrblí. Počas pretekovej pauzy absolvujeme najprv cyklus dvojfázových tréningov na domácej pôde (ak nám to snehové podmienky dovolia) a budeme pokračovať v ladení formy pred Majstrovstvami Slovenska. Začiatkom februára plánujeme zájazd do Nového Města na Moravě, kde sa konajú Majstrovstvá sveta v biatlone, a to je jedinečná príležitosť vidieť najlepších biatlonistov sveta naživo. Radi by sme tam povzbudili aj odchovankyňu revúckeho biatlonu Martinu Chrapánovú, ktorá by mala na najvýznamnejšom biatlonovom podujatí roka reprezentovať Slovensko.
Viac informácii a kompletné výsledky na www.biathlon.sk.
KB Revúca
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.