Koncom októbra 2011 si členovia a priaznivci Klubu biatlonu Magnezit ŠŠSM Revúca pripomenuli začiatky tohoto športu v Revúcej. Členovia výboru a rodičia pretekárov vytvorili príjemnú atmosféru, v ktorej na minulé úspechy ale aj náročnú prácu spomínali bývalí aj súčasní tréneri, pretekári, funkcionári a iní priaznivci revúckeho biatlonu.ZO Zväzarmu n. p. LTZ Revúca. Jeho zakladateľom bol paradoxne futbalista Tibor Šestina. Od roku 1978 sa vytvoril silný kolektív športovcov, ktorý v letných disciplínach čoskoro prenikol do slovenských i celoštátnych výsledkových listín. Tituly majstrov Slovenska i Československa získali Milan Chrapán, Dušan Chrapán, Marta Domašínska, Dušan Kováč, súrodenci Tibor a Vladimír Šestinovci. Po roku 1989 nastal v rozvoji letného biatlonu v Revúcej nevídaný rozmach, vybudoval sa strelecký areál a bežecké trate v lokalite Hájik.
Od roku 1992 sme začali so zimným biatlonom. Prvú „zimnú“ medailu priviezol do Revúcej v roku 1995 Dušan Chrapán, v roku 2000 získal dokonca všetky tri zlaté. Za jedinečnú športovú kariéru bol ocenený Slovenským zväzom biatlonu udelením titulov Majster športu a Zaslúžilý majster športu.
Býva pravidlom, že popri majstroch vyrastajú dobrí žiaci. Pri vlastnej tréningovej činnosti sa úspešní pretekári venovali i práci s mládežou. Výsledkom boli i prvé dve žiacke medaily v biatlone Jakuba Bosnyaka v r. 1997. Od roku 2000 vzniklo pri Základnej škole v Lubeníku školské športové stredisko biatlonu, ktoré sa môže pochváliť i medzinárodnou premiérou. Súrodenci Peter a Anna Košinárovci sa presadili na slovenskej úrovni a prebojovali sa do dorasteneckej reprezentácie. Vrcholom ich úspechov boli tituly majstrov Slovenska a účasť na zimných Európskych olympijských hrách mládeže EYOD 2001 vo fínskom Vuokatti. Reprezentačné tričká si obliekli i v letnom biatlone Peter Korím v európskom pohári juniorov, podobne Vladimír Gažúr v r.2006 na Majstrovstvách Európy v Lotyšsku i na pretekoch olympijských nádejí v roku 2008 v Českej republike. Martina Chrapánová je od roku 2006 reprezentantkou SR v biatlone, cez dorastenecké a juniorské kategórie sa presadila do seniorskej reprezentácie.
Cez klubové dvere prešlo postupne viac ako 70 úspešných pretekárov. Majstrami Slovenska sa stalo 18 pretekárov, ktorým patrí spolu 68 titulov. Na majstrovstvách Slovenska vybojovali 224 medailí, z toho 68 zlatých, 72 strieborných a 84 bronzových medailí. Na Majstrovstvách Československa získali 4 tituly, 3 strieborné a 2 bronzové medaily, na ME v letnom biatlone jednu striebornú medailu.
Ale nielen medaily sú dôležité – vo výsledkových listinách figurujú mnohé mená, ktoré štatistiky neregistrujú ako držiteľov cenných kovov. Napriek tomu mesiace a roky boli neodmysliteľnou súčasťou kolektívu a šport ich pripravil pre štúdium na vysokých školách i pre život. K nim patria desiatky rodičov, funkcionárov a rozhodcov, ktorí pre ich činnosť vytvárali skvelé podmienky. Bežecké trate v zime vznikali na lúkach pri nemocnici, často neskoro v noci pri svetle bateriek s lopatami v rukách. Tisíce najazdených kilometrov za tréningom a súťažami vo Vysokých Tatrách, Skalke a Osrblí. Modrá škodovka 1203 bola známa na celom Slovensku. Nespočetné boli brigády v streleckom areáli i pri organizovaní národných letných kôl a troch Majstrovstiev Slovenska v letnom biatlone.
Vo funkciách predsedov klubu biatlonu sa vystriedali postupne Mgr. Milan Chrapán, Pavol Kalna, Jozef Hirschman, Mgr. Edita Košinárová, Ing. Peter Košinár, PaedDr. Vladimír Gažúr a súčasný predseda Mgr. Libor Mladší. Trénermi klubu boli Milan a Dušan Chrapán, Jozef Hirschman a Štefan Ottinger.
Popri klubovej práci má Revúca aj významné zastúpenie v Slovenskom zväze biatlonu: Jozef Hirschmann a Dušan Chrapán sú členmi prezídia. Jozef Hirschmann, vlastní licenciu medzinárodného rozhodcu IBU a je predsedom športovotechnickej komisie SZB.
Za 20 rokov svojho fungovania zaznamenal revúcky biatlon množstvo výrazných úspechov a získal významné postavenie. Veríme, že v úspešnej histórii budeme pokračovať aj naďalej.
Úspechy však neprichádzajú bez tvrdej práce, preto pokračujeme v príprave na zimnú sezónu a novembrovou brigádou na „starom smetisku“ sme si pripravili trať na zimné tréningy. Už nám len ostáva dúfať, že nadchádzajúca sezóna nebude taká skúpa na sneh ako tie predchádzajúce.
Ďakujeme všetkým priaznivcom a podporovateľom tohoto krásneho športu.
Milan Chrapan,
Klub biatlonu Magnezit Revúca
{gallery}sport/biatlon/magnezit/20{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.