8. miesto a medzi strednými žiakmi Róbert Bíž (2,3) 14. miesto. Staršia žiačka Ema Kapustová (0,1) po výbornej streľbe a rýchlom behu nestačila len na jednu súperku vybojovala tak 2. miesto a striebornú medailu. Po viacnásobnej smole z minulých podujatí je to jej prvá medaila z majstrovstiev Slovenska v zime. Anka Fujdiarová (1,2) musela absolvovať tri trestné okruhy a obsadila 10. miesto.
Najmladším žiačkam tentokrát medaile tesne unikli - 4. miesto Alexandry Štempelovej, 5. miesto Tamary Molentovej a 7. miesto Veroniky Šteczovej však potvrdili ich dobrú pripravenosť.
V popoludňajších pretekoch dorastencov sa predstavili aj Lukáš Ottinger a Tomáš Sklenárik, ktorí sa pripravujú v centre talentovanej mládeže v Podbrezovej. Výbornú formu Lukáš Ottinger (0,3) premenil napriek trom trestným okruhom na titul majstra Slovenska! Po viacerých tituloch z letného biatlonu je to konečne jeho prvý titul aj v zime, a to v nabitej kategórii dorastencov. Tomášovi Sklenárikovi (4,3) ušla medaila tesne, ani najrýchlejším behom nedokázal zmazať manko 7 trestných okruhov. Radovan Humeník (1,4) vybojoval 11. a medzi dorastenkami Andrea Uličná (4,3) 15.
Vrcholom majstrovstiev aj celej zimnej sezóny boli nedeľňajšie atraktívne preteky s hromadným štartom. Tesne pred ich štartom sa počasie aspoň trochu umúdrilo a pretekári okrem ťažkého kašovitého snehu nemuseli bojovať aj s kvapkami dažďa.
Na veľmi peknom 5. mieste dobehol do cieľa Samuel Siman. Róbert Bíž (1,2) obsadil 13. miesto. Ich výsledky možno považovať za veľmi dobré aj vzhľadom na fakt, že na bežky sa prvýkrát postavili v januári.
Medzi dievčatami Alexandra Štempelová nasadila hneď po štarte vysoké tempo, po prvej otočke už bola v čele pretekov a na prekvapenie všetkých tam vydržala až do cieľa, kde prišla s výrazným náskokom a získala zlatú medailu! Tamara Molentová zopakovala umiestnenie zo soboty, Veronika Šteczová po zdravotných problémoch obsadila 11. miesto.
Popoludní štartovali dorastenci a opäť to bolo skvelé predstavenie Lukáša Ottingera (2,1,1,1) – v dramatickom závere sa po poslednej streľbe dostal na čelo pretekov a vydržal tam až dokonca – stal
sa tak dvojnásobným majstrom Slovenska v biatlone. Výborne mu tentokrát sekundoval aj Tomáš Sklenárik (3,1,3,2), ktorý vybojoval bronzovú medailu. Radovan Humeník (2,1,1,2) zopakoval svoje umiestnenie zo soboty, Andrea Uličná (2,2,3,3) si o jednu priečku polepšila.
Zimná sezóna je za nami. S radosťou sledujeme výkony našich odchovancov v centre talentovanej mládeže, výkony Emy Kapustovej a najmä výkony najmladších žiakov a žiačok, ktorých nadšenie z biatlonu nám dáva veľkú radosř a prísľub do budúcnosti. A to v budúcej sezóne do seriálu pretekov Slovenského pohára nastúpi aj Markus Sklenárik, ktorý v posledný februárový víkend v pretekoch v behu na lyžiach na Štrbskom Plese zvíťazil. Výbornú bežeckú formu tam potvrdil aj jeho brat Tomáš, ktorý v hlavnej kategórii obsadil 2. miesto, pričom za sebou nechal aj olympijského medailistu Pavla Hurajta!
Veríme len, že po dvoch sezónach nás v tej budúcej počasie konečne odmení bohatšou snehovou nádielkou a umožní nám trénovať aj bližšie ako v Osrblí a či Štrbskom Plese.
Ďakujeme všetkým priaznivcom a podporovateľom biatlonu, tešíme sa spolu na letnú sezónu. Sledujte nás aj naďalej a podporte našu prácu s deťmi darovaním svojich 2% z dane.
Klub biatlonu Magnezit Revúca
Foto: Štefan Ottinger
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.