Náučné chodníky (62)
Náučný chodník Dobšinská ľadová jaskyňa bol otvorený 29. júna 1998, jeho dĺžka je 470 m, prevýšenie 130 m. Je obojsmerný a nachádza sa na ňom päť informačných panelov, ktoré predstavia prírodné a kultúrno-historické hodnoty jaskyne a jej okolia: 1. Základné informácie, ochrana NP Slovenský raj, 2. NP Slovenský raj, rokliny, lesy, 3. NPR Stratená, prírodné hodnoty, 4. Flóra, fauna a lesné spoločenstvá, 5. Dobšinská ľadová jaskyňa. Text na informačných tabuliach je v slovenčine, v angličtine a v nemčine.
Chodník začína od parkoviska na štátnej ceste v osade Dobšinská Ľadová Jaskyňa po modrej značke, vedie serpentínovým chodníkom, stúpa mierne do lesa. Asi po 10 minútach značka bočí vpravo,
Dobšiná – Náučný chodník Po stopách baníctva v Dobšinej
Napísal(a) Marta Mikitová
Vybudované sú dve trasy značeného náučného chodníka v rekreačnej oblasti Lányiho Huta – Dobšiná. Prvá trasa začína na Námestí baníkov (kde sa nachádza aj TIC a informácie o NCH sú prezentované v TIC aj formou sprievodcu) a pokračuje v smere: Evanjelický kostol – Zimná ul. – Ul. SNP – Záhradná ul. – Lányiho Huta – Námestie v Lányiho Hute. Trasa je vhodná pre menej náročných turistov, pričom jej dĺžka je 6,6 km, ktorej prejdenie by malo trvať zhruba 3 hodiny. Druhá trasa začína z Námestia v Lányiho Hute v smere: Gápel baňa – Flos – Rik s celkovou dĺžkou 4,6 km. Prejdenie oboch trás v dĺžke skoro 10,7 km zaberie 6 hodín. Chodník je zjazdný aj na bicykli. Na trase je 9 informačných tabúľ s charakteristikami pozoruhodných miest z oblasti baníctva a o pozostatkoch technických pamiatok
Banský náučný chodník v obci Čučma, bývalej baníckej obci neďaleko Rožňavy, slávnostne otvorili 4. mája 2012. Trasa náučného chodníka vedie naprieč obcou Čučma, mapuje históriu baníctva a hutníctva v regióne. Z deviatich panelov je možné získať množstvo informácií o význame tejto lokality a o časoch jej najväčšej slávy, keď sa tu ťažilo zlato, meď a antimón. Prvý panel je venovaný vodnému zdroju, medzi ďalšie najzaujímavejšie časti patria: Kresanica – ručne razená štôlňa za pomoci kladiva a želiezka o celkovej dľžke 240 m (vchod je uzavretý), Zvonica – pôvodne Banská klopačka, ktorá oznamovala začiatok a koniec pracovnej šichty (v roku 2012 podporil program Terra incognita opravu zvonice a stala sa súčasťou náučného chodníka), zrekonštruovaný Banský gápeľ
Náučný chodník začína i končí priamo v obci Betliar. Jeho prvá tabuľa sa nachádza pred Kultúrnym domom neďaleko vstupu do areálu kaštieľa. Prechádzka je nenáročná a jej 18 informačných tabúľ podáva pomerne podrobné informácie o pamätihodnostiach obce (kultúrnych pamiatkach, kostoloch, pamätných bytových, spoločenských a hospodárskych domoch, sochách a i.), z ktorých mnohé sú vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Zoznam tabúľ náučného chodníka: 1. Kultúrny dom, 2. Kostol rímskokatolícky sv. Alžbety vdovy, 3. Kostol evanjelický, 4. Evanjelická fara, 5. Hasičská zbrojnica, 6. Budova správy lesov, 7. Budova Obecného úradu, 8. Malý park, 9. Socha sv. Jána Nepomuckého, 10. Rodinný dom na Polomskej ulici, 11. Bytový dom v lokalite „Píla“, 12. Budova základnej školy,
Gemerský banícky spolok Bratstvo otvoril 4. augusta 2017 banský náučný chodník v rožňavskej lokalite Rákoš, ktorým sa vydáme po historických stopách železorudného baníctva na Gemeri. Na trase Rožňava, Podrákoš – štôlňa Schlosser – zvyšky strážneho domčeka lanovej dráhy – štôlňa Žigmund – štôlňa Berta – lom pod Sitárkou – Rožňava je celkom päť informačných panelov, z ktorých dva sa nachádzajú v katastri mesta Rožňava a tri v katastri obce Krásnohorské Podhradie. Náučná trasa je jednosmerná, vedie južnou stranou kopca Rákoš (800 m) a predstavuje ucelený okruh s dĺžkou asi 10 km. Trasa sa dá zvládnuť pohodlným tempom za 4 – 5 hodín. K náučnému chodníku sa dostaneme z autobusovej stanice v Rožňave asi za 25 minút po žltej turistickej značke, ktorá vedie z Rožňavy
Náučné chodníky horného a stredného Gemera - nový seriál stránky Maj Gemer
Napísal(a) Marta Mikitová
Turistické vychádzky do prírody sú vhodné v každom ročnom období a v každom čase, ale keď na jar prebúdzajúca sa príroda prebudí aj nás, príjemná klíma a oku lahodiace nádherné farby krajiny nás začnú neodolateľne lákať na častejšie výlety do prírody. Príjemným, užitočným a skutočne dokonalým spojením pohybu na čerstvom vzduchu a aktívneho športového vyžitia s regeneráciou síl je možnosť zároveň sa bližšie oboznámiť s prírodnými, vlastivednými či historickými zaujímavosťami prechádzajúcej časti. Túto možnosť nám priam ideálne ponúkajú náučné chodníky, prechod po ktorých je výborná forma, ako byť v kontakte s prírodou a zároveň spoločne získavať nové vedomosti. Budovanie náučných chodníkov je jednou z najlepších foriem aktívnej prezentácie prírodných
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.