nedeľa, 07 marec 2021 17:12

Janka Vranová: Roztiahni krídla k telu pritisnuté, duša moja Doporučený

Napísal(a) Janka Vranová
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Ešte vlani v takomto čase sme ani veľmi nechceli tušiť, ako sa náš život a najmä život našich seniorov v dôsledku vyčíňania koronavírusu Covid 19 rapídne zmení, že prerastie v boj o život. K prvým obetiam tohto nebezpečného vírusu postupne začínali denne pribúdať desiatky, neskoršie viac ako stovka mŕtvych.
Žiaľ, prím si držia stále starší ľudia pokročilého veku, čiže naši seniori. Dnes už hádam každá desiata rodina na Slovensku je poznačená týmto nešťastím. Ľudia však stále hľadajú spôsob ako uniknúť tomuto nebezpečnému súčasníkovi. Nezaháľajú pri tom ani najviac poznačení – ľudia seniorského veku.
Jednou z takých je aj pani Janka Vranová zo Štítnika, ktorá v dôchodkovom veku hľadá, jej vlastným spôsobom, ako uniknúť aspoň myšlienkami z tohto nezvyčajného nebezpečenstva. Začala písať vo voľnom čase básne.

Dostal som sa knim vďaka pánovi Ladislavovi Fabiánovi, ktorý zastáva v rožňavskom okrese funkciu predsedu Jednoty dôchodcov na Slovensku. Nezabudol k nim pridať i túto vetu: "Prajem hodne zdravia v tejto ťažkej dobe a posielam Vám zopár príspevkov našich doma zavretých seniorov." Ako vidieť, mnohí aj keď sú zavretí, vedia byť aj takýto.

Využil som túto príležitosť, aby som sa pani Vranovej opýtal, čo ju priviedlo k poézii? Nuž prečítajte si, čo mi napísala a pridala i niekoľko básní zo svojej najnovšej zbierky.

"Každý z nás prežíva svoj život „svojsky“. Denne sa stretávame s rôznymi situáciami, ktoré treba riešiť. Práca – vzťahy medzi kolegami, práca s ľuďmi – deťmi. Bola som učiteľkou telom i dušou – deti nielen učiť, ale hlavne milovať a pochopiť. A potom je to krásne, keď sa ťa deti neboja, ale veria ti, chápu ťa a milujú. To dušu napĺňa...

Rodina – myslím, že v každej sa vyskytujú rôzne problémy a každý ich rieši svojsky. Niekto sa stále sťažuje, iný vychvaľuje, no sú aj takí, ktorí svoje radosti, problémy, ťažkosti nevynášajú, ale svojsky riešia.

Duša – to jadro človečenstva – chce, aby sme boli šťastní, a tak, aj keď bolí, poradí, ako si pomôcť. Svoje myšlienky dať do veršov – tvoriť. Tak som to riešila aj ja. Keď bola duša smutná, aj verše boli smutnejšie, keď bola veselá – radosť sa dala sama do rýmov. Tak vznikali moje verše – snažila som sa vyjadriť nielen moje pocity, ale aj pocity iných ľudí – a tak sa duša upokojila, nikoho som nezaťažovala, no mnoho ľudí – žien si pri čítaní mojich veršov tiež uľavili a pochopili, že nie sú samé so svojimi problémami, radosťami a tá vzájomnosť je krásna. Nech v našich srdciach je vždy pochopenie, láska a pokora."

AKO TEN ČAS LETÍ

 

Vedľa dedka sadla si babka
a nežne jeho vráskavé ruky hladká.
                               Dedko jej s láskou pozrie do očí,
                               babke sa zrazu hlava zatočí.
„Kde sú tie časy, keď sme boli mladí?“
a ďalej milované ruky hladí
                               a mysľou sa vracia do mladosti,
                               keď spievali a tancovali od radosti,
                               že spoločný život začali žiť.
Ako ten čas preukrutne letí –
vychovali spolu svoje deti.
                               Práca, život, láska k deťom,
                               striedali sa zimy s letom...
Vždy však na to boli dvaja,
nič pred sebou neutaja.
                               Keď láska s pochopením kráča
                               ľahšie sa ide životom,
                               a tak kráčalo sa i týmto dvom.
Z ich detí sa stávali rodičia,
čo šťastie rodiny nezničia,
len o pár ľudí je tu zrazu viac.
                               Potom sa deti rozleteli svetom
                               a stále sa striedali zimy s letom.
K dedkovi si sadá babka
a láskavo mu ruky hladká
                               „Šťastne sme žili“ povie dedko
                               S láskou a úctou dá sa všetko
Tak spomínajú na prežitú mladosť
a vnúčatá i deti robia im radosť
                               Babka i dedko vedia, že prežili dosť
                               a neprestajne ich tešila vzájomnosť,
čo do života si priali,
čo svojim potomkom odovzdali
 

  3515f50efa2c07694c52728a4968ac26863ba559 large

3515f50efa2c07694c52728a4968ac26863ba559 large

3515f50efa2c07694c52728a4968ac26863ba559 large

IBA RAZ

Iba raz v živote sa to stane.
Srdce ti búcha, hlava v oblakoch,
                               spotené dlane.
Splašené srdce zašepká tíško len,
Otvor si oči, pozri sa,
                               pochopíš, čo chcem.
Počúvaj, čo chce ti srdce ukázať.
Keď láska ťa volá,
                               zbytočné je zaváhať.
Že pravá láska len raz za život príde,
keď zaváhaš, zľakneš sa,
                               ona ti odíde...
Srdce už nebúcha, smútok ho zaplaví
spomienku na ten čas -
                               ktože ju zastaví?!
Usadí sa, v hĺbke srdca ostane -
a možno občas rozbúcha srdce
                               a spotí dlane.

 

SESTRY – MYŠLIENKY

Myšlienky zeme
                sú divé kvety poľné
Vrtošivo kvitnú
                bez poriadku
ako sa im páči
                - sú voľné -
nemajú záhon ani hriadku
Myšlienky „bláznov“
                sú divé kvety citu
Prichádzajú a odchádzajú
                vrtošivo -
rozumom neobsekané
                - úprimné
                tam i tu
ako sa im páči.
Sú ako poľné kvety
a na všetko
                Božie svetlo svieti

     

LETMÉ STRETNUTIE

Aj deň, aj noc
majú svoj vládny čas
                svoju moc.
A predsa sa stretnú
                -iba letmo-
                na svitaní a na súmraku.
Sú to čarovné chvíle
                -už nie je deň
                -ešte nie je noc
prelínajú sa jeden
                               do druhého
odovzdávajú si vládu
navzájom jeden
                cez druhého cíti,
čo bolo a čo by
                               malo byť.
To je súmrak
                i ranný svit.
Nádherné splynutie
                dňa i noci...

  vranka stitnicky kostol zospodu 
     

Lásku si nemôžeš len tak vziať
                               a nedá sa ani kúpiť.
Pochop.
                Láska sa dá iba prežívať
                               aj ty musíš ľúbiť
                               a tak poznávať
rôzne jej podoby.

Láska – to sú akoby
                spojené nádoby.
Čím viac jej dávaš,
tým viac jej dostávaš.
Viac, než očakávaš.
Ale platí to aj naopak.
                Naozaj. Je to tak.

Láska je vzájomný pohľad
                               chápavých očí
                pár letmých dotykov
                je nádherný pocit,
                kde netreba slov...
Láska sa s tebou raduje,
teší sa, smúti, plánuje,
ako mať čo najviac
                spoločných snov.
Kde láska je
                tam naozaj netreba veľa slov.
Láska je zmes pocitov
                a dotykov,
dotykov a pohľadov,
pohľadov a ohľadov,
kde naozaj netreba slov
                na to, aby sme poznali, že je to láska.

 kostol vnutro 2007 07 27      

BYŤ TAK...

 

 

Byť tak svetielkom,
čo svojím plamienkom
prenikne do tmy ríše
a zmení smútku skrýše
na nádherné letné lúky.
                               To by som chcela.
Byť tak kvetinou,
ktorej túžbou jednou
je svoju vôňu šíriť,
tým ľudské žiale tíšiť
a zmeniť smútok na radosť.
                               To by som chcela.
Byť tak vtákom lietajúcim,
ľuďom lásku zvestujúcim,
voľným letom
letieť svetom
a dávať radosť slobody.
                               To by som chcela.
Byť tak hviezdou nebeskou,
sprevádzať cestou pozemskou
a meniť duše zblúdilé
na láskavé a spanilé.
                               To by som chcela.

     

TEŠÍM SA KAŽDÝ DEŇ.

Z pohľadu na Slnko.
Jeho lúče ma hrejú.
Jeho lúče sa smejú.
Jeho lúče mi znejú
                večným chorálom lásky.

Keď sa dívam na Mesiac,
otvára mi prítomnosť,
chápem aj minulosť,
vytváram si budúcnosť
a chorál lásky cítim v sebe.

Ak oči upriem na Hviezdy,
vidím nebeský tanec,
cítim nekonečný život,
počujem radostný
                               chorál lásky
čo napĺňa ma radosťou
                a tak sa teším
                každý deň.

 vranova poezia b N4280430 6379 20140728 15895

KOĽKOKRÁT

Koľkokrát som ti vravela,
ako ma tvoja láska bolí,
že sa ťa bojím, keď si iný,
                keď slová zraňujú,
keď pri dverách stojím
                a neviem kam ísť,
                               čo robiť...
keď rozum brzdený je srdcom.

Koľkokrát som ti povedala,
že takáto láska význam nemá.
Lež ťažko srdcu rozkážeš.
A výčitka zostáva nemá,
usadí – schová sa kdesi...
A svetu znova úsmev ukážem.

Koľkokrát som ti povedala,
že tvoja láska sú len slová.
A rozum môj so srdcom sa háda.
Už koľkýkrát?!
Kedy sa už zbúra tá hrádza
medzi nádejou a bolesťou.
Čo mi tvoja „láska“ dáva?

     
first love otv 2401 a  nad vodou oblaky b 2179894 f57fd98740
     

CEZ SRDCE

 

Oči vidia, uši počujú
smútok a tiché vzdychy
                a duša, to jadro človečenstva,
                skúša, koľko ešte a ešte čo
                uchrániť od nebezpečenstva
                tmy, zloby a všetkéhochcenia.
Či láskychvenie nie je krajšie
                               od hrôzychvenia?
Či láska a radosť nie sú milšie,
než strach a prosba o pomoc?!

Načo sú uši,
                načo oči,
keď srdce skamenelo.
Akoby ľudstvo onemelo
a zabudlo na to jednoduché
                               -milujem
                               -dám a ďakujem
Cez srdce vidím
                               cítim
                                               počujem

 

 

----------------------------------------------------------------------------------------

ŽENA

 

Je jedno, odkiaľ si
                či mestská pani
                či z blízkej vsi

Si žena, ostaň ňou
chránená si
láskou, teplou dlaňou

Odkiaľ si,
na tom nezáleží
ženskosť svoju chráň
                ňou sa bráň
a svet celý ti
                pri nohách leží.

TO NIE JE NÁHODA

NIE JE NÁHODA...

 

Nie je náhoda príbuznosť duší
Kde-kto z nás to už tuší.

Ani stretnutia nie sú náhodné
a nie je na tom nič záhadné.

Veď každý nám niečo dá -
poznanie, sklamanie, radosť...

Dosť na to, aby sme sa zamysleli
„Aké má poslanie toto stretnutie?“
Akých myšlienok vnuknutie prináša,
čo sa nám páči a čo nie!

 

KEĎ MAJÚ PLES

 

Keď majú hviezdy
                svoj nebeský ples,
keď tmavým tajomstvom
                halí sa les.
myseľ mi zaletí
                k najkrajšej hviezde
alebo stúlim sa
                vo vtáčom hniezde.
Bolesti duše
                rosou si umyjem
a smútok svoj
                pod závoj hmly ukryjem.

Keď hviezdy zblednú
a slnko nebo pozláti
hrejivé slnečné lúče
ma celú vezmú
                do svojej náruče.
Hviezdy mi vhupnú
                               do očí
Na tvár mi úsmev vyskočí
A vtedy
radosťou srdce napĺňam,
pred novým dňom sa ukláňam.

AKO SA DÁ OSLOVIŤ ANJEL?

 

Ktovie, kde sa dá stretnúť anjel.
Možno v tichých uliciach mesta
dúhová ho možno láka cesta
Možno z nebies privezie ho
                               lietajúci tanier.

Ktovie, ako sa dá osloviť anjel.
Rečou detí, bozkom lásky...
Možno len tým, že zložíme zbrane.
Je hnusné osloviť ho z pásky.

Ktovie, čím sa dá zlákať anjel.
V mäkkých oblakoch má celý svoj raj.
Možno mu chýbajú otvorené dlane,
tak ich čo najviac otvorené maj 

 

OTEC

 

Každý mi ho závidel,
že bol taký, aký bol.
Bol pre mňa skoro Boh.
Mala som ho rada
i bála som sa ho
                               i oň,
aby to všetko vydržal,
čo život naňho naváľal.
Rád pracoval,
                rád sa smial,
no vždy vedel,
                komu kedy dal
dobrú radu
                a či ju vzal.

 

ČAS

Počúvam tikot hodín
i tak sa dá čas vnímať
tik-tak, tik-tak

Aj tak, aj tak
sa dá na problém dívať

To tik-tak, tik-tak
ten čas
si vždy musíš všímať

Pochopiť,
                že teraz – nie je včera
                a zajtra – nie je teraz
                že často – nie je neraz
                ale raz – je iba raz
                a to raz – môže byť i teraz!

     

DVERE DO...

 

V spomienkach som zablúdila.
Škerí sa na mňa veľa dverí ...
Kto neskúsil to, neuverí,
aká je v spomienkach sila.

Za každými dverami sa skrýva
jeden príbeh zo života...
Úsmev, plač, radosť i clivota
a všetko to ma dnu pozýva.

S úsmevom tie dvere otváram,
kde úsmev ma čaká...
Môžem ja za to, že som taká?
Úsmevom úsmev odplácam.

Za tými ďalšími počujem plač.
To slzy smútok vyplavujú,
dušu tak bolesti zbavujú
a zo slov najviac počuť „ach“...

Aj dvere radosti otváram rada.
                Radujem sa, že je tu -
radosť zo života – lásky – úspechu
a prežívam všetko ako mladá.

Očami blúdim po dverách...
Ešte sú tu jedny – tam býva strach,
Tie nechcem otvoriť -
Bola to námaha, strachu sa zbaviť.

Tie najmenšie dvere sú najkrajšie
Do môjho srdca priamo vedú
Tie neviem a nechcem zatvoriť
Veď potom zbytočné by bolo žiť.

 jv m motyl v trave

ZVEDAVÝ MOTÝĽ

 

Milovali sme sa práve
v pokosenej tráve.
                Vôňa čerstvej trávy
                naše zmysly mámi.
Aj motýľ zvedavý
pri nás sa zastaví.
                Sladká je naša láska.
                Ruka ruku hladká...
Ústami sa spájame
a naše horúce dlane
rozpaľujú naše telá.

Aj motýľ znehybnel.
Svoje krídla spojil
a v tichom opojení
sa na našu lásku díva
a možno
                o svojej láske sníva.

 

NEPLAČ!

Tvoj plač ma tlačí na duši.
Prepáč. Možno ani netuším,
                čo mi chceš povedať.

Že sa ti plačom uľaví?
Že slza z duše smútok vyplaví?

Pochopím...

No pochop aj ty!
                - že smiech nie je hriech.
Slza smútok vyplaví,
no smiech ho na radosť pretaví...
Nerozdávaj smútok.
Dávaj lásku, radosť, smiech
- to je lepší skutok...

 

 vranovaj celkový pohlad nastitnik 2

Čítať 870 krát Naposledy zmenené pondelok, 08 marec 2021 19:08

2 komentáre

  • Odkaz na komentáre starká mamka Anka piatok, 09 júl 2021 09:47 Napísal(a) starká mamka Anka

    Ahoj Janka, krásne myšlienky si vložila do svojej poézie. Prajem Ti veľa zdravia a veľa dobrých nápadov, ktoré opäť pretavíš do básnického slova. Drž sa moja zlatá. Mám ťa veľmi rada a rada si na Teba spomínam.

  • Odkaz na komentáre Helena Milková piatok, 12 marec 2021 16:14 Napísal(a) Helena Milková

    Krásne. Život pretavený do poézie.

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.