venovať najmä počas svojho štúdia na gymnáziu. A potom prišiel rok 1963 a 1. Československé športové hry, kedy sa Ondrej zúčastnil majstrovstiev v rámci okresu. Poctivá príprava priniesla svoje zaslúžené ovocie – prvé víťazstvo. No Ondrej sa v tom čase zúčastňoval pravidelne aj Gemerských hier a ďalších športových podujatí, kde vždy stál na niektorom zo stupňov víťazov. Jeho snom bol však najmä maratónsky beh. K tomu sa ale dostal až v dospelom veku v roku 1973 (Považský maratón), no venoval sa popritom aj ďalším disciplínam. Za svoj veľký úspech, ako Ondrej spomína, považuje najmä beh na 5 kilometrov v Olomouci, ktorý zabehol v roku 1976 za 15 minút 1 sekundu. . V tom čase už bol zamestnaný ako príslušník Zboru národnej bezpečnosti a reprezentoval Červenú hviezdu Rožňava. Svoj športový klub, svoje mesto, ale aj svoju vlasť Ondrej reprezentoval aj v Berlíne v roku 1977 v behu na 25 kilometrov, kde skončil v prvej päťdesiatke. Jeho pozornosť sa stále sústreďovala na maratón. Spomína, ako v roku 1957 sa prvýkrát zúčastnil známeho košického maratónu, vtedy ešte ako divák.
Príprava na maratóny bola veľmi náročná. Pre Ondreja znamenala takmer každodenné tréningy. V tom čase zvykol pravidelne behať z Rožňavy na Sorošku a naspäť (20 km). Niekedy zvykol takto odbehnúť na Sorošku (ako sám hovorí) ešte ráno pred nástupom do služby na operačné stredisko. O pol ôsmej už ale nastupoval do služby.
Vlani sa Ondrej zoznámil v Košiciach aj s legendou košického Medzinárodného maratónu mieru, Austrálčanom Johnom Farringtonom, ktorý vyhral tento maratón v roku 1972 a po štyridsiatich rokoch sa prišiel do Košíc opäť pozrieť. S Ondrejom si vymenili adresy a teraz si dopisujú. No jeho najväčším vzorom bol slávny etiópsky atlét Abebe Bikila, dvojnásobný olympijský víťaz v maratónskom behu. Abebe Bikila na olympiáde v Ríme v roku 1960 bežal celý maratón bosý. Z úcty k nemu sa zrodila svetová tradícia tzv. bosých maratónov. Aj Ondrej vyskúšal v roku 1973 vo Vranove nad Topľou zabehnúť Zemplínsky maratón bosý. Podarilo sa mu. V tom čase v Československu to bolo niečo mimoriadne, a Ondrej bol v tom čase zrejme jediný, komu sa toto v tom čase podarilo. S úsmevom dodáva, že nohy boli síce plné pľuzgierov, no vo vnútri ho tešilo, že svoj zámer naplnil. Chcel týmto aj vzdať svoj hold bežeckej legende Abebemu Bikilovi. „Bikila“ – to bola aj prezývka, ktorou prezývali spolužiaci Ondreja na gymnáziu. Keď dosiahol v roku 1963 svoje prvé naozajstné víťazstvo, čakalo ho 31 bozkov jeho spolužiačok. Korešpondenčné priateľstvo nadviazal aj s Emilom Zátopkom, ktorý bol prvým človekom na svete, ktorý zabehol 10 km pod 29 minút a 20 km pod 1 hodinu (59.51). Doteraz má Ondrej doma odložené listy ako aj autogram Emila Zátopka. V listoch opísal Emilovi Zátopkovi svoj životný príbeh. Emil Zátopek mu napísal, že je škoda, že sa Ondrej nevenoval športu ďalej aj na profesionálnej úrovni.  .
No, ako Ondrej rozpráva - život bol zložitejší. Črtala sa mu aj možnosť vysokoškolského štúdia chémie v Bratislave, no bol jediným dieťaťom svojich rodičov a jeho otec v tom čase už bol chorý. Vrátil sa preto do rodného kraja a založil si rodinu.
Pán Ján Komaromi behal už od detstva. Pochádza z Gočaltova a v roku 1948 sa vyučil v Kunovej Teplici za strojného zámočníka a urobil si zváračský kurz. V roku 1949 sa v rámci náboru prihlásil do Púchova, kde robil sondážne vrty. Pán Ján rozpráva: „Vtedy sa robili také súťaže: bežali sme z Považskej Bystrice do Púchova a na chrbát si každý dal päť tehál... Bol by som vtedy dobehol ako prvý, ale boli tam aj dievčatá, a ja som bol gavalier, a tak som im dal prednosť.“ (smeje sa). Získal vtedy Tyršov odznak zdatnosti 2. stupňa. Zúčastnil sa aj pretekov v prekážkovom behu. Športu sa neskôr venoval už iba samostatne: behal po lese, venoval sa turistike. S Ondrejom sa zoznámil pred tromi rokmi. Dovtedy chodil sám po lese, ale raz spadol a veľmi sa udrel, a tak (ako s úsmevom dodáva) si povedal: „Dosť bolo samoty,“ a začal sa zaujímať o Klub slovenských turistov Volovec. Pred tromi rokmi sa práve tam zoznámil s Ondrejom. Ondrej dodáva: „Keď prišiel prvýkrát na turistiku, hneď som objavil jeho schopnosti. A potom sme sa kamarátili.“ Spolu už absolvovali Tomášovské výhľady, Plešiveckú planinu, Silickú planinu, Dievčenské skaly. Spolu už zabehli aj minimaratón. Zrodilo sa pevné priateľstvo. Ondrej dodáva: „My dvaja sme ako Vinnetou a Old Shatterhand...“ Na záver mi ešte obaja kamaráti ukázali spoločné fotografie z ich tohtoročného výstupu na Ďumbier (29.6.2013 – nadmorská výška 2044 m n.m.). Nedalo mi neopýtať sa pána Komaromiho na jeho vek. Odpovedal s úsmevom: „Narodil som sa v roku 1931. Akurát 4. mája, na dvanáste výročie tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika...“
Po siedmej hodine sme sa rozlúčili. Keď sme sa rozchádzali, spomenuli, že ešte idú trénovať na ihrisko. Úprimne som bol prekvapený a tešil som sa vitalite a životnému optimizmu týchto dvoch kamarátov. A cítil som potrebu im zaželať najmä zdravie, aby spolu prežili ešte veľa príjemných zážitkov.
Bc. Petr Mikulecký

{jcomments on}