do Přerova na bombardéroch nemeckej výroby Siebel, ktoré nemecká armáda používala v čase druhej svetovej vojny. V Přerove však už pre letcov boli pripravené moderné bombardéry sovietskej výroby, dvojmotorové prúdové IL-28. Divízny roj slúžil v prípade potreby presťahovania sa pluku na iné letisko, na prepravu vyšších dôstojníkov velenia pluku a štábu práporu. Pre tento účel slúžili tieto lietadlá – dva Sieble, dva Aero 45 a dva ľahké hornoplošníky zn. Štorch. Ostatné Sieble pluku boli zošrotované. Po príchode do kasární som bol vo večernom rozkaze zadelený s cisternou k divíznemu roju. Na druhý deň ráno som sa hlásil u veliteľa divízneho roja npor. Očadlíka. Bol to výkonný pilot, veľmi inteligentný štyridsiatnik kľudnej povahy. Lepšieho predstaveného som si nemohol želať. O bezchybný stav lietadiel sa starali dvaja leteckí mechanici. Čatár z povolania Polášek nazývaný „Hary“ a druhý čatár „Pepa“. Boli to dobrí chlapci, rýchlo sme sa skamarátili. Tí dvaja mali zlatý život. Iba stále čistili a leštili lietadlá, niekedy urobili kontrolnú motorovku, alebo pripravovali lietadlo na let. Keď mali piloti povinné zoskoky padákom, poslúžil im Siebel. Ja som natankoval obidva Sieble asi po 600 litrov benzínu a bol som tiež bez práce. Hary našiel na palubnom rádiu „Síbla“ nejaku džezovú hudbu, tak sme si lebedili. Hovorili sme tomu „vojenčina lážo-plážo“. Stojánku sme mali pri lesíku na tráve, odkiaľ sme mali dobrý výhľad na celé letisko. Keď sme zbadali, že niekto prichádzal k stojánke peši alebo autom, rýchle sme ožili. Mechanici „leštili“ dávno vyleštené lietadlá a ja som usilovne čistil už viackrát vyčistené čerpacie zariadenie cisterny.
Jeden pekný slnečný deň sme si zobliekli košele. Prišiel k nám npor. Očadlík a s úsmevom nám povedal, že by sa ihneď pridal k nám užívať si slniečka, ale musí ísť na poradu k veliteľovi pluku mjr. Koutenkovi, ktorý bol skúsený frontový pilot. Piloti a palubní strelci boli vynikajúci ľudia, veľmi priateľskí. Nemali radi, keď sa im vojaci základnej služby predpisovo zdravili. Zahriakli nás „co blbneš, nešaškuj!“ Ja som bol bažant a pred veliteľom divízneho roja mal som veľký rešpekt. Vyliezol som hore na cisternu a kontroloval v nádržiach stav paliva. Čo čert nechcel, neviem odkiaľ sa objavil pri cisterne npor. Polák. Začal ma hlasito kárať, že ako som ustrojený, ako som si dovolil zobliecť blúzu a košeľu. Npor. Očadlík podišiel k Polákovi, ležérne pozdravil a predstavil sa: „Npor. Očadlík, velitel dvizního roje.“ Potom mu povedal, že počas zamestnania mechanici a vodič cisterny podliehajú jemu a on nám povolil, že v tej horúčave môžeme pracovať bez košieľ. Potom mu kľudným hlasom oznámil: „Nic ve zlém nadporučíku, na stojánku divizního roje mají přístup důstojníci velení pluku a štábu práporu, piloti, mechanici a obsluha. Nezlobte se, ale opusťte stojánku.“ Chvíľu sa na seba dívali, Polák očervenel až do fialova a nebol schopný slova. Pozdravil a bez slova odišiel. Očadlík sa obrátil ku mne so slovami: „Co to bylo za blbce?“ Náš veliteľ autoroty, povedal som. „No nazdar, teď jsem to pohnojil.“ Povedal mi, že keby ma veliteľ začal veľmi šikanovať, nech mu to poviem. Na moje šťastie na letisku vyhlásili pohotovosť, tak som ostal s cisternou na dlhší čas na
stojánke. Prespával som v kabíne cisterny. Kabína sa dala upraviť tak, že vznikli dve lôžka na spanie. Pre mňa lôžko v kabíne úplne vyhovovalo, lebo som sa mohol aj vystrieť. Horšie to bolo pre vysokých chlapcov, ktorí nevedeli, kde majú strčiť dlhé nohy. Koncom týždňa končila pohotovosť. Odišiel som s cisternou do kasární. Ihneď po prichode do autoparku mi dozorčí oznámil, že sa mám hlásiť u veliteľa roty. Nič nového pod slnkom. To som očakával. Vošiel som do kancelárie a predpisovo sa zahlásil. Videl som na veliteľovi, že sa neovláda. Červeň v tvári mu prešla až do purpurovej farby. Ohryzok mu na krku nervózne podskakoval a slová vyrážal ako keby štekal. Vo svojom nervóznom prejave ma „zjazdil“, že som pri výkone služby nebol predpisovo ustrojený. Povedal som, že zobliecť sa do pol tela nám povolil veliteľ divízneho roja. „Vy jste příslušník 17-tého letištného práporu a výjimka pracovat bez košil nebyla velitelem práporu povolená.“ Mňa už tiež začala tá jeho nevraživosť znervózňovať. Povedal som mu, že keď mi vydá veliteľ divízneho roja nejaký príkaz, rýchlo sadnem do cisterny a prídem sa ho opýtať, či môžem tento príkaz splniť. Musím to asi robiť tak, aby som mohol slúžiť dvom pánom k ich spokojnosti. Vyrazil som mu dych. Celý červený však prešiel do útoku, ktorý mal na mňa už dávno pripravený. „Slavkaju. Co vy vlastne na tom letišti celé dni děláte?“ Povedal som mu, že keď lietajú „Síble“, tak ich musím naplniť. Nečakane sa ma opýtal, že kto plní Aerovky a Štorchy. Vedel, že tie malé lietadlá používajú slabší benzín, 87 oktánový. Odpovedal som, že cisterna z 11. letištného práporu, lebo oni majú letecký benzín 87 oktánový a já mám iba 95-ku. Oči mu víťazoslávne zažiarili a s viditeľnou škodoradosťou mi oznámil, že to môžem robiť aj ja. Nevedel som, čo tým mieni. Od radosti sa takmer rozlieval. Rozďavenými ústami mi tak úlisnicky oznámil, že sa postará, aby som mal dostatok cisterien, ktoré môžem používať a všetky požiadavky divvízneho roja plniť. Povedal, že všetko sa dozviem od veliteľa cisternovej čaty rotného Hlaváčka. Na izbe ma už kamaráti netrpezlivo čakali. Už zhruba vedeli, čo sa udialo na letisku, na stojánke divízneho roja. Všetko som ím dopodrobna vyrozprával, ako ho npor. Očadlík vysánkoval zo stojánky, že nevedel ani muknúť. Iba sfialovel v tvári a vtedy mi pripadal ako nazlostený „moriak“. Už aj ostatní chlapci si všimli, že Polák mení farbu až do purpurova, keď nevie vnútorne zvládnuť nepríjemnú situáciu, tak súhlasne vykríkli, že je to Moriak. Odvtedy mu prischlo meno Moriak. Gemerčania ho volali Moréék, a chlapci Maďari Puják. A táto prezývka mu vydržala počas celej našej služby. Večerný rozkaz bol pre mňa šokujúci. Čítal ho sám Moriak-Polák. Po úvodných volovinách o ustrojení vojaka a vojenskom vystupovaní, prišiel na stať, kde tvár sa mu rozžiarila šťastím, keď čítal. „Vojín Slavkay, zítřejším dnem přebere cisterny Praga RN 81104, 81105,“ a čítal, čítal..., až do čísla 109. Rýchle som nevedel spočítať, koľko tých cisterien budem mať. Chlapci začali vykrikovať, že som Cisternový barón, že vlastním jednu Tatru a šesť Eren. Polák ích zahriakol a pokračoval. Cisterny odovzdá rotný Hlaváček, ktorý má k zaparkovaniu vozidiel zvláštne inštrukcie. Rotný Hlaváček bol vojakom základnej služby, ktorý slúžil už tretí rok. V civile to bol priemyslovák – konštruktér motorových vozidiel. O autách mal také vedomosti, že Polák mu v tom smere nesiahal ani po členky. Hlaváček ho mal v žalúdku, čo otvorene prejavoval. Keď mu Polák niečo prikazoval, často mu odvrkol „stačilo, nekecej!“. Bol už ženatý, mohol byť aj starší ako veliteľ. Už sa nevedel dočkať októbra, kedy mal odísť do civilu. Lepšie poznal pomery v prápore aj na letisku, lebo Polák pravdepodobne prišiel k práporu za veliteľa autoroty iba tesne pred naším narukovaním, po vyradení z autoškoly v Nitre.
Ráno po rozdelení som išiel za rotným Hlaváčkom. Zahlásil som sa mu predpísaným spôsobom. Zahriakol ma, aby som nešaškoval a povedal mi, aby som mu tykal, že on je takisto vojak základnej služby ako ja. Opýtal som sa, že odkiaľ sa zobrali tie Ereny cisterny, keď ja som žiadnu v autoparku nevidel. Povedal mi, že sú umiestnené v garážach. Vysvetlil mi, že v Hradčanoch mali iba malé cisterny s obsahom asi 3000 litrov, lebo do bombardérov Siebel plnili od 300 do 600 litrov. Teraz, keď je potrebné do IL-28 plniť v tisícoch litroch, tieto cisterny by nestačili. Sú garážované a boli ponúknuté na civilné alebo zväzarmovské letiská. Doteraz si pre cisterny nikto neprišiel. Tie Ereny musím spojazdniť, lebo v garážach stoja od času, keď sa prápor presťahoval z Hradčan. Spojazdnené Ereny mám zaparkovať na nádvorí pri jedálni. Tú najlepšiu si mám nechať a naplniť si ju benzínom 87-ou u 11. Letištného práporu, čo už vybavil náčelník PHM npor. Davidek. Potom môžem plniť aj malé lietadlá divízneho roja. Pobrali sme sa smerom ku kotolni, kde po ľavej strane boli vystavané garáže, o ktorých som nevedel, že patria našej autorote. Potom otvoril šesť garáží, v ktorých stáli cisterny Ereny. Každá z nich mala vyfúknutú jednu alebo aj dve pneumatiky a sedeli na ráfoch. Vošla do mňa zlosť, tak som šťavnato zahrešil a povedal Hlaváčkovi, že ten opičiak Polák si veľmi dobre vymyslel pomstu na mňa. Povedal mi, že osobne sa bol na tieto vozy pozrieť a tešil sa, že budem mať čo robiť, keď doteraz som len leňošil na letisku. My dvaja s Polákom sme si neboli od samého začiatku sympatickí, lebo mu to nevoňalo, že hlúposti vojenčiny, ktorých bolo každý deň neúrekom, som stále kritizoval. Hlaváček mi poradil, aby som skontroloval stav akumulátorov u cisterien a s T-111 dofúkal všetky gumy. Keď budú autá schopné presunu, nech mu to oznámim. Presunieme ich na nádvorie, kde ich zaparkujeme. Mám sa ponáhľať, lebo je potrebné uvoľniť garáže. Čakáme dodávku nových vozidiel Tatra 111 – valník. Majú byť dodané priamo z fabriky. Tak začala moja „krížová cesta“ so šiestimi cisternami. Polák následne vybavil, že som už nestál s cisternou na letisku, ale ma poslal natankovať lietadlá iba v prípade potreby. Robil som ako otrok. Trvalo mi viac ako týždeň, pokým som dal cisterny ako-tak do poriadku. Zaparkoval som ich na nádvorí, na čo osobne dozeral „Moriak“ Polák. Bolo to miesto presne pred dôstojníckou jedálňou. Buzeroval ma tam asi dve hodiny. Medzery medzi autami museli byť rovnaké a predné nárazníky v jednej rovine. V hlave mi napadla myšlienka na pomstu, lebo už vo mne kypela zlosť a nervy mnou lomcovali. Pri poslednej Erene ma pri zaparkovaní on dirigoval. Náročky som stále prešiel autom asi o 30 cm dopredu aj dozadu. Začal zúriť. Vedel, že to robím naschvál. Odôvodnil som to, že som nervózny a idisponovaný. Nazlostil sa a povedal, aby som mu ukazoval, že on postaví cisternu na požadované miesto. Sadol za volant. Ja som ho dirigoval tak, že cisterna stála vpredu o 10 centimetrov pred ostatnými. Keď sa na to pozrel, začal moriak červenieť. Pohotovo som mu povedal, že ja to už ručne zatlačím. Oprel som sa do cisterny, „pučil som sa“, ale netlačil. Pribehol ku mne, oprel sa do vozidla a pomaly ho zatlačil až na miesto. Vošiel som do kabíny zatiahnuť ručnú brzdu a nahlas som si zahundral „no vidíš, ty opičiak, ako si to presne zatlačil“. Niečo asi začul, lebo sa spýtal, čo som povedal. Skríkol som, že „ chválabohu, že to máme hotové“. Pozeral sa na mňa nedôverčivo, ale nakoniec odišiel.
Z prebratých šiestich cisterien som si vybral 109-tku. Mala najazdené iba 15 tisíc km. Dobre štartovala, bola spoľahlivá a rýchla. Na rovnej ceste do Bochoře vytiahla až 110 km/hod. Dohody medzi našími letiskovými prápormi sa zrušili. Preto som pre benzín chodil až do Prostějova na letisko k tretiemu Letištnému práporu. Rád som sa díval na malé veľmi pekné stíhačky La-5 a La-7 (konštrukter Lavočkin). Tieto stíhačky sa preslávili v druhej svetovej vojne vo vzdušných súbojoch s nemeckými messerschmittmi. Lietali na nich slávni piloti. Jeden z nich bol náš npor. Kožedub, ktorý dosiahol 41 zostrelov a tiež slávny beznohý pilot Meresiev, ktorého osud poznáme z knihy „Príbeh ozajstného človeka“. Najradšej som bol na letisku, keď som mal plniť lietadlá. Moriak stratil znovu nado mnou kontrolu, lebo takmer denne bolo potrebné lietadlá divízneho roja doplňovať.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay






























Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-