do Přerova na bombardéroch nemeckej výroby Siebel, ktoré nemecká armáda používala v čase druhej svetovej vojny. V Přerove však už pre letcov boli pripravené moderné bombardéry sovietskej výroby, dvojmotorové prúdové IL-28. Divízny roj slúžil v prípade potreby presťahovania sa pluku na iné letisko, na prepravu vyšších dôstojníkov velenia pluku a štábu práporu. Pre tento účel slúžili tieto lietadlá – dva Sieble, dva Aero 45 a dva ľahké hornoplošníky zn. Štorch. Ostatné Sieble pluku boli zošrotované. Po príchode do kasární som bol vo večernom rozkaze zadelený s cisternou k divíznemu roju. Na druhý deň ráno som sa hlásil u veliteľa divízneho roja npor. Očadlíka. Bol to výkonný pilot, veľmi inteligentný štyridsiatnik kľudnej povahy. Lepšieho predstaveného som si nemohol želať. O bezchybný stav lietadiel sa starali dvaja leteckí mechanici. Čatár z povolania Polášek nazývaný „Hary“ a druhý čatár „Pepa“. Boli to dobrí chlapci, rýchlo sme sa skamarátili. Tí dvaja mali zlatý život. Iba stále čistili a leštili lietadlá, niekedy urobili kontrolnú motorovku, alebo pripravovali lietadlo na let. Keď mali piloti povinné zoskoky padákom, poslúžil im Siebel. Ja som natankoval obidva Sieble asi po 600 litrov benzínu a bol som tiež bez práce. Hary našiel na palubnom rádiu „Síbla“ nejaku džezovú hudbu, tak sme si lebedili. Hovorili sme tomu „vojenčina lážo-plážo“. Stojánku sme mali pri lesíku na tráve, odkiaľ sme mali dobrý výhľad na celé letisko. Keď sme zbadali, že niekto prichádzal k stojánke peši alebo autom, rýchle sme ožili. Mechanici „leštili“ dávno vyleštené lietadlá a ja som usilovne čistil už viackrát vyčistené čerpacie zariadenie cisterny.
Jeden pekný slnečný deň sme si zobliekli košele. Prišiel k nám npor. Očadlík a s úsmevom nám povedal, že by sa ihneď pridal k nám užívať si slniečka, ale musí ísť na poradu k veliteľovi pluku mjr. Koutenkovi, ktorý bol skúsený frontový pilot. Piloti a palubní strelci boli vynikajúci ľudia, veľmi priateľskí. Nemali radi, keď sa im vojaci základnej služby predpisovo zdravili. Zahriakli nás „co blbneš, nešaškuj!“ Ja som bol bažant a pred veliteľom divízneho roja mal som veľký rešpekt. Vyliezol som hore na cisternu a kontroloval v nádržiach stav paliva. Čo čert nechcel, neviem odkiaľ sa objavil pri cisterne npor. Polák. Začal ma hlasito kárať, že ako som ustrojený, ako som si dovolil zobliecť blúzu a košeľu. Npor. Očadlík podišiel k Polákovi, ležérne pozdravil a predstavil sa: „Npor. Očadlík, velitel dvizního roje.“ Potom mu povedal, že počas zamestnania mechanici a vodič cisterny podliehajú jemu a on nám povolil, že v tej horúčave môžeme pracovať bez košieľ. Potom mu kľudným hlasom oznámil: „Nic ve zlém nadporučíku, na stojánku divizního roje mají přístup důstojníci velení pluku a štábu práporu, piloti, mechanici a obsluha. Nezlobte se, ale opusťte stojánku.“ Chvíľu sa na seba dívali, Polák očervenel až do fialova a nebol schopný slova. Pozdravil a bez slova odišiel. Očadlík sa obrátil ku mne so slovami: „Co to bylo za blbce?“ Náš veliteľ autoroty, povedal som. „No nazdar, teď jsem to pohnojil.“ Povedal mi, že keby ma veliteľ začal veľmi šikanovať, nech mu to poviem. Na moje šťastie na letisku vyhlásili pohotovosť, tak som ostal s cisternou na dlhší čas na
stojánke. Prespával som v kabíne cisterny. Kabína sa dala upraviť tak, že vznikli dve lôžka na spanie. Pre mňa lôžko v kabíne úplne vyhovovalo, lebo som sa mohol aj vystrieť. Horšie to bolo pre vysokých chlapcov, ktorí nevedeli, kde majú strčiť dlhé nohy. Koncom týždňa končila pohotovosť. Odišiel som s cisternou do kasární. Ihneď po prichode do autoparku mi dozorčí oznámil, že sa mám hlásiť u veliteľa roty. Nič nového pod slnkom. To som očakával. Vošiel som do kancelárie a predpisovo sa zahlásil. Videl som na veliteľovi, že sa neovláda. Červeň v tvári mu prešla až do purpurovej farby. Ohryzok mu na krku nervózne podskakoval a slová vyrážal ako keby štekal. Vo svojom nervóznom prejave ma „zjazdil“, že som pri výkone služby nebol predpisovo ustrojený. Povedal som, že zobliecť sa do pol tela nám povolil veliteľ divízneho roja. „Vy jste příslušník 17-tého letištného práporu a výjimka pracovat bez košil nebyla velitelem práporu povolená.“ Mňa už tiež začala tá jeho nevraživosť znervózňovať. Povedal som mu, že keď mi vydá veliteľ divízneho roja nejaký príkaz, rýchlo sadnem do cisterny a prídem sa ho opýtať, či môžem tento príkaz splniť. Musím to asi robiť tak, aby som mohol slúžiť dvom pánom k ich spokojnosti. Vyrazil som mu dych. Celý červený však prešiel do útoku, ktorý mal na mňa už dávno pripravený. „Slavkaju. Co vy vlastne na tom letišti celé dni děláte?“ Povedal som mu, že keď lietajú „Síble“, tak ich musím naplniť. Nečakane sa ma opýtal, že kto plní Aerovky a Štorchy. Vedel, že tie malé lietadlá používajú slabší benzín, 87 oktánový. Odpovedal som, že cisterna z 11. letištného práporu, lebo oni majú letecký benzín 87 oktánový a já mám iba 95-ku. Oči mu víťazoslávne zažiarili a s viditeľnou škodoradosťou mi oznámil, že to môžem robiť aj ja. Nevedel som, čo tým mieni. Od radosti sa takmer rozlieval. Rozďavenými ústami mi tak úlisnicky oznámil, že sa postará, aby som mal dostatok cisterien, ktoré môžem používať a všetky požiadavky divvízneho roja plniť. Povedal, že všetko sa dozviem od veliteľa cisternovej čaty rotného Hlaváčka. Na izbe ma už kamaráti netrpezlivo čakali. Už zhruba vedeli, čo sa udialo na letisku, na stojánke divízneho roja. Všetko som ím dopodrobna vyrozprával, ako ho npor. Očadlík vysánkoval zo stojánky, že nevedel ani muknúť. Iba sfialovel v tvári a vtedy mi pripadal ako nazlostený „moriak“. Už aj ostatní chlapci si všimli, že Polák mení farbu až do purpurova, keď nevie vnútorne zvládnuť nepríjemnú situáciu, tak súhlasne vykríkli, že je to Moriak. Odvtedy mu prischlo meno Moriak. Gemerčania ho volali Moréék, a chlapci Maďari Puják. A táto prezývka mu vydržala počas celej našej služby. Večerný rozkaz bol pre mňa šokujúci. Čítal ho sám Moriak-Polák. Po úvodných volovinách o ustrojení vojaka a vojenskom vystupovaní, prišiel na stať, kde tvár sa mu rozžiarila šťastím, keď čítal. „Vojín Slavkay, zítřejším dnem přebere cisterny Praga RN 81104, 81105,“ a čítal, čítal..., až do čísla 109. Rýchle som nevedel spočítať, koľko tých cisterien budem mať. Chlapci začali vykrikovať, že som Cisternový barón, že vlastním jednu Tatru a šesť Eren. Polák ích zahriakol a pokračoval. Cisterny odovzdá rotný Hlaváček, ktorý má k zaparkovaniu vozidiel zvláštne inštrukcie. Rotný Hlaváček bol vojakom základnej služby, ktorý slúžil už tretí rok. V civile to bol priemyslovák – konštruktér motorových vozidiel. O autách mal také vedomosti, že Polák mu v tom smere nesiahal ani po členky. Hlaváček ho mal v žalúdku, čo otvorene prejavoval. Keď mu Polák niečo prikazoval, často mu odvrkol „stačilo, nekecej!“. Bol už ženatý, mohol byť aj starší ako veliteľ. Už sa nevedel dočkať októbra, kedy mal odísť do civilu. Lepšie poznal pomery v prápore aj na letisku, lebo Polák pravdepodobne prišiel k práporu za veliteľa autoroty iba tesne pred naším narukovaním, po vyradení z autoškoly v Nitre.
Ráno po rozdelení som išiel za rotným Hlaváčkom. Zahlásil som sa mu predpísaným spôsobom. Zahriakol ma, aby som nešaškoval a povedal mi, aby som mu tykal, že on je takisto vojak základnej služby ako ja. Opýtal som sa, že odkiaľ sa zobrali tie Ereny cisterny, keď ja som žiadnu v autoparku nevidel. Povedal mi, že sú umiestnené v garážach. Vysvetlil mi, že v Hradčanoch mali iba malé cisterny s obsahom asi 3000 litrov, lebo do bombardérov Siebel plnili od 300 do 600 litrov. Teraz, keď je potrebné do IL-28 plniť v tisícoch litroch, tieto cisterny by nestačili. Sú garážované a boli ponúknuté na civilné alebo zväzarmovské letiská. Doteraz si pre cisterny nikto neprišiel. Tie Ereny musím spojazdniť, lebo v garážach stoja od času, keď sa prápor presťahoval z Hradčan. Spojazdnené Ereny mám zaparkovať na nádvorí pri jedálni. Tú najlepšiu si mám nechať a naplniť si ju benzínom 87-ou u 11. Letištného práporu, čo už vybavil náčelník PHM npor. Davidek. Potom môžem plniť aj malé lietadlá divízneho roja. Pobrali sme sa smerom ku kotolni, kde po ľavej strane boli vystavané garáže, o ktorých som nevedel, že patria našej autorote. Potom otvoril šesť garáží, v ktorých stáli cisterny Ereny. Každá z nich mala vyfúknutú jednu alebo aj dve pneumatiky a sedeli na ráfoch. Vošla do mňa zlosť, tak som šťavnato zahrešil a povedal Hlaváčkovi, že ten opičiak Polák si veľmi dobre vymyslel pomstu na mňa. Povedal mi, že osobne sa bol na tieto vozy pozrieť a tešil sa, že budem mať čo robiť, keď doteraz som len leňošil na letisku. My dvaja s Polákom sme si neboli od samého začiatku sympatickí, lebo mu to nevoňalo, že hlúposti vojenčiny, ktorých bolo každý deň neúrekom, som stále kritizoval. Hlaváček mi poradil, aby som skontroloval stav akumulátorov u cisterien a s T-111 dofúkal všetky gumy. Keď budú autá schopné presunu, nech mu to oznámim. Presunieme ich na nádvorie, kde ich zaparkujeme. Mám sa ponáhľať, lebo je potrebné uvoľniť garáže. Čakáme dodávku nových vozidiel Tatra 111 – valník. Majú byť dodané priamo z fabriky. Tak začala moja „krížová cesta“ so šiestimi cisternami. Polák následne vybavil, že som už nestál s cisternou na letisku, ale ma poslal natankovať lietadlá iba v prípade potreby. Robil som ako otrok. Trvalo mi viac ako týždeň, pokým som dal cisterny ako-tak do poriadku. Zaparkoval som ich na nádvorí, na čo osobne dozeral „Moriak“ Polák. Bolo to miesto presne pred dôstojníckou jedálňou. Buzeroval ma tam asi dve hodiny. Medzery medzi autami museli byť rovnaké a predné nárazníky v jednej rovine. V hlave mi napadla myšlienka na pomstu, lebo už vo mne kypela zlosť a nervy mnou lomcovali. Pri poslednej Erene ma pri zaparkovaní on dirigoval. Náročky som stále prešiel autom asi o 30 cm dopredu aj dozadu. Začal zúriť. Vedel, že to robím naschvál. Odôvodnil som to, že som nervózny a idisponovaný. Nazlostil sa a povedal, aby som mu ukazoval, že on postaví cisternu na požadované miesto. Sadol za volant. Ja som ho dirigoval tak, že cisterna stála vpredu o 10 centimetrov pred ostatnými. Keď sa na to pozrel, začal moriak červenieť. Pohotovo som mu povedal, že ja to už ručne zatlačím. Oprel som sa do cisterny, „pučil som sa“, ale netlačil. Pribehol ku mne, oprel sa do vozidla a pomaly ho zatlačil až na miesto. Vošiel som do kabíny zatiahnuť ručnú brzdu a nahlas som si zahundral „no vidíš, ty opičiak, ako si to presne zatlačil“. Niečo asi začul, lebo sa spýtal, čo som povedal. Skríkol som, že „ chválabohu, že to máme hotové“. Pozeral sa na mňa nedôverčivo, ale nakoniec odišiel.
Z prebratých šiestich cisterien som si vybral 109-tku. Mala najazdené iba 15 tisíc km. Dobre štartovala, bola spoľahlivá a rýchla. Na rovnej ceste do Bochoře vytiahla až 110 km/hod. Dohody medzi našími letiskovými prápormi sa zrušili. Preto som pre benzín chodil až do Prostějova na letisko k tretiemu Letištnému práporu. Rád som sa díval na malé veľmi pekné stíhačky La-5 a La-7 (konštrukter Lavočkin). Tieto stíhačky sa preslávili v druhej svetovej vojne vo vzdušných súbojoch s nemeckými messerschmittmi. Lietali na nich slávni piloti. Jeden z nich bol náš npor. Kožedub, ktorý dosiahol 41 zostrelov a tiež slávny beznohý pilot Meresiev, ktorého osud poznáme z knihy „Príbeh ozajstného človeka“. Najradšej som bol na letisku, keď som mal plniť lietadlá. Moriak stratil znovu nado mnou kontrolu, lebo takmer denne bolo potrebné lietadlá divízneho roja doplňovať.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-