do Přerova na bombardéroch nemeckej výroby Siebel, ktoré nemecká armáda používala v čase druhej svetovej vojny. V Přerove však už pre letcov boli pripravené moderné bombardéry sovietskej výroby, dvojmotorové prúdové IL-28. Divízny roj slúžil v prípade potreby presťahovania sa pluku na iné letisko, na prepravu vyšších dôstojníkov velenia pluku a štábu práporu. Pre tento účel slúžili tieto lietadlá – dva Sieble, dva Aero 45 a dva ľahké hornoplošníky zn. Štorch. Ostatné Sieble pluku boli zošrotované. Po príchode do kasární som bol vo večernom rozkaze zadelený s cisternou k divíznemu roju. Na druhý deň ráno som sa hlásil u veliteľa divízneho roja npor. Očadlíka. Bol to výkonný pilot, veľmi inteligentný štyridsiatnik kľudnej povahy. Lepšieho predstaveného som si nemohol želať. O bezchybný stav lietadiel sa starali dvaja leteckí mechanici. Čatár z povolania Polášek nazývaný „Hary“ a druhý čatár „Pepa“. Boli to dobrí chlapci, rýchlo sme sa skamarátili. Tí dvaja mali zlatý život. Iba stále čistili a leštili lietadlá, niekedy urobili kontrolnú motorovku, alebo pripravovali lietadlo na let. Keď mali piloti povinné zoskoky padákom, poslúžil im Siebel. Ja som natankoval obidva Sieble asi po 600 litrov benzínu a bol som tiež bez práce. Hary našiel na palubnom rádiu „Síbla“ nejaku džezovú hudbu, tak sme si lebedili. Hovorili sme tomu „vojenčina lážo-plážo“. Stojánku sme mali pri lesíku na tráve, odkiaľ sme mali dobrý výhľad na celé letisko. Keď sme zbadali, že niekto prichádzal k stojánke peši alebo autom, rýchle sme ožili. Mechanici „leštili“ dávno vyleštené lietadlá a ja som usilovne čistil už viackrát vyčistené čerpacie zariadenie cisterny.
Jeden pekný slnečný deň sme si zobliekli košele. Prišiel k nám npor. Očadlík a s úsmevom nám povedal, že by sa ihneď pridal k nám užívať si slniečka, ale musí ísť na poradu k veliteľovi pluku mjr. Koutenkovi, ktorý bol skúsený frontový pilot. Piloti a palubní strelci boli vynikajúci ľudia, veľmi priateľskí. Nemali radi, keď sa im vojaci základnej služby predpisovo zdravili. Zahriakli nás „co blbneš, nešaškuj!“ Ja som bol bažant a pred veliteľom divízneho roja mal som veľký rešpekt. Vyliezol som hore na cisternu a kontroloval v nádržiach stav paliva. Čo čert nechcel, neviem odkiaľ sa objavil pri cisterne npor. Polák. Začal ma hlasito kárať, že ako som ustrojený, ako som si dovolil zobliecť blúzu a košeľu. Npor. Očadlík podišiel k Polákovi, ležérne pozdravil a predstavil sa: „Npor. Očadlík, velitel dvizního roje.“ Potom mu povedal, že počas zamestnania mechanici a vodič cisterny podliehajú jemu a on nám povolil, že v tej horúčave môžeme pracovať bez košieľ. Potom mu kľudným hlasom oznámil: „Nic ve zlém nadporučíku, na stojánku divizního roje mají přístup důstojníci velení pluku a štábu práporu, piloti, mechanici a obsluha. Nezlobte se, ale opusťte stojánku.“ Chvíľu sa na seba dívali, Polák očervenel až do fialova a nebol schopný slova. Pozdravil a bez slova odišiel. Očadlík sa obrátil ku mne so slovami: „Co to bylo za blbce?“ Náš veliteľ autoroty, povedal som. „No nazdar, teď jsem to pohnojil.“ Povedal mi, že keby ma veliteľ začal veľmi šikanovať, nech mu to poviem. Na moje šťastie na letisku vyhlásili pohotovosť, tak som ostal s cisternou na dlhší čas na
stojánke. Prespával som v kabíne cisterny. Kabína sa dala upraviť tak, že vznikli dve lôžka na spanie. Pre mňa lôžko v kabíne úplne vyhovovalo, lebo som sa mohol aj vystrieť. Horšie to bolo pre vysokých chlapcov, ktorí nevedeli, kde majú strčiť dlhé nohy. Koncom týždňa končila pohotovosť. Odišiel som s cisternou do kasární. Ihneď po prichode do autoparku mi dozorčí oznámil, že sa mám hlásiť u veliteľa roty. Nič nového pod slnkom. To som očakával. Vošiel som do kancelárie a predpisovo sa zahlásil. Videl som na veliteľovi, že sa neovláda. Červeň v tvári mu prešla až do purpurovej farby. Ohryzok mu na krku nervózne podskakoval a slová vyrážal ako keby štekal. Vo svojom nervóznom prejave ma „zjazdil“, že som pri výkone služby nebol predpisovo ustrojený. Povedal som, že zobliecť sa do pol tela nám povolil veliteľ divízneho roja. „Vy jste příslušník 17-tého letištného práporu a výjimka pracovat bez košil nebyla velitelem práporu povolená.“ Mňa už tiež začala tá jeho nevraživosť znervózňovať. Povedal som mu, že keď mi vydá veliteľ divízneho roja nejaký príkaz, rýchlo sadnem do cisterny a prídem sa ho opýtať, či môžem tento príkaz splniť. Musím to asi robiť tak, aby som mohol slúžiť dvom pánom k ich spokojnosti. Vyrazil som mu dych. Celý červený však prešiel do útoku, ktorý mal na mňa už dávno pripravený. „Slavkaju. Co vy vlastne na tom letišti celé dni děláte?“ Povedal som mu, že keď lietajú „Síble“, tak ich musím naplniť. Nečakane sa ma opýtal, že kto plní Aerovky a Štorchy. Vedel, že tie malé lietadlá používajú slabší benzín, 87 oktánový. Odpovedal som, že cisterna z 11. letištného práporu, lebo oni majú letecký benzín 87 oktánový a já mám iba 95-ku. Oči mu víťazoslávne zažiarili a s viditeľnou škodoradosťou mi oznámil, že to môžem robiť aj ja. Nevedel som, čo tým mieni. Od radosti sa takmer rozlieval. Rozďavenými ústami mi tak úlisnicky oznámil, že sa postará, aby som mal dostatok cisterien, ktoré môžem používať a všetky požiadavky divvízneho roja plniť. Povedal, že všetko sa dozviem od veliteľa cisternovej čaty rotného Hlaváčka. Na izbe ma už kamaráti netrpezlivo čakali. Už zhruba vedeli, čo sa udialo na letisku, na stojánke divízneho roja. Všetko som ím dopodrobna vyrozprával, ako ho npor. Očadlík vysánkoval zo stojánky, že nevedel ani muknúť. Iba sfialovel v tvári a vtedy mi pripadal ako nazlostený „moriak“. Už aj ostatní chlapci si všimli, že Polák mení farbu až do purpurova, keď nevie vnútorne zvládnuť nepríjemnú situáciu, tak súhlasne vykríkli, že je to Moriak. Odvtedy mu prischlo meno Moriak. Gemerčania ho volali Moréék, a chlapci Maďari Puják. A táto prezývka mu vydržala počas celej našej služby. Večerný rozkaz bol pre mňa šokujúci. Čítal ho sám Moriak-Polák. Po úvodných volovinách o ustrojení vojaka a vojenskom vystupovaní, prišiel na stať, kde tvár sa mu rozžiarila šťastím, keď čítal. „Vojín Slavkay, zítřejším dnem přebere cisterny Praga RN 81104, 81105,“ a čítal, čítal..., až do čísla 109. Rýchle som nevedel spočítať, koľko tých cisterien budem mať. Chlapci začali vykrikovať, že som Cisternový barón, že vlastním jednu Tatru a šesť Eren. Polák ích zahriakol a pokračoval. Cisterny odovzdá rotný Hlaváček, ktorý má k zaparkovaniu vozidiel zvláštne inštrukcie. Rotný Hlaváček bol vojakom základnej služby, ktorý slúžil už tretí rok. V civile to bol priemyslovák – konštruktér motorových vozidiel. O autách mal také vedomosti, že Polák mu v tom smere nesiahal ani po členky. Hlaváček ho mal v žalúdku, čo otvorene prejavoval. Keď mu Polák niečo prikazoval, často mu odvrkol „stačilo, nekecej!“. Bol už ženatý, mohol byť aj starší ako veliteľ. Už sa nevedel dočkať októbra, kedy mal odísť do civilu. Lepšie poznal pomery v prápore aj na letisku, lebo Polák pravdepodobne prišiel k práporu za veliteľa autoroty iba tesne pred naším narukovaním, po vyradení z autoškoly v Nitre.
Ráno po rozdelení som išiel za rotným Hlaváčkom. Zahlásil som sa mu predpísaným spôsobom. Zahriakol ma, aby som nešaškoval a povedal mi, aby som mu tykal, že on je takisto vojak základnej služby ako ja. Opýtal som sa, že odkiaľ sa zobrali tie Ereny cisterny, keď ja som žiadnu v autoparku nevidel. Povedal mi, že sú umiestnené v garážach. Vysvetlil mi, že v Hradčanoch mali iba malé cisterny s obsahom asi 3000 litrov, lebo do bombardérov Siebel plnili od 300 do 600 litrov. Teraz, keď je potrebné do IL-28 plniť v tisícoch litroch, tieto cisterny by nestačili. Sú garážované a boli ponúknuté na civilné alebo zväzarmovské letiská. Doteraz si pre cisterny nikto neprišiel. Tie Ereny musím spojazdniť, lebo v garážach stoja od času, keď sa prápor presťahoval z Hradčan. Spojazdnené Ereny mám zaparkovať na nádvorí pri jedálni. Tú najlepšiu si mám nechať a naplniť si ju benzínom 87-ou u 11. Letištného práporu, čo už vybavil náčelník PHM npor. Davidek. Potom môžem plniť aj malé lietadlá divízneho roja. Pobrali sme sa smerom ku kotolni, kde po ľavej strane boli vystavané garáže, o ktorých som nevedel, že patria našej autorote. Potom otvoril šesť garáží, v ktorých stáli cisterny Ereny. Každá z nich mala vyfúknutú jednu alebo aj dve pneumatiky a sedeli na ráfoch. Vošla do mňa zlosť, tak som šťavnato zahrešil a povedal Hlaváčkovi, že ten opičiak Polák si veľmi dobre vymyslel pomstu na mňa. Povedal mi, že osobne sa bol na tieto vozy pozrieť a tešil sa, že budem mať čo robiť, keď doteraz som len leňošil na letisku. My dvaja s Polákom sme si neboli od samého začiatku sympatickí, lebo mu to nevoňalo, že hlúposti vojenčiny, ktorých bolo každý deň neúrekom, som stále kritizoval. Hlaváček mi poradil, aby som skontroloval stav akumulátorov u cisterien a s T-111 dofúkal všetky gumy. Keď budú autá schopné presunu, nech mu to oznámim. Presunieme ich na nádvorie, kde ich zaparkujeme. Mám sa ponáhľať, lebo je potrebné uvoľniť garáže. Čakáme dodávku nových vozidiel Tatra 111 – valník. Majú byť dodané priamo z fabriky. Tak začala moja „krížová cesta“ so šiestimi cisternami. Polák následne vybavil, že som už nestál s cisternou na letisku, ale ma poslal natankovať lietadlá iba v prípade potreby. Robil som ako otrok. Trvalo mi viac ako týždeň, pokým som dal cisterny ako-tak do poriadku. Zaparkoval som ich na nádvorí, na čo osobne dozeral „Moriak“ Polák. Bolo to miesto presne pred dôstojníckou jedálňou. Buzeroval ma tam asi dve hodiny. Medzery medzi autami museli byť rovnaké a predné nárazníky v jednej rovine. V hlave mi napadla myšlienka na pomstu, lebo už vo mne kypela zlosť a nervy mnou lomcovali. Pri poslednej Erene ma pri zaparkovaní on dirigoval. Náročky som stále prešiel autom asi o 30 cm dopredu aj dozadu. Začal zúriť. Vedel, že to robím naschvál. Odôvodnil som to, že som nervózny a idisponovaný. Nazlostil sa a povedal, aby som mu ukazoval, že on postaví cisternu na požadované miesto. Sadol za volant. Ja som ho dirigoval tak, že cisterna stála vpredu o 10 centimetrov pred ostatnými. Keď sa na to pozrel, začal moriak červenieť. Pohotovo som mu povedal, že ja to už ručne zatlačím. Oprel som sa do cisterny, „pučil som sa“, ale netlačil. Pribehol ku mne, oprel sa do vozidla a pomaly ho zatlačil až na miesto. Vošiel som do kabíny zatiahnuť ručnú brzdu a nahlas som si zahundral „no vidíš, ty opičiak, ako si to presne zatlačil“. Niečo asi začul, lebo sa spýtal, čo som povedal. Skríkol som, že „ chválabohu, že to máme hotové“. Pozeral sa na mňa nedôverčivo, ale nakoniec odišiel.
Z prebratých šiestich cisterien som si vybral 109-tku. Mala najazdené iba 15 tisíc km. Dobre štartovala, bola spoľahlivá a rýchla. Na rovnej ceste do Bochoře vytiahla až 110 km/hod. Dohody medzi našími letiskovými prápormi sa zrušili. Preto som pre benzín chodil až do Prostějova na letisko k tretiemu Letištnému práporu. Rád som sa díval na malé veľmi pekné stíhačky La-5 a La-7 (konštrukter Lavočkin). Tieto stíhačky sa preslávili v druhej svetovej vojne vo vzdušných súbojoch s nemeckými messerschmittmi. Lietali na nich slávni piloti. Jeden z nich bol náš npor. Kožedub, ktorý dosiahol 41 zostrelov a tiež slávny beznohý pilot Meresiev, ktorého osud poznáme z knihy „Príbeh ozajstného človeka“. Najradšej som bol na letisku, keď som mal plniť lietadlá. Moriak stratil znovu nado mnou kontrolu, lebo takmer denne bolo potrebné lietadlá divízneho roja doplňovať.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).