o deviatej večer a pri obsluhe troch lietadial cisternár naplnil za letový deň 30 až 40 tisíc litrov paliva. Museli sme sledovať všetky pristávajúce lietadlá. Keď pristálo moje lietadlo, sledoval som na, ktorú stojánku ťahač umiestňuje lietadlo. V čase, keď ho premiesťoval na stojánku, som sa ponáhľal s cisternou, aby som tam bol čo najskôr. Pristavil som cisternu pri boku lietadla, plniacu hadicu podal technikovi lietadla, ktorý naplnil nádrž lietadla. Naplnené množstvo som zapísal do výkazu a technik mi to podpísal. Po dvoch plneniach bolo potrebné cisternu doplniť v podzemných nádržiach. Bolo tam nedýchateľné ovzdušie, ktoré spôsobil porozlievaný „elerix“ na podlahe a splodiny z výfuku vozidiel. Pri nasávaní paliva do nádrží motor musel byť v chode, lebo poháňal čerpadlo cisterny. Vodiča však ohrozovalo aj odobranie savice (hadica na nasávanie paliva z potrubia). Niekedy sa savica zasekla v potrubí. Keď som hadicu vytrhol z potrubia, vytryskol prúd zbytkového paliva a celého ma oblial. Niektorí cisternári mali od elerixu kožné problémy, najviac na bruchu a na nohách. Na koži sa im vyhodili vyrážky, často zápaly, že si to museli ošetrovať tekutým púdrom. Musím poklopať na drevo, že ja som také problémy nemal, iba som smrdel ako prázdny naftový sud. Pravidelne po letovom dni sme si museli v sklade vymeniť pracovnú uniformu.
Počas letového dňa nám stravu z kasární dovážal Janko Kožuško z Kolinoviec, na najmenšom nákladnom vozidle našej autoroty Praga A-150. Bol to veľmi dobrý kamarátsky a veselý chlapec. Neviem odkiaľ zohnal klaksón na svoje auto, ktorý vydával zvuk podobný škriekaniu opíc a bľačaniu zatúlanej kozy. Akonáhle prešiel vrátnicu na letisku, začal týmto klaksónom dávať znamenie na svoj príchod. Každý vodič, ktorý mohol, uháňal s vozidlom pred Armu (vojenský bufet), kde bolo určené miesto na vydávanie stravy. Janko mal na uniforme biely plášť, vydával stravu do ešusov so srandovnými poznámkami. Jeho obľúbená riekanka bola: „Máš-li málo, dej si víc, na talíři nenech nic,“ na otázku, čo je to za jedlo, odpovedal: „Až si dáš, to spoznáš, pak budeš spívat nebo blívat. Přeju dobrou chuť.“ S jeho spišiackou výslovnosťou tá čeština vyznela veľmi komicky. Nikdy však nenechal vodiča alebo strážneho bez stravy. Vyhľadal ho, hoci bol na druhej strane letiska. Preto sme ho všetci mali radi. Najlepšie sa mali vodiči sanitky, hasičáku, žeriavu a chemickej cisterny nazývanej ACHR. Oni mali tam iba pohotovosť. Prevažne sa nič zvláštne neprihodilo, preto celé letové dni iba predrichmali v kabíne auta. Jazdiť s cisternou bola drina, preto snom každého z nás bolo jazdiť v dopravnej čate.
Po ukončení letového dňa sme odchádzali do Želatovických kasární riadne unavení. V kasárňach nás už čakala večera a pre každého cisternára bolo pripravené mlieko, ktoré malo slúžiť na detoxikáciu organizmu, lebo počas dňa sme sa riadne nadýchali škodlivých výparov elerixu. Stávalo sa, že vojaci z ostatných rôt nám mlieko pripravené na stole v polievkových miskách vypili. Sťažovali sme sa, potom nastala náprava. Kuchári nám vydávali mlieko, až keď sme sa navečerali. Pred spaním sme sa museli vykúpať a zmyť zo seba ten príšerný smrad. Často sa stávalo, že po letovom dni sme uťahaní okamžite zaspali. O polnoci nás už budili, lebo na železničnú stanicu došli vlakové cisterny s leteckým palivom elerix. Museli sme palivo z vlakových cisterien čo najskôr vyvoziť do podzemných nádrží. Za stojné cisterien na koľaji sa museli platiť vysoké poplatky. V takých prípadoch sme s jedným vozidlom jazdili dvaja šoféri, aby sme sa striedali a tiež, aby sám vodič nezaspal. My šoféri sme mali ťažký, ale pestrý život, a tá drina nás aj bavila. Nám sa vlastne splnilo naše želanie stať sa šoférmi a verili sme, že získane skúsenosti sa nám v živote oplatia. Horšie na tom boli „hrdinovia“ palubní strelci. Odišli do Prahy takí nafúkaní, dobre že sa nevznášali ako balóny. Tam ich podrobili náročným psychotechnickým skúškam a písomným skúškam z matematiky, geometrie, fyziky, chémie a ktovie aké ešte mali požiadavky. Zo štyridsiatich uchádzačov zobrali iba dvoch. Fera Michálika, ktorý vyštudoval strojnícku priemyslovku a jedného chlapca z Rejdovej, meno si už nepamätám, ale viem, že bol absolvent chemickej priemyslovky. Čiže, podmienka pre túto funkciu bola maturita. Ten dôstojník čo ich verboval, asi nevedel čo je to maturita, alebo vzdelaniu neprikladal žiadny význam. Možno maturitu považoval za „buržoázny prežitok. V tom čase ľudia vo vyšších funkciách, veciam ktorým nerozumeli, odôvodnili to tým „výrokom“. Ostatní „nafúkanci“ nemali vyššie stredoškolské vzdelanie, tak otázky na písomkách asi nevedeli ani prečítať. Bola to pre nich „španielská dedina“. Po niekoľkých dňoch sa vrátili späť do Přerova a automaticky ich zaradili do strážnej roty. Celé dva roky chodili strážiť letisko, alebo zástavu práporu v kasárňach. Pri zástave musel vojak stáť v „pozore“ nepohnute ako stĺp. Na chodbe budovy, kde bola zástava práporu, mali kancelárie dôstojníci štábu. Strážny si nemohol uľaviť a stáť v pohove, dôstojníci ich pozorovali, lebo stále chodili po chodbe. Na letisko chodili strážiť lietadlá na stojánkach. Museli znášať vrtochy počasia, horúčavy, mráz, dážď, sneh. Nebolo to nič príjemné. Strážna služba vo dne aj v noci. Medzi skrachovanými palubnými strelcami boli asi štyria nafúkaní frajeri, ktorí sa pred nami tak veľmi vyťahovali. Tých sme si riadne podali. Išli sme autom okolo stojánky, a keď sme z nich niektorého zbadali, zastali sme pred ním. Dali sme si z hlavy dole „loďku“, uklonili sme sa a pozdravili: „Dobrý deň, pán rotný. Kedy letíte na Libavu?“ Niekedy stačilo, keď ste z okna auta vystrčili ruky tak, ako keď držíte guľomet a hlasito mu zastrieľali „bum, bum, bum, búúúm“. Od zlosti ich išlo roztrhnúť, ale zaslúžili si to za ich hlúpu namyslenosť. Pri jednom letovom dni na vedľajšej stojánke stál jeden z tých frajerov. Stáli sme vonku pri vozidlách. Emil Šveda ho zbadal. Ihneď dal povel pozor, vľavo hľaď a poradovým krokom pochodoval k strážnemu a podal mu hlásenie: „Súdruh rotný, palubný strelec. Máte nabité guľomety priebojnými kozími bobkami. Vojín Šveda.“ Vybuchli sme smiechom. Skrachovaný palubák zahanbený, nemohol ani utiecť zo stanovišťa, lebo už práve prichádzala výmena stráží.
Medzitým sa vrátil z Prahy náš kamarát, Fero Cipkala. Úspešne absolvoval fotografický kurz. Prvý z bažantov dostal hodnosť slobodníka. Jeho detský fotoaparát Pionier mu zaistil najlepšiu vojenčinu zo všetkých bažantov celého práporu. Patril do technickej roty, ale praktický býval na letisku. Dostal dve maringotky. V jednej býval a v druhej mal zriadenú tmavú komoru na vyvolávanie leteckých snímkov. Vyvolával snímky z prieskumných letov a snímky z fotoguľometov. Fotoguľomety sa používali pri výcvikových letoch, keď stíhačky napadli letiaci bombardér. Palubný strelec mal za úlohu ochrániť svoje lietadlo zostrelením nepriateľa. Fotoguľomet zaznamenával priebeh fiktívnej streľby na filmový pás. Na filme bolo zaznamenané nepriateľské lietadlo v zameriavacom kruhu s krížom. Po vyvolaní filmu sa vyhodnocovalo, či pri skutočnej streľbe na ostro by bolo nepriateľské lietadlo zasiahnuté. Stred kríža zameriavača udával miesto zásahu na útočiacom lietadle. Podľa toho bol hodnotený výkon palubného strelca. Fero mal výborné podmienky, ale trpel osamelosťou. Chýbali sme mu my, jeho kamaráti. Keď som počas letového dňa mal trochu času, išiel som ho navštíviť do maringotky. Zavrel maringotku, uvaril čaj, rozprávali sme sa a fajčili. Palubní strelci prišli s kazetami z fotoguľometu k maringotke, klopali na dvere. Fero ich odbil krikom, aby počkali, že vyvoláva film a preto nemôže otvoriť dvere. Ja som mal aj trochu strach, veď to boli dôstojníci, prevažne poručíci a nadporučíci. Keď už veľmi búchali na dvere, skryl som sa za záclonu vzadu maringotky. Fero otvoril dvere, pozberal od nich kazety a povedal im, aby došli tak o dve hodiny, že budú hotové. Mesačne dostával služné (my sme to volali žold, čo hnevalo dôstojníkov) 600 Kčs, čo bol veľmi slušný plat vojaka. My sme sa s cisternami nadreli a dostávali sme 180 Kčs. V strážnej rote dostávali iba 90 Kčs. Fero si ešte k tomu aj privyrobil. Fotil vojakov, aby mohli poslať fotku frajerke, robil rôzne pozdravy z vojenčiny a tiež aj tablá ročníkov odchádzajúcich do civilu, za čo tiež získal nejaké korunky.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.