o deviatej večer a pri obsluhe troch lietadial cisternár naplnil za letový deň 30 až 40 tisíc litrov paliva. Museli sme sledovať všetky pristávajúce lietadlá. Keď pristálo moje lietadlo, sledoval som na, ktorú stojánku ťahač umiestňuje lietadlo. V čase, keď ho premiesťoval na stojánku, som sa ponáhľal s cisternou, aby som tam bol čo najskôr. Pristavil som cisternu pri boku lietadla, plniacu hadicu podal technikovi lietadla, ktorý naplnil nádrž lietadla. Naplnené množstvo som zapísal do výkazu a technik mi to podpísal. Po dvoch plneniach bolo potrebné cisternu doplniť v podzemných nádržiach. Bolo tam nedýchateľné ovzdušie, ktoré spôsobil porozlievaný „elerix“ na podlahe a splodiny z výfuku vozidiel. Pri nasávaní paliva do nádrží motor musel byť v chode, lebo poháňal čerpadlo cisterny. Vodiča však ohrozovalo aj odobranie savice (hadica na nasávanie paliva z potrubia). Niekedy sa savica zasekla v potrubí. Keď som hadicu vytrhol z potrubia, vytryskol prúd zbytkového paliva a celého ma oblial. Niektorí cisternári mali od elerixu kožné problémy, najviac na bruchu a na nohách. Na koži sa im vyhodili vyrážky, často zápaly, že si to museli ošetrovať tekutým púdrom. Musím poklopať na drevo, že ja som také problémy nemal, iba som smrdel ako prázdny naftový sud. Pravidelne po letovom dni sme si museli v sklade vymeniť pracovnú uniformu.
Počas letového dňa nám stravu z kasární dovážal Janko Kožuško z Kolinoviec, na najmenšom nákladnom vozidle našej autoroty Praga A-150. Bol to veľmi dobrý kamarátsky a veselý chlapec. Neviem odkiaľ zohnal klaksón na svoje auto, ktorý vydával zvuk podobný škriekaniu opíc a bľačaniu zatúlanej kozy. Akonáhle prešiel vrátnicu na letisku, začal týmto klaksónom dávať znamenie na svoj príchod. Každý vodič, ktorý mohol, uháňal s vozidlom pred Armu (vojenský bufet), kde bolo určené miesto na vydávanie stravy. Janko mal na uniforme biely plášť, vydával stravu do ešusov so srandovnými poznámkami. Jeho obľúbená riekanka bola: „Máš-li málo, dej si víc, na talíři nenech nic,“ na otázku, čo je to za jedlo, odpovedal: „Až si dáš, to spoznáš, pak budeš spívat nebo blívat. Přeju dobrou chuť.“ S jeho spišiackou výslovnosťou tá čeština vyznela veľmi komicky. Nikdy však nenechal vodiča alebo strážneho bez stravy. Vyhľadal ho, hoci bol na druhej strane letiska. Preto sme ho všetci mali radi. Najlepšie sa mali vodiči sanitky, hasičáku, žeriavu a chemickej cisterny nazývanej ACHR. Oni mali tam iba pohotovosť. Prevažne sa nič zvláštne neprihodilo, preto celé letové dni iba predrichmali v kabíne auta. Jazdiť s cisternou bola drina, preto snom každého z nás bolo jazdiť v dopravnej čate.
Po ukončení letového dňa sme odchádzali do Želatovických kasární riadne unavení. V kasárňach nás už čakala večera a pre každého cisternára bolo pripravené mlieko, ktoré malo slúžiť na detoxikáciu organizmu, lebo počas dňa sme sa riadne nadýchali škodlivých výparov elerixu. Stávalo sa, že vojaci z ostatných rôt nám mlieko pripravené na stole v polievkových miskách vypili. Sťažovali sme sa, potom nastala náprava. Kuchári nám vydávali mlieko, až keď sme sa navečerali. Pred spaním sme sa museli vykúpať a zmyť zo seba ten príšerný smrad. Často sa stávalo, že po letovom dni sme uťahaní okamžite zaspali. O polnoci nás už budili, lebo na železničnú stanicu došli vlakové cisterny s leteckým palivom elerix. Museli sme palivo z vlakových cisterien čo najskôr vyvoziť do podzemných nádrží. Za stojné cisterien na koľaji sa museli platiť vysoké poplatky. V takých prípadoch sme s jedným vozidlom jazdili dvaja šoféri, aby sme sa striedali a tiež, aby sám vodič nezaspal. My šoféri sme mali ťažký, ale pestrý život, a tá drina nás aj bavila. Nám sa vlastne splnilo naše želanie stať sa šoférmi a verili sme, že získane skúsenosti sa nám v živote oplatia. Horšie na tom boli „hrdinovia“ palubní strelci. Odišli do Prahy takí nafúkaní, dobre že sa nevznášali ako balóny. Tam ich podrobili náročným psychotechnickým skúškam a písomným skúškam z matematiky, geometrie, fyziky, chémie a ktovie aké ešte mali požiadavky. Zo štyridsiatich uchádzačov zobrali iba dvoch. Fera Michálika, ktorý vyštudoval strojnícku priemyslovku a jedného chlapca z Rejdovej, meno si už nepamätám, ale viem, že bol absolvent chemickej priemyslovky. Čiže, podmienka pre túto funkciu bola maturita. Ten dôstojník čo ich verboval, asi nevedel čo je to maturita, alebo vzdelaniu neprikladal žiadny význam. Možno maturitu považoval za „buržoázny prežitok. V tom čase ľudia vo vyšších funkciách, veciam ktorým nerozumeli, odôvodnili to tým „výrokom“. Ostatní „nafúkanci“ nemali vyššie stredoškolské vzdelanie, tak otázky na písomkách asi nevedeli ani prečítať. Bola to pre nich „španielská dedina“. Po niekoľkých dňoch sa vrátili späť do Přerova a automaticky ich zaradili do strážnej roty. Celé dva roky chodili strážiť letisko, alebo zástavu práporu v kasárňach. Pri zástave musel vojak stáť v „pozore“ nepohnute ako stĺp. Na chodbe budovy, kde bola zástava práporu, mali kancelárie dôstojníci štábu. Strážny si nemohol uľaviť a stáť v pohove, dôstojníci ich pozorovali, lebo stále chodili po chodbe. Na letisko chodili strážiť lietadlá na stojánkach. Museli znášať vrtochy počasia, horúčavy, mráz, dážď, sneh. Nebolo to nič príjemné. Strážna služba vo dne aj v noci. Medzi skrachovanými palubnými strelcami boli asi štyria nafúkaní frajeri, ktorí sa pred nami tak veľmi vyťahovali. Tých sme si riadne podali. Išli sme autom okolo stojánky, a keď sme z nich niektorého zbadali, zastali sme pred ním. Dali sme si z hlavy dole „loďku“, uklonili sme sa a pozdravili: „Dobrý deň, pán rotný. Kedy letíte na Libavu?“ Niekedy stačilo, keď ste z okna auta vystrčili ruky tak, ako keď držíte guľomet a hlasito mu zastrieľali „bum, bum, bum, búúúm“. Od zlosti ich išlo roztrhnúť, ale zaslúžili si to za ich hlúpu namyslenosť. Pri jednom letovom dni na vedľajšej stojánke stál jeden z tých frajerov. Stáli sme vonku pri vozidlách. Emil Šveda ho zbadal. Ihneď dal povel pozor, vľavo hľaď a poradovým krokom pochodoval k strážnemu a podal mu hlásenie: „Súdruh rotný, palubný strelec. Máte nabité guľomety priebojnými kozími bobkami. Vojín Šveda.“ Vybuchli sme smiechom. Skrachovaný palubák zahanbený, nemohol ani utiecť zo stanovišťa, lebo už práve prichádzala výmena stráží.
Medzitým sa vrátil z Prahy náš kamarát, Fero Cipkala. Úspešne absolvoval fotografický kurz. Prvý z bažantov dostal hodnosť slobodníka. Jeho detský fotoaparát Pionier mu zaistil najlepšiu vojenčinu zo všetkých bažantov celého práporu. Patril do technickej roty, ale praktický býval na letisku. Dostal dve maringotky. V jednej býval a v druhej mal zriadenú tmavú komoru na vyvolávanie leteckých snímkov. Vyvolával snímky z prieskumných letov a snímky z fotoguľometov. Fotoguľomety sa používali pri výcvikových letoch, keď stíhačky napadli letiaci bombardér. Palubný strelec mal za úlohu ochrániť svoje lietadlo zostrelením nepriateľa. Fotoguľomet zaznamenával priebeh fiktívnej streľby na filmový pás. Na filme bolo zaznamenané nepriateľské lietadlo v zameriavacom kruhu s krížom. Po vyvolaní filmu sa vyhodnocovalo, či pri skutočnej streľbe na ostro by bolo nepriateľské lietadlo zasiahnuté. Stred kríža zameriavača udával miesto zásahu na útočiacom lietadle. Podľa toho bol hodnotený výkon palubného strelca. Fero mal výborné podmienky, ale trpel osamelosťou. Chýbali sme mu my, jeho kamaráti. Keď som počas letového dňa mal trochu času, išiel som ho navštíviť do maringotky. Zavrel maringotku, uvaril čaj, rozprávali sme sa a fajčili. Palubní strelci prišli s kazetami z fotoguľometu k maringotke, klopali na dvere. Fero ich odbil krikom, aby počkali, že vyvoláva film a preto nemôže otvoriť dvere. Ja som mal aj trochu strach, veď to boli dôstojníci, prevažne poručíci a nadporučíci. Keď už veľmi búchali na dvere, skryl som sa za záclonu vzadu maringotky. Fero otvoril dvere, pozberal od nich kazety a povedal im, aby došli tak o dve hodiny, že budú hotové. Mesačne dostával služné (my sme to volali žold, čo hnevalo dôstojníkov) 600 Kčs, čo bol veľmi slušný plat vojaka. My sme sa s cisternami nadreli a dostávali sme 180 Kčs. V strážnej rote dostávali iba 90 Kčs. Fero si ešte k tomu aj privyrobil. Fotil vojakov, aby mohli poslať fotku frajerke, robil rôzne pozdravy z vojenčiny a tiež aj tablá ročníkov odchádzajúcich do civilu, za čo tiež získal nejaké korunky.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).