rozhlase. Predstavil sa nám, že je npor. Miezga a je určený ako veliteľ našej výcvikovej roty. Oznámil nám, že sa máme pripraviť na presun. Nám to slovo nič nehovorilo, preto medzi nami nastala vrava a ozývali sa otázky, čo ten presun znamená. Vysvetlil, že celý útvar sa bude sťahovať do iného mesta. Na naše otázky, kde pôjdeme, odpovedal, že to je vojenské tajomstvo. Každý si má zbaliť svoje veci do plnej poľnej a malej poľnej. Ako máme naše veci zbaliť, nám ukážu inštruktori. Naši inštruktori – naháňači sa pustili do práce. Inštruktáže sa ujal čatár Vlk a ostatní inštruktori mu podávali veci zo stola. Vlk s vysvetľovaním veci ukladal do batoha. Boli sme prekvapení, čo všetko sa do batoha vmestilo. Nakoniec stočil stanový dielec a remienkami ho pripojil k batohu. Nazývalo sa to „bandalír“, potom prišla na rad malá poľná. Poľná lopatka a fľaša sa pripäla na opasok. Vlk si obliekol dlhý vojenský plášť, zapol opasok s lopatkou a fľašou. Na chrbát si dal plnú poľnú a krížom z ľavého pleca na pravý bok zavesil si malú poľnú. Takto ovešaný ako vianočný stromček nám pózoval ako manekýnka na móle s poznámkou, že k úplnej výstroji nám chýba samopal, ktorý dostaneme až po prísahe. Týmto sa inštruktáž balenia „plnej poľnej s bandalírom“ pre nás skončila. Následne sme sa rozišli na izby a mali sme voľno až do obeda. Po obede začal cirkus. Dozorčí ohlásil zabaliť plnú poľnú a nástup pred budovu. Všetci sme sa rozbehli ku skrinkám, kde nastala tlačenica. Horko-ťažko som sa pretlačil k mojej skrinke. Vybral som stanový dielec, rozostrel na podlahu a nahádzal tam všetky veci. Zbalil som to a predral sa do predizby, kde som začal baliť plnú poľnú. Mal som šťastie, že dozorčí roty boli normálny mazák. Keď videl, ako bezhlavo začinam napchávať veci do batoha, prišiel mi pomôcť. „Dočkej, bažante, to musíš takhle,“ a za niekoľko minút mi zbalil batoh aj s ukážkovým „bandalírom“. Poradil mi, aby som počkal, pokým viacerí pôjdu nastúpiť na dvor. Nastupoval som medzi poslednými. Tam už pobehovali brechajúci Vondra s Čechosloviakom. Bolo počuť výkriky: „Tomu vy říkate bandalír? Vypadá to jako naprcaná bělice.“ Udeľovali tresty, čo bol beh s nabaleným batohom okolo veľkého nádvoria. Mnohí museli prebaľovať batoh a znovu na prehliadku. Cirkus sa konal až do večere. Môj batoh si obzreli a dávali ostatným za vzor. Tí, ktorí na prehliadke obstáli, si mali uložiť batohy k posteli a dali nám voľno. Priateľsky sme pomáhali baliť tým vojakom, čo ich brecháči vyhnali prebaliť. Neskôr sme ešte pobalili ostatné veci do malej poľnej, nabrali vody do poľných fliaš a čakali čo bude. Asi aj inštruktori sa pripravovali na odchod, lebo na večernú prehliadku prišiel iba sám Čechosloviak. Tváril sa veľmi dôležito s rukami za chrbtom, prechádzal sa dôležito po izbe. Nerobil nijakú prehliadku, iba nám vysvetľoval, že pri presune musí byť disciplína. Opýtali sme sa ho, že kde sa presunieme. Tajnostkársky nám odpovedal: „Na vojne še cíl cesty mužstvu neříka. Mušice znac, že je to vojenské tajomství. Znajú to ľem veliteléé a my podústojníci.“ Nariadil nám „zalehnout“, a odkráčal z izby s rukami za chrbtom ako Napoleon Bonaparte.
Budíček bol ráno o štvrtej. Nastúpili sme s plnou poľnou na dvor. V jedálni nám kuchári vydali balíčky so suchou stravou, ktoré sme si uložili do malej poľnej. Pochodovali sme až do Mimoňa, na železničnú stanicu. Nasáčkovali nás do vagónov nám už známeho „rýchlovlaku“, s ktorým sme sa terigali až do Kolína. Tam sme dosť dlho čakali. Pozdejšie sme sa dozvedeli od mazákov overenú múdrosť, ktorá platila počas celej našej vojenčiny. Definícia znela: na vojenčine se spěchá, aby se čekalo a pak se čeká, aby se následne spěchalo“. Konečne prišiel rýchlik, na ktorý sme nastúpili a smeroval na Slovensko. Cestovali sme dosť dlho, keď nám oznámili, že budeme vystupovať. Vlak spomaľoval a nakoniec zastavil. Keď sme vystupovali, zo staničného rozhlasu sme sa dozvedeli, že sme v meste Přerov. Vonku sa už začínalo stmievať. Pred staničnou budovou sme nastúpili po čatách a pochodovali naprieč celým mestom. Už za nami ostávalo mestské osvetlenie, no my sme pochodovali ďalej. Vo vzdialenosti asi jedného kilometra, na pravej strane cesty sme zbadali osvetlené budovy. Došli sme k nim a pred nami sa objavil areál novovybudovaných kasární. Strážny pri vrátnici otvoril rampu a dopochodovali sme na veľké nádvorie, pred hlavnú budovu. Na chodniku nás čakal náš veliteľ výcvikovej roty npor. Miezga. Čatár Vlk mu podal hlásenie o našom príchode. Veliteľ Miezga sa k nám prihovoril. Konečne nám prezradil „ veľké, možno aj najväčšie vojenské tajomstvo“, že sa nachádzame v kasárňach Přerov – Želatovice a že sme príslušníci 17-teho letištného práporu, ktorý zaisťuje činnosť 24. bombardovacieho pluku. Upozornil nás, že tieto údaje nesmieme nikomu prezradiť, lebo nám hrozí „prokurátor“. Zo všetkého sa v tom čase robilo tajomstvo, ale neskôr sme sa dozvedeli, že to vie každý občan v Přerove, ešte aj tie staré ženičky, čo vypomáhali v kuchyni. Vošli sme do budovy a čatár otvoril dvojité dvere, za ktorými na nás zízala miestnosť ako veľká telocvičňa. V strede miestnosti boli dva rady murovaných stĺpov, vzdialených medzi sebou asi po štyri metre. Na obidvoch stranách miestnosti stáli po dva rady poschodových postelí. Nás nasmerovali na ľavú stranu miestnosti. Tí, čo boli vpredu, obsadili spodné postele a nám sa ušli už iba postele horné. Mne sa ušla vrchná posteľ, vedľa Janka Šimka z Rudnej pri Rožňave. Poznali sme sa zo šoferskeho kurzu vo Zväzarme. Len čo sa každý usadil, začali sme hrabať v chlebníku a napchávali sme sa skromnými zbytkami zo suchej stravy. Určite aj tí brechajúci inštruktori sa niekde napchávali, lebo nás nikto nebuzeroval. Boli sme z celodenného cestovania utrmácaní, ale našli sme na chodbe kúpelňu, kde sme sa poumývali. Okolo deviatej večer služba zapiskala nástup na večerný rozkaz. Veliteľ roty nám prečítal rozkaz, z ktorého sme sa dozvedeli, že sme ukončili prijímač a od zajtrajšieho dňa sa zahajuje výcvik. Záver rozkazu končil: „Rozkaz napsán a podepsán. Plukovník Killián Václav, velitel 17- tého letištného práporu.“ Konečne sme sa dostali do postele a za chvíľu sme už spali. Mohlo byť tak dve hodiny v noci, keď sme sa prebudili na rámus, krik, buchot a škriekanie na plné hrdlo. Na druhej strane v miestnosti bolo rozsvietené svetlo a valila sa tam rota bažantov s plnou poľnou. Revali na nich takí istí brechajúci inštruktori ako boli naši. Po dvoch hodinách to utíchlo a všetci zaspali. Bol to iba okamih, keď dozorčí silne pískal a reval „budíček, připrava na rozcvičku bez košil“. Vstávali sme všetci, aj tí čo prišli v noci. Po chvíli dozorčí reval, nástup na rozcvičku a platí to iba pre výcvikovú rotu práporu. Vraj tí od pluku môžu spať. Tí na druhej strane sa s hlasitým nadávaním zobliekali a znovu zaľahli. Tak sme sa dozvedeli, že tí bažanti na druhej strane sú od pluku. Začali sme tušiť, že to bude poriadny cirkus, keď sme dve jednotky v jednej búde, z ktorých má každá svoj vlastný program. Rozcvička bola oveľa náročnejšia ako predtým. Po rannej očiste sme sa museli ustrojiť, čo bolo tiež náročnejšie ako v Hradčanoch. Tam sme behali v jemnom piesku. Baganče stačilo pretrieť handrou a boli čisté. Tu však bolo blato. Baganče sme museli umývať a natrieť vojenským leštidlom. Jeho kvalitu sme ocenili, lebo aj mokré baganče sa po natretí leskli. Po prehliadke sme išli na raňajky. Celé kasárne boli novopostavené. Jedáleň bola pekne zariadená a strava výborná.
Časté nočné poplachy na obidvoch stranách spôsobili, že sme sa navzájom rušili zo spánku. Počas dňa nás preháňali, takže sme chodili ako mátohy. Stačila chvíľka, keď sme si niekde sadli, v tom momente sme driemali. Taktiež sme boli stále hladní, lebo tí brecháči nás nenechali pokojne zjesť ani raňajky, ani obed, ani večeru. Na večernom rozkaze sa opýtal veliteľ našej roty, či má niekto dotaz. Prihlásil sa jeden chlapec zo Spiša. Spisovným spišským nárečim mu to vytmavil: „Súdruh nadporučik, Vy chcece z nás zrobic vojakoch abo žobrákoch? Šak my še nemožeme ani poradne najesc ani vyspac. Ked začneme jesc či raňajky, obed alebo večeru, ta tote vašo čatáre zaveľa vstyk a odchod. Scihneme sebe zebrac ľem chľeba do kešeni. O chľebe a vodze jak máme vládac na cvičáku. Na jedlo my máme nárok. Už týdzeň nešpime, bo raz my máme poplach raz tote od pluku. Nech čatáre s nami aj špia aj jedza. Potom še uvidzí či oni budú vládac tak brechac, jak teraz na nás brešú.“ Miezgovi to vyrazilo dych. Zrejme z toho spišského nárečia veľa neporozumel, tak iba nepresvedčivo vykoktal, že danú situáciu si preverí. Nakoniec to trochu pomohlo. Dozorčí v noci už poplach nevyhlasovali s píšťalkou, ale chodili od postele k posteli a strhávali z nás deky a polohlasne oznámili, že je poplach. Mali sme sa v tichosti obliecť a nastúpiť na nádvorie. Stravu v jedálni sme tiež dostavali do vojenskej šálky nazývanej „ešus“. Zlepšili sa nám trochu pomery, lebo na obed sme rýchlo zjedli polievku a druhé jedlo sme mali v ešuse. Hoci nás predčasne odhnali od obeda, tak sme si to odniesli na rotu a keď sa umývali šálky, tak sme v umyvárke obed dojedli a potom sme si šálku umyli. Urazení brecháči inštruktori sa nám za naše sťažnosti poriadne pomstili, pritvrdením výcviku. Zachádzali až do surovostí. Hlavne čatár Vondra. Už sa začali ozývať hlasy, že by mal dostať od nás malú príučku, takzvanú „deku“. To bol spôsob pomsty, že štyria chlapi po tme hodili previnilcovi na hlavu deku, stiahli ho na zem a ostatní ho zmlátili s opaskami. Nebola však taká príležitosť, aby sme to mohli urobiť. Na našu pomstu sa vyskytla príležitosť úplne náhodne. Bola už polovica decembra. Denná teplota sa pohybovala mierne nad nulou a v noci okolo nuly. Husté hmly sedeli na zemi a padal dážď so snehom. V noci o druhej nás zobudil dozorčí na poplach s plnou poľnou s lopatkou a samopalom, ktorý sme dostali po prísahe. Nastúpili sme na nádvorie, kde nám inštruktori robili kontrolu, či každý má zbalené predpísané veci. V tom nečase sme odpochodovali smerom na letisko pri obci Bochoř. Došli sme k čerstvému oranisku. Zaznel povel utvoriť tri rojnice za sebou a začali sme útočiť na nejakého fiktívneho nepriateľa pred nami. Pohybovať sa na tom oranisku bolo nad ľudské sily. V tom čase poľnohospodári na Hanej používali novú metódu obrábania pôdy, takzvanú „hlbokú orbu“. Orali až do hlbky 40 až 50 centimetrov. Pri behu po oranisku sa prelomila odvalená kryha zeminy a noha tam zapadla až po koleno. Horko-ťažko sa člověk vyškrabal z tejto diery a po niekoľkých krokoch zapadol znovu. Všetci inštruktorí brechali jeden cez druhého, takže sme niekedy nevedeli čo máme robiť. Najväčšia sviňa medzi nimi bol Vondra. Pobehoval medzi nami a kontroloval, ako plníme rozkazy. Zavelil k zemi. Všetci sme sa snažili neľahnúť si do blata, preto sme sa držali na vzpriamených rukách. Čatár Vondra pobehoval medzi nami a bagančou každého pritláčal k zemi. Pri mne ležal Fero Cipkala. Bol to výborný a nebojácný chlapec. Ihneď zorganizoval medzi nami pomstu Vondrovi. Polohlasne oznámil, že keď Vondra pobeží okolo, tak niekto z nás nech ho chytí za nohu. Keď spadne, nech zavelí vpred. Na povel máme vybehnúť a šľapnúť mu na chrbát, ako to robí aj on nám. Správa sa podávala medzi nami šeptom. Cipkala ako keby bol všetko narežíroval. Presne to vyšlo. Ako na zavolanie, brechajúci Vondra bežal okolo ležiaceho Cipkalu. Fero mu šikovne rukou chytil nohu. Vondra urobil „rybičku“, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani najslávnejší český brankár Plánička. Pri dopade s tou odpornou papuľou pobozkal „hanácku matičku zem“. Fero zavelil perfektne česky„útokem vpřed“. Celá rojnica vyrazila s pokrikom „hurááá“. Viacerí to využili a riadne šľapli bagančou na vstávajúceho Vondru. Jeho protestné výkriky zanikli v hlasitom pokriku útočiaceho mužstva. Nakoniec sa pozviechal z blata a odkrivkal z oraniska. Potom sa spolu s ostatnými inštruktormi dohovárali. Už bola aká-taká viditeľnosť. Z pomsty vydal rozkaz „plazením vpred“. Nechal nás plaziť sa asi tridsať metrov. Vstali sme z blata a vyzerali sme ako prasatá. Jedno nás však tešilo, že dostal príučku a vyzeral ešte horšie ako my, lebo mal zablatenú aj tvár. Už sa rozvidnelo, keď sme sa ocitli na štátnej ceste pri obci Bochoř. Tam sme sa zoradili do útvaru a pochodom sme sa vracali do našich kasární. Vpochodovali sme do mesta. Pred „mliekarňou“ stáli v rade ľudia, ktorí čakali na dovoz mlieka. V tom čase sa zo štátnych majetkov a poľnohospodárskych družstiev vozilo čerstvé mlieko v hliníkových kanvách do obchodov a mliekarní. Čakajúci ľudia, keď videli ako vyzeráme, sa zmenili na rozzúrené sršne a začali na našich inštruktorov vykrikovať. „Co jste s týma klukama udělali, vždyť vypadají jako čuňatá. Že se nestydíte takhle utýrat tý mladíky, vy nejste lidí chováte jako zvířatá,“ staršie ženičky cupkali spolu s pochodujúcim útvarom a výhražne hrkotali kandličkami vo zdvihnutých rukách. Naší čatári boli prekvapení protestujúcimi ľudmi a z obavy, aby nechytli kandličkou po hlave, niektorí z nich zavelil, poklusom v klus. Behom unikli rozzúrenému davu. V dostatočnej vzdialenosti od hromžiacích ľudí sme prešli do pochodového kroku a pochodovali sme až do kasární. Ľudia na Hanej boli veľmi dobrosrdeční, preto nebolo divu, že ich náš zúbožený stav po nočnom cvičení pobúril. Nikto si nevšimol, že nás sledovali traja chlapi až do kasární. Z vrátnice kasární telefonicky informovali náčelníka štábu majora Koubka o stave našej roty. Možno sa s ním aj osobne poznali. Došli sme pred hlavnú budovu. Vondra, hoci mal tú prasačiu papuľu umazanú od blata, postavil sa pred nás a posmešným tónom nám oznámil, že si máme vyčistiť šaty, plášť, baganče a samopaly. Za pol hodiny bude prehliadka a iba tí, čo vyhovejú, pôjdu na raňajky. To znamenalo, že celá rota až do obeda bude hladovať, lebo za ten čas to nemohol dať do poriadku ani kúzelník. Tá cynická grimasa mu však zamrzla na tvári, keď sa otvorili vchodové dvere na budove Štábu, z ktorých vyšiel náčelník štábu major Koubek. Vondra zavelil pozor a podal mu hlásenie, že výcviková rota sa vrátila z nočného cvičenia. Major nariadil pohov a začal obchádzať celú rotu. Prezeral si náš odev a hlavne stav našich zbraní, ktoré boli súvisle obalené mazľavým blatom. Vyšiel späť na chodník a zavelil. „Podůstojníci, ke mně!“ Bledí a ustráchaní napochodovali pred neho a skameneli. Nasrdená tvár náčelníka štábu neveštila nič dobré. Hromžiacím hlasom na nich zreval: „Co jste udělali z výcvikové roty?“ Chvíľu sa na nich díval, potom si sám zlostne odpovedal, „rotu vojáků, neschopnou boje. Podívejte se na jejich zbraně. Dá se z nich střílet?“ Potom na nich spustil, že podľa vojenských predpisov budú braní na zodpovednosť a po rozdelení sa majú hlásiť veliteľovi práporu, ktorý vyvodí z danej situácie dôsledky. Musel byť veľmi naštvaný, lebo podľa vojenských predpisov nesmel karhať poddôstojníkov za prítomnosti mužstva. Boli sme unavení, uzimení, ale ihneď sa nám zlepšila nálada, keď sme ich videli bledých a posratých stáť pred náčelníkom štábu. Nám nariadil, aby sme si na rote odložili zablatené plášte, plnú poľnú a zbrane, preobliekli sa do teplákov a nastúpili na raňajky. Potom si máme dať celú výstroj a šatstvo do poriadku a až do obeda máme voľno na odpočinok. Po raňajkách sme sa pustili do práce. Baganče sme umývali, nohavice a kabáty sme prali a zavesili ich sušiť. Najviac boli zablatené zimné plášte a samopaly. Vynašli sme spôsob čistenia zimných plášťov a samopalov. Pozobliekali sme sa do trenírok, zobrali na seba zimný plášť, na krk zavesili samopal a postavili sme sa pod teplú sprchu. Navzájom sme si drhli plášte kefami a umývali od blata aj samopaly. Plášte sme spoločne vyžmýkali a mokré veci rozvešali kde sa dalo. Našli sme miesto v izbe na oknách, na chodbách, na bradlách a na kľučkách. Naša ubytovňa vyzerala, ako keby tam spadla bomba.
(POKRAČUJEME)
Marian Slavkay

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-