Program bol opäť rozložený do štyroch prirodzených scén – Na placu, vo Farskej záhrade, v Starej fare a v Kostole ECAV. Dramaturgia držala tú typickú rejdovskú rovnováhu medzi veľkým javiskom a intimitou.
Na hlavnom placi sa stretli stálice ako FS Železiar, HÁJ, HÔRA, SLIAČANKA a detské súbory, doplnené o výnimočný koncert Júlie Kozákovej s projektom MANUŠA a energiu Gypsy Brothers. Popritom bežali tvorivé dielne – tkanie, hrnčiarstvo, výroba píšťal, škola remesiel pre deti, výstavy fotografií a prezentácia Centra pre tradičnú ľudovú kultúru pri SĽUK-u v Kultúrnom dome.
To, čo robí Rejdovú Rejdovou, zostalo: drevené pódium pod holým nebom, vôňa dreva z jarmoku, plné lavičky do neskorého večera a pocit, že tu sa folklór nežije pre kamery, ale pre seba.
V akých podmienkach vznikol
Tento ročník sa nerodil ľahko. Fond na podporu umenia znížil podporu festivalu zo 43 000 eur v roku 2025 na 2 000 eur v roku 2026. Festival, ktorý je jediný svojho druhu na Gemeri, tak prišiel takmer o všetko.
Že sa napokon uskutočnil v plnohodnotnej podobe, je zásluhou Košického samosprávneho kraja, Gemerského osvetového strediska a občianskeho združenia HÔRA a stoviek dobrovoľníkov. Aj preto bol tento ročník vnímaný nielen ako festival, ale ako prejav spolupatričnosti.
Ako ho hodnotiť?
S odstupom niekoľkých dní sa ukazuje, že práve táto krehká situácia dodala 52. ročníku silu.
Nebol to festival efektov, bol to festival vzťahov. Väzby neboli len témou na plagáte, ale realitou na placi – medzi generáciami, medzi súbormi, medzi návštevníkmi, ktorí prišli podporiť niečo, čo považujú za svoje.
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/210/folklor/13366/ako-hodnotime-gemersky-folklorny-festival-rejdova-2026#sigProGalleriac32b6a8a28
Ak mám byť kritický, bolo cítiť provizórnosť v zázemí a menší počet zahraničných hostí ako po iné roky. Ak mám byť úprimný, práve táto skromnosť mu vrátila autenticitu, ktorú veľké dotované ročníky občas strácajú.
Rejdová 2026 obstála. A obstála so cťou.
Fotografie: Facebook
MG+AI+od
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-