a ochotne odpovedala na pripravené otázky:
1. Začali ste v rodnej obci už ako žiačka základnej školy ako nádejná speváčka ľudových piesní a v okrese i na okolí ste sa prezentovali tiež v dobrom svetle. Čo na Vás v tomto období najviac zapôsobilo a na čo si najviac spomínate.
Začalo to tak nevinne, len jednou súťažou a odvtedy to už išlo. Samé vystúpenia v obci, či v okrese. Chodili sme spolu všade s Evkou, boli sme ako také dvojičky. Každý si myslel, že nemôžeme byť priateľky, pretože sme konkurentky, no my sme jedna druhú posúvali ďalej. Stále sme spolu vystupovali, zatiaľ čo naši spolužiaci sedeli doma, my sme chodili na ZUŠ-ku alebo sme tancovali po zábavách.
V tomto období na mňa pôsobili viaceré faktory – rodina, k spevu ma viedla stará mama, ktorá mi od malička spievala, obliekala ma do kroja a učila ma bystränské pesničky. Ale podporovala ma aj celá rodina. Taktiež v škole to bola pani riaditeľka Mgr. Marta Gadušová, ktorá s nami spievala a učila nás pesničky.
2. Rozhodli ste sa po ukončení základnej školy pokračovať v štúdiu na košickom konzervatóriu. Štyri roky štúdia pre Vás iste znamenalo veľa. Povedzte nám bližšie, čo ste študovali, kto bol v tomto čase Vaším najlepším učiteľom a čím vlastne konzervatórium odteraz pre Vás je.

Po ZŠ som nastúpila na Konzervatórium v Košiciach, ale priznám sa, že od tejto školy som očakávala niečo iné. Študujem operný spev, ktorému som sa dovtedy nevenovala. Neskôr som si ale vážnu hudbu zamilovala. V tomto období nastal útlm folklóru, keďže nám ho v škole zakazovali. Nemohli sme spievať ľudové piesne. A možno práve toto „odlúčenie“ malo za úlohu naznačiť mi, aký je pre mňa folklór dôležitý. Aj napriek zákazu, som sa vrátila k spevom, tancom a tradíciám a moje puto je o to silnejšie.
3. Od ukončenia školy uplynulo dosť času, aby ste si rozmysleli, čo ďalej. Mienite v štúdiu pokračovať, alebo ste si vybrali inú cestu?
Momentálne stále študujem na košickom konzervatóriu, som v V. ročníku. Popri škole pracujem v Základnej umeleckej škole v Sečovciach ako učiteľka spevu a klavíra a tiež ako externý zamestnanec v zbore v Štátnom divadle v Košiciach. Môj plán do budúcnosti je dostať sa na vysokú školu. Samozrejme by som si priala aby to bola umelecká vysoká škola, ale dostať sa tam je veľmi ťažké a podarí sa to málokomu.
4. Folklórna skupina Bystränky si už bez Vás nevie ďalšie účinkovanie predstaviť. Ako ste sa zžili s kolektívom starších žien a kde všade Vás spolu videli i počuli vystupovať?

Bystränky sú neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Aj keď sú mnohé súbory, ktoré majú viac členov, väčšie možnosti, čo ide ruka v ruke s kvalitnejšími výkonmi, Bystränky ostanú pre mňa najlepšie. Máme starší kolektív a málo členov a to sú veci, s ktorými by veľa súborov nedokázalo bojovať, no my sa nejako stále predierame tým našim svetom showbiznisu :). Ale hlavné je, že to robíme s radosťou a láskou k folklóru. S kolektívom starších žien som sa zžila veľmi dobre, lebo s nimi nikdy nie je nuda. Spolu sme vystupovali a mohli nás vidieť už v celom Gemeri, ale aj v Košiciach, v Heľpe či v Hermanovciach, v Maďarsku...
5. Povedzte, ako ste si zvykli na kombináciu s folklórom žiť a v škole sa zaoberať aj vážnou hudbou a ako to spolu ide teraz?
No, myslela som si, že sa to dá skombinovať, doma spievať ľudovky a v škole vážnu hudbu, no v škole boli rázne proti tomu, a tak som na jeden čas prestala chodiť do súboru a vyhýbala som sa folklóru. No po čase mi folklór začal chýbať, a tak som opäť začala chodiť s Bystränkami. Ako som už spomínala, je to veľmi zložité skombinovať folklór s vážnou hudbou a keď chcete robiť obe veci profesionálne, je to nemožné. Vážnu hudbu milujem a určite sa s ňou nechcem rozlúčiť, ale zanechať folklór – ľudovú pieseň, kroje, tance, zvyky to je pre mňa nepredstaviteľné. Nedá sa to, je to vo mne a navždy bude. Čiže rozhodnutie je náročné a ovplyvní celý môj život.
6. Prezraďte nám svoje tajné želanie ako speváčka.

Myslím si, že moje tajné želanie je jasné! Spievať v divadle nádherné árie a prísť domov, obliecť sa do kroja a spievať ľudovky. No ostane to asi len zbožným želaním.
„Dominika, po minuloročných maturitách momentálne pokračuje v štúdiu na košickom konzervatóriu. Je v V. ročníku spolu s Evkou Dovcovou. Hoci už nie sú nerozlučné dvojičky, ako tomu bolo na základnej škole, ich priateľstvo stále pretrváva. Dominika si v prvom roku štúdia na konzervatóriu akoby nevedela nájsť miesto, alebo prísť na to svoje. Postupne v druhom ročníku našla cestu k vážnej hudbe a myslím si, že jej aj dosť podľahla. Ale samozrejme aj láska k folklóru pretrváva a sama vidím aké je pre ňu ťažké zosúladiť tieto jej dve veľké záľuby. V škole to kvôli jej láske k folklóru nemá ľahké, sama vidím, že sa preto trápi. No má pred sebou ešte skoro rok a pol štúdia a snáď čas všetko ukáže a Dominika sa sama rozhodne akou cestou sa vydá. Určite bude rozhodujúce na akú vysokú školu sa dostane. Viem, že jej snom je dostať sa na VŠMU v Bratislave, AMU v Prahe alebo JAMU v Brne. Celá rodina ju určite budeme v tomto podporovať a držať jej palce a ktovie kde ju vietor zaveje, možno ostane v rodnej dedine a bude sa venovať jej druhej (alebo prvej?) láske - folklóru.
Dievčatá sa v rámci školských aktivít zúčastňujú aj rôznych vystúpení. Pred Vianocami spievali v zbore so štvoricou Kanaďanov THE TENORS, každoročne absolvujú množstvo predviančných vystúpení, minulého roku bol pre ne určite zaujímavým predvianočný koncert, ktorý sa konal vo väznici v Košiciach – Šaci. Vystupovali tiež v opernom predstavení v Maďarsku, v Šoproni, pôsobili v gregoriánskom zbore, s ktorým absolvovali množstvo vystúpení na Slovensku, ale aj v Belgicku“, povedala na záver Dominikina mama, pani Ľubica Ďurská.
Otázky pripravil a za odpovede Dominike Ďurskej ďakuje
Ondrej Doboš
{jcomments on}
































Gemer je aj v súčasnosti charateristický veľkou zásobárňou ľudových piesní a ich spevákov. Jednou z mála obcí, kde sa ľudovou piesňou a folklórom ešte aj dnes zaoberajú je neveľká bývalá banícka obec Rožňavské Bystré. Už dvadsťpäť rokov ju reprezentuje ženská spevácka skupina, ktorú si pomenovali Bystränky. No okrem nej sú Bystrania hrdí aj na dve mladé speváčky Evku Dovcovú a Dominiku Ďurskú, ktoré už ako žiačky základnej školy sa prejavili ako veľmi talentované s veľkou perspektívou.
Obidve veľmi ochotne vystupovali na rôznych spoločenských podujatiach v obci a upozorňovali na svoj nevšedný spevácky talent. Keď sa objavili na rôznych speváckych súťažiach, vždy bolo pre porotu ťažké, ktorá z nich obsadí prvé a ktorá druhé miesto. V tých rokoch sa najviac prejavovala Evka Dovcová, ktorá získala v celoslovenskej súťaži spevákov ľudových piesní trikrát prvenstvo. Aj od nich sa akosi prirodzene očakávalo, že sa prejavia aj v spomínanej folklórnej skupine a pomôžu šíriť dobré meno Rožňavského Bystrého. Čas však rozhodol, že Dominika aj počas štúdia na Konzervatóriu v Košiciach sa nechcela vzdať Bysträniek a tie jej ostali nielen ako záľuba. Dnes sa nám zverila Dominika
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).