a ochotne odpovedala na pripravené otázky:
1. Začali ste v rodnej obci už ako žiačka základnej školy ako nádejná speváčka ľudových piesní a v okrese i na okolí ste sa prezentovali tiež v dobrom svetle. Čo na Vás v tomto období najviac zapôsobilo a na čo si najviac spomínate.
Začalo to tak nevinne, len jednou súťažou a odvtedy to už išlo. Samé vystúpenia v obci, či v okrese. Chodili sme spolu všade s Evkou, boli sme ako také dvojičky. Každý si myslel, že nemôžeme byť priateľky, pretože sme konkurentky, no my sme jedna druhú posúvali ďalej. Stále sme spolu vystupovali, zatiaľ čo naši spolužiaci sedeli doma, my sme chodili na ZUŠ-ku alebo sme tancovali po zábavách.
V tomto období na mňa pôsobili viaceré faktory – rodina, k spevu ma viedla stará mama, ktorá mi od malička spievala, obliekala ma do kroja a učila ma bystränské pesničky. Ale podporovala ma aj celá rodina. Taktiež v škole to bola pani riaditeľka Mgr. Marta Gadušová, ktorá s nami spievala a učila nás pesničky.
2. Rozhodli ste sa po ukončení základnej školy pokračovať v štúdiu na košickom konzervatóriu. Štyri roky štúdia pre Vás iste znamenalo veľa. Povedzte nám bližšie, čo ste študovali, kto bol v tomto čase Vaším najlepším učiteľom a čím vlastne konzervatórium odteraz pre Vás je.

Po ZŠ som nastúpila na Konzervatórium v Košiciach, ale priznám sa, že od tejto školy som očakávala niečo iné. Študujem operný spev, ktorému som sa dovtedy nevenovala. Neskôr som si ale vážnu hudbu zamilovala. V tomto období nastal útlm folklóru, keďže nám ho v škole zakazovali. Nemohli sme spievať ľudové piesne. A možno práve toto „odlúčenie“ malo za úlohu naznačiť mi, aký je pre mňa folklór dôležitý. Aj napriek zákazu, som sa vrátila k spevom, tancom a tradíciám a moje puto je o to silnejšie.
3. Od ukončenia školy uplynulo dosť času, aby ste si rozmysleli, čo ďalej. Mienite v štúdiu pokračovať, alebo ste si vybrali inú cestu?
Momentálne stále študujem na košickom konzervatóriu, som v V. ročníku. Popri škole pracujem v Základnej umeleckej škole v Sečovciach ako učiteľka spevu a klavíra a tiež ako externý zamestnanec v zbore v Štátnom divadle v Košiciach. Môj plán do budúcnosti je dostať sa na vysokú školu. Samozrejme by som si priala aby to bola umelecká vysoká škola, ale dostať sa tam je veľmi ťažké a podarí sa to málokomu.
4. Folklórna skupina Bystränky si už bez Vás nevie ďalšie účinkovanie predstaviť. Ako ste sa zžili s kolektívom starších žien a kde všade Vás spolu videli i počuli vystupovať?

Bystränky sú neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Aj keď sú mnohé súbory, ktoré majú viac členov, väčšie možnosti, čo ide ruka v ruke s kvalitnejšími výkonmi, Bystränky ostanú pre mňa najlepšie. Máme starší kolektív a málo členov a to sú veci, s ktorými by veľa súborov nedokázalo bojovať, no my sa nejako stále predierame tým našim svetom showbiznisu :). Ale hlavné je, že to robíme s radosťou a láskou k folklóru. S kolektívom starších žien som sa zžila veľmi dobre, lebo s nimi nikdy nie je nuda. Spolu sme vystupovali a mohli nás vidieť už v celom Gemeri, ale aj v Košiciach, v Heľpe či v Hermanovciach, v Maďarsku...
5. Povedzte, ako ste si zvykli na kombináciu s folklórom žiť a v škole sa zaoberať aj vážnou hudbou a ako to spolu ide teraz?
No, myslela som si, že sa to dá skombinovať, doma spievať ľudovky a v škole vážnu hudbu, no v škole boli rázne proti tomu, a tak som na jeden čas prestala chodiť do súboru a vyhýbala som sa folklóru. No po čase mi folklór začal chýbať, a tak som opäť začala chodiť s Bystränkami. Ako som už spomínala, je to veľmi zložité skombinovať folklór s vážnou hudbou a keď chcete robiť obe veci profesionálne, je to nemožné. Vážnu hudbu milujem a určite sa s ňou nechcem rozlúčiť, ale zanechať folklór – ľudovú pieseň, kroje, tance, zvyky to je pre mňa nepredstaviteľné. Nedá sa to, je to vo mne a navždy bude. Čiže rozhodnutie je náročné a ovplyvní celý môj život.
6. Prezraďte nám svoje tajné želanie ako speváčka.

Myslím si, že moje tajné želanie je jasné! Spievať v divadle nádherné árie a prísť domov, obliecť sa do kroja a spievať ľudovky. No ostane to asi len zbožným želaním.
„Dominika, po minuloročných maturitách momentálne pokračuje v štúdiu na košickom konzervatóriu. Je v V. ročníku spolu s Evkou Dovcovou. Hoci už nie sú nerozlučné dvojičky, ako tomu bolo na základnej škole, ich priateľstvo stále pretrváva. Dominika si v prvom roku štúdia na konzervatóriu akoby nevedela nájsť miesto, alebo prísť na to svoje. Postupne v druhom ročníku našla cestu k vážnej hudbe a myslím si, že jej aj dosť podľahla. Ale samozrejme aj láska k folklóru pretrváva a sama vidím aké je pre ňu ťažké zosúladiť tieto jej dve veľké záľuby. V škole to kvôli jej láske k folklóru nemá ľahké, sama vidím, že sa preto trápi. No má pred sebou ešte skoro rok a pol štúdia a snáď čas všetko ukáže a Dominika sa sama rozhodne akou cestou sa vydá. Určite bude rozhodujúce na akú vysokú školu sa dostane. Viem, že jej snom je dostať sa na VŠMU v Bratislave, AMU v Prahe alebo JAMU v Brne. Celá rodina ju určite budeme v tomto podporovať a držať jej palce a ktovie kde ju vietor zaveje, možno ostane v rodnej dedine a bude sa venovať jej druhej (alebo prvej?) láske - folklóru.
Dievčatá sa v rámci školských aktivít zúčastňujú aj rôznych vystúpení. Pred Vianocami spievali v zbore so štvoricou Kanaďanov THE TENORS, každoročne absolvujú množstvo predviančných vystúpení, minulého roku bol pre ne určite zaujímavým predvianočný koncert, ktorý sa konal vo väznici v Košiciach – Šaci. Vystupovali tiež v opernom predstavení v Maďarsku, v Šoproni, pôsobili v gregoriánskom zbore, s ktorým absolvovali množstvo vystúpení na Slovensku, ale aj v Belgicku“, povedala na záver Dominikina mama, pani Ľubica Ďurská.
Otázky pripravil a za odpovede Dominike Ďurskej ďakuje
Ondrej Doboš
{jcomments on}
































Gemer je aj v súčasnosti charateristický veľkou zásobárňou ľudových piesní a ich spevákov. Jednou z mála obcí, kde sa ľudovou piesňou a folklórom ešte aj dnes zaoberajú je neveľká bývalá banícka obec Rožňavské Bystré. Už dvadsťpäť rokov ju reprezentuje ženská spevácka skupina, ktorú si pomenovali Bystränky. No okrem nej sú Bystrania hrdí aj na dve mladé speváčky Evku Dovcovú a Dominiku Ďurskú, ktoré už ako žiačky základnej školy sa prejavili ako veľmi talentované s veľkou perspektívou.
Obidve veľmi ochotne vystupovali na rôznych spoločenských podujatiach v obci a upozorňovali na svoj nevšedný spevácky talent. Keď sa objavili na rôznych speváckych súťažiach, vždy bolo pre porotu ťažké, ktorá z nich obsadí prvé a ktorá druhé miesto. V tých rokoch sa najviac prejavovala Evka Dovcová, ktorá získala v celoslovenskej súťaži spevákov ľudových piesní trikrát prvenstvo. Aj od nich sa akosi prirodzene očakávalo, že sa prejavia aj v spomínanej folklórnej skupine a pomôžu šíriť dobré meno Rožňavského Bystrého. Čas však rozhodol, že Dominika aj počas štúdia na Konzervatóriu v Košiciach sa nechcela vzdať Bysträniek a tie jej ostali nielen ako záľuba. Dnes sa nám zverila Dominika
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.