a ochotne odpovedala na pripravené otázky:
1. Začali ste v rodnej obci už ako žiačka základnej školy ako nádejná speváčka ľudových piesní a v okrese i na okolí ste sa prezentovali tiež v dobrom svetle. Čo na Vás v tomto období najviac zapôsobilo a na čo si najviac spomínate.
Začalo to tak nevinne, len jednou súťažou a odvtedy to už išlo. Samé vystúpenia v obci, či v okrese. Chodili sme spolu všade s Evkou, boli sme ako také dvojičky. Každý si myslel, že nemôžeme byť priateľky, pretože sme konkurentky, no my sme jedna druhú posúvali ďalej. Stále sme spolu vystupovali, zatiaľ čo naši spolužiaci sedeli doma, my sme chodili na ZUŠ-ku alebo sme tancovali po zábavách.
V tomto období na mňa pôsobili viaceré faktory – rodina, k spevu ma viedla stará mama, ktorá mi od malička spievala, obliekala ma do kroja a učila ma bystränské pesničky. Ale podporovala ma aj celá rodina. Taktiež v škole to bola pani riaditeľka Mgr. Marta Gadušová, ktorá s nami spievala a učila nás pesničky.
2. Rozhodli ste sa po ukončení základnej školy pokračovať v štúdiu na košickom konzervatóriu. Štyri roky štúdia pre Vás iste znamenalo veľa. Povedzte nám bližšie, čo ste študovali, kto bol v tomto čase Vaším najlepším učiteľom a čím vlastne konzervatórium odteraz pre Vás je.

Po ZŠ som nastúpila na Konzervatórium v Košiciach, ale priznám sa, že od tejto školy som očakávala niečo iné. Študujem operný spev, ktorému som sa dovtedy nevenovala. Neskôr som si ale vážnu hudbu zamilovala. V tomto období nastal útlm folklóru, keďže nám ho v škole zakazovali. Nemohli sme spievať ľudové piesne. A možno práve toto „odlúčenie“ malo za úlohu naznačiť mi, aký je pre mňa folklór dôležitý. Aj napriek zákazu, som sa vrátila k spevom, tancom a tradíciám a moje puto je o to silnejšie.
3. Od ukončenia školy uplynulo dosť času, aby ste si rozmysleli, čo ďalej. Mienite v štúdiu pokračovať, alebo ste si vybrali inú cestu?
Momentálne stále študujem na košickom konzervatóriu, som v V. ročníku. Popri škole pracujem v Základnej umeleckej škole v Sečovciach ako učiteľka spevu a klavíra a tiež ako externý zamestnanec v zbore v Štátnom divadle v Košiciach. Môj plán do budúcnosti je dostať sa na vysokú školu. Samozrejme by som si priala aby to bola umelecká vysoká škola, ale dostať sa tam je veľmi ťažké a podarí sa to málokomu.
4. Folklórna skupina Bystränky si už bez Vás nevie ďalšie účinkovanie predstaviť. Ako ste sa zžili s kolektívom starších žien a kde všade Vás spolu videli i počuli vystupovať?

Bystränky sú neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Aj keď sú mnohé súbory, ktoré majú viac členov, väčšie možnosti, čo ide ruka v ruke s kvalitnejšími výkonmi, Bystränky ostanú pre mňa najlepšie. Máme starší kolektív a málo členov a to sú veci, s ktorými by veľa súborov nedokázalo bojovať, no my sa nejako stále predierame tým našim svetom showbiznisu :). Ale hlavné je, že to robíme s radosťou a láskou k folklóru. S kolektívom starších žien som sa zžila veľmi dobre, lebo s nimi nikdy nie je nuda. Spolu sme vystupovali a mohli nás vidieť už v celom Gemeri, ale aj v Košiciach, v Heľpe či v Hermanovciach, v Maďarsku...
5. Povedzte, ako ste si zvykli na kombináciu s folklórom žiť a v škole sa zaoberať aj vážnou hudbou a ako to spolu ide teraz?
No, myslela som si, že sa to dá skombinovať, doma spievať ľudovky a v škole vážnu hudbu, no v škole boli rázne proti tomu, a tak som na jeden čas prestala chodiť do súboru a vyhýbala som sa folklóru. No po čase mi folklór začal chýbať, a tak som opäť začala chodiť s Bystränkami. Ako som už spomínala, je to veľmi zložité skombinovať folklór s vážnou hudbou a keď chcete robiť obe veci profesionálne, je to nemožné. Vážnu hudbu milujem a určite sa s ňou nechcem rozlúčiť, ale zanechať folklór – ľudovú pieseň, kroje, tance, zvyky to je pre mňa nepredstaviteľné. Nedá sa to, je to vo mne a navždy bude. Čiže rozhodnutie je náročné a ovplyvní celý môj život.
6. Prezraďte nám svoje tajné želanie ako speváčka.

Myslím si, že moje tajné želanie je jasné! Spievať v divadle nádherné árie a prísť domov, obliecť sa do kroja a spievať ľudovky. No ostane to asi len zbožným želaním.
„Dominika, po minuloročných maturitách momentálne pokračuje v štúdiu na košickom konzervatóriu. Je v V. ročníku spolu s Evkou Dovcovou. Hoci už nie sú nerozlučné dvojičky, ako tomu bolo na základnej škole, ich priateľstvo stále pretrváva. Dominika si v prvom roku štúdia na konzervatóriu akoby nevedela nájsť miesto, alebo prísť na to svoje. Postupne v druhom ročníku našla cestu k vážnej hudbe a myslím si, že jej aj dosť podľahla. Ale samozrejme aj láska k folklóru pretrváva a sama vidím aké je pre ňu ťažké zosúladiť tieto jej dve veľké záľuby. V škole to kvôli jej láske k folklóru nemá ľahké, sama vidím, že sa preto trápi. No má pred sebou ešte skoro rok a pol štúdia a snáď čas všetko ukáže a Dominika sa sama rozhodne akou cestou sa vydá. Určite bude rozhodujúce na akú vysokú školu sa dostane. Viem, že jej snom je dostať sa na VŠMU v Bratislave, AMU v Prahe alebo JAMU v Brne. Celá rodina ju určite budeme v tomto podporovať a držať jej palce a ktovie kde ju vietor zaveje, možno ostane v rodnej dedine a bude sa venovať jej druhej (alebo prvej?) láske - folklóru.
Dievčatá sa v rámci školských aktivít zúčastňujú aj rôznych vystúpení. Pred Vianocami spievali v zbore so štvoricou Kanaďanov THE TENORS, každoročne absolvujú množstvo predviančných vystúpení, minulého roku bol pre ne určite zaujímavým predvianočný koncert, ktorý sa konal vo väznici v Košiciach – Šaci. Vystupovali tiež v opernom predstavení v Maďarsku, v Šoproni, pôsobili v gregoriánskom zbore, s ktorým absolvovali množstvo vystúpení na Slovensku, ale aj v Belgicku“, povedala na záver Dominikina mama, pani Ľubica Ďurská.
Otázky pripravil a za odpovede Dominike Ďurskej ďakuje
Ondrej Doboš
{jcomments on}
































Gemer je aj v súčasnosti charateristický veľkou zásobárňou ľudových piesní a ich spevákov. Jednou z mála obcí, kde sa ľudovou piesňou a folklórom ešte aj dnes zaoberajú je neveľká bývalá banícka obec Rožňavské Bystré. Už dvadsťpäť rokov ju reprezentuje ženská spevácka skupina, ktorú si pomenovali Bystränky. No okrem nej sú Bystrania hrdí aj na dve mladé speváčky Evku Dovcovú a Dominiku Ďurskú, ktoré už ako žiačky základnej školy sa prejavili ako veľmi talentované s veľkou perspektívou.
Obidve veľmi ochotne vystupovali na rôznych spoločenských podujatiach v obci a upozorňovali na svoj nevšedný spevácky talent. Keď sa objavili na rôznych speváckych súťažiach, vždy bolo pre porotu ťažké, ktorá z nich obsadí prvé a ktorá druhé miesto. V tých rokoch sa najviac prejavovala Evka Dovcová, ktorá získala v celoslovenskej súťaži spevákov ľudových piesní trikrát prvenstvo. Aj od nich sa akosi prirodzene očakávalo, že sa prejavia aj v spomínanej folklórnej skupine a pomôžu šíriť dobré meno Rožňavského Bystrého. Čas však rozhodol, že Dominika aj počas štúdia na Konzervatóriu v Košiciach sa nechcela vzdať Bysträniek a tie jej ostali nielen ako záľuba. Dnes sa nám zverila Dominika
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.