V období komunistického prenasledovania (po februári 1948) sestra Zdenka podstúpila prenasledovanie, nespravodlivé odsúdenie a smrť, pretože vedome pomáhala kňazom. Za tieto počiny bola v roku 1952 zatknutá, kruto mučená a 17. júna 1952 odsúdená za velezradu. Po procese bola premiestnená do väznice v Rimavskej Sobote, tu bola väznená až do apríla 1953 v budove dnešného psychiatricko-neurologického oddelenia. Tu jej bola v roku 2004 odhalená aj pamätná tabuľa. Kruté väzenské podmienky sa podpísali na jej zdraví. 31. júla 1955 sestra Zdenka zomrela. V roku 1970 bola zbavená obžaloby, rehabilitovaná a v roku 2003 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú.
Sestra Zdenka Schelingová sa narodila 24. decembra 1916 v Krivej na Orave (okres Dolný Kubín), ako desiata z jedenástich detí. Bola pokrstená 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana boli statoční ľudia a dávali svojim deťom vzornú náboženskú výchovu, postavenú na živej modlitbe a svedomitej práci.
Po absolvovaní Ošetrovateľskej školy v Bratislave a povinnej rehoľnej formácii 30. januára 1937 zložila svoje prvé rehoľné sľuby s novým meno sestra Zdenka (meno prijala už v januári 1936). Najprv pracovala ako ošetrovateľka v Humennom, neskôr v Bratislave. Chorým sa venovala s príkladnou obetavosťou, hrejivou láskou a profesionálnou odbornosťou. Pre mnohých bola „vzorom rehoľnej sestry a profesionálnej ošetrovateľky“.
Po politickej zmene v roku 1948 Komunistická strana v bývalom Československu začala otvorené prenasledovanie Katolíckej cirkvi, mnohí veriaci boli diskriminovaní pre svoju vieru, biskupi a kňazi prenasledovaní a väznení, rehoľné kongregácie zlikvidované a ich členovia poslaní na nútené práce.
V tomto období všeobecného strachu sa sestra Zdenka rozhodla pomáhať kňazom. S neuveriteľnou odvahou umožnila vo februári roku 1952 útek väznenému katolíckemu kňazovi, ktorý sa v Štátnej nemocnici liečil na následky mučenia pri výsluchu. Falošnosť totalitného komunistického režimu spôsobila, že Štátna bezpečnosť pripravila pascu na zlikvidovanie sestry Zdenky. Po jej zatknutí 29. februára 1952 sestra Zdenka bola vo vyšetrovacej väzbe kruto mučená. Nakoniec bola odsúdená 17. júna 1952 na 12 rokov väzenia a 10 rokov straty občianskych práv za údajnú velezradu, čiže za jeden z najťažších prečinov proti štátu. Všetkým bolo jasné, že pravou príčinou jej odsúdenia bola viera a nenávisť voči viere zo strany komunistickej ideológie. Po procese bola premiestnená do väzenia v Rimavskej Sobote, kde bola väznená až do apríla 1953. Väznica sa nachádzala v budove terajšieho psychiatricko-neurologického oddelenia. Na budove nájdeme pamätnú tabuľu sestry Zdenky, ktorá bola odhalená 18. júna 2004.
Od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť pre pravdu a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Sestra Zdenka zažiarila ako vzor vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: „Odpustenie je najväčšia vec v živote“.
Keď už bolo isté, že pre vážne zdravotné problémy jej nezostáva viac ako jeden rok života, a aby nezomrela vo väzení, 16. apríla 1955 bola na amnestiu prepustená z väzenia. O tri mesiace neskôr, 31. júla 1955, dokončila svoj svätý a hrdinský život v Trnave. Mala necelých 39 rokov.
Hneď po smrti bola považovaná za mučenicu viery. Pochovaná bola v Trnave, neskôr jej pozostatky premiestnili do spoločného hrobu v Podunajských Biskupiciach, následne boli presunuté do kláštorného Kostola svätého Kríža. 6. apríla 1970 Krajský súd v Bratislave oslobodil sestru Zdenku od žaloby pre trestný čin velezrady a 18. novembra 1970 Najvyšší súd SSR zrušil rozsudok v celom rozsahu, a tým umožnil jej úplnú občianskoprávnu rehabilitáciu. Za blahoslavenú ju vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. na sviatok Povýšenia sv. Kríža 14. septembra 2003 v Bratislave – Petržalke pri svojej tretej pastoračnej návšteve Slovenska. Sestra Zdenka je prvou blahoslavenou ženou v našich novodobých dejinách. Jej ostatky sú uložené na 34 miestach na Slovensku, jedným z nich je aj Rimavská Sobota, kde sa v rímskokatolíckom Kostole sv. Jána Krstiteľa nachádza drobný úlomok kosti blahoslavenej sestry Zdenky.
Zaujímavý predmet mesiaca september - relikviu mučenice Zdenky Schelingovej, si môžete pozrieť v priestoroch múzea od pondelka do piatka v čase od 8.00 do 16.00 hod. a počas víkendov od 9.00 do 17.00. Predmet zapožičala Rímskokatolícka cirkev Rimavská Sobota.
Tlačovú správu pripravila: PhDr. Elena Lindisová
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.