maďarskom i európskom umení. Vo svojej tvorbe často rieši tému významu a zmyslu umenia a prostredníctvom výtvarných prostriedkov hľadá odpovede na otázky transcendencie bytia a mystiky života. V súčasnosti žije striedavo v Budapešti a Paríži. Samostatne vystavoval v mnohých svetových veľkomestách (Budapešť, Paríž, Washington, Zürich, Mníchov) a jeho diela sú súčasťou zbierok významných galérií po celom svete.
Narodil sa v Budapešti, kde v rokoch 1945 - 1949 študoval na Vysokej škole výtvarných umení, medzi inými aj pod vedením profesora Auréla Bernátha. Po ukončení štúdií spočiatku tvoril figurálne kompozície, neskôr sa však, po štipendijnom pobyte v Paríži v roku 1958, preorientoval na abstraktný spôsob tvorby.
Vytváral koláže a monotypie stavané na línii. Jeho dnešný, nefiguratívny spôsob zobrazovania sa vyformoval začiatkom 70-tych rokov, kedy vo svojich veľkorozmerných, monochrómnych plátnach našiel cieľ svojej tvorby - nový, očistený svet línií a sietí, ktorých pohyby definujú priestor a tvoria napätia a rytmy. Z farebných, tenkých línií zostavené kompozície pôsobia dojmom ľahkosti a lyrickej uvoľnenosti. Tento jeho spôsob tvorby je od začiatku sprevádzaný záznamami prvých nápadov, tzv. mikroludiami. Od 70-tych rokov až dodnes súbežne s jeho veľkorozmernými dielami vznikajú práce malých formátov, ktoré zachytávajú autorove prvé myšlienky a impulzy. Mikroludium v preklade znamená niečo ako „malá hra“. Definujeme to podobne ako v hudbe prelúdium - predohra. Konokove mikroludiá sú veľmi rozmanité. Nájdeme medzi nimi koláže, montáže, grafiky, akvarely, štruktúry s rôznymi znakmi a písmenami, ktoré ako priestorotvorné prvky zjednocuje na svojich prvých nápadoch. Tieto spontánne až hravé záznamy často predstavujú východisko a základ pre súbežne vznikajúce ďalšie práce. V kontexte autorovej celoživotnej tvorby sú však samé o sebe považované za samostatné a dokončené diela.
Pripravila: Mgr. Angelika Matúšková
{jcomments on}































Vo výstavných priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sprístupnili vo štvrtok 20. júna 2013 výstavu maďarského výtvarníka Tamása Konoka pod názvom MIKROLUDIUM. Výtvarník - maliar, grafik a sochár Tamás Konok (*1930), držiteľ prestížnej ceny Lajosa Kossutha, je priamym potomkom známeho sochára Istvána Ferenczyho (1792-1856), rodáka z Rimavskej Soboty. Patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov geometrickej abstrakcie v súčasnom
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.