Kovačica, obec ležiaca v juhovýchodnej časti Vojvodiny v Srbsku, je metropolou insitného umenia. Toto umenie sa vyznačuje prirodzenosťou, jednoduchosťou, nevinnosťou, spontánnosťou. Tvorba insitných maliarov má svoju osobitú výtvarnú logiku, ikonografiu a farebnosť, ktorá je vždy veľmi živá a pestrá.
Pavel Hajko (1952) a Pavel Cicka (1961) sa narodili v Kovačici, kde dodnes žijú a tvoria. Sú členmi Galérie insitného umenia v Kovačici. Svoju, oku a srdcu nezabudnuteľnú tvorbu, prezentujú spoločne ako „Kovačická trojka“, aj napriek strate tretieho člena. Pavel Hajko sa vyučil za tesára a Pavel Cicka za poľnohospodárskeho strojníka, ale viac im učarovalo maľovanie na plátno, ktorému sa dodnes venujú. Hoci nikdy neštudovali výtvarné umenie, ich diela pozná celý svet, od Srbska po Ameriku. Na prvý pohľad by sa Vám zdali insitné maľby rovnaké, veselé a plné farieb, ale nie. Každá maľba v sebe nesie rukopis svojho tvorcu.
V tvorbe Pavla Cicku dominuje krajinomaľba s hlbokým horizontom, v popredí ktorého sa vynímajú ľudia, pracujúci alebo oddychujúci v tieni pod stromom a v pozadí vidieť kovačický kostol so svojou vežou. Medzi obľúbené patria výjavy z pobrežia rieky, rybolov, znázorňovanie jesenných poľných prác a dedinských muzikantov. Okrem ľudí maľuje aj kone, ktoré síce znázorňuje ako pomocníkov ľudí, ale už nie zapriahnuté, ale slobodne a voľne pracujúce, ich silu využívanú na pomoc ľuďom zdôrazňuje dokonalou stavbou tela, výraznými kosťami a svalmi. Pre jeho olejomaľby je charakteristický čistý a hýrivý kolorit.
Pre tvorbu Pavla Hajka je charakteristická dramatickosť a napätie. V jeho olejomaľbách prevláda červená farba v odtieňoch jasnočervenej a žiarivočervenej. Ústredným motívom jeho malieb je kohút, zobrazovaný v dvoch podobách. Ako mužský symbol, stelesnenie pohlavnej žiadostivosti a hašterivosti, stojaci v popredí idylickej dediny s kostolnou vežou, kde z rovinatej krajiny vyčnievajú obrysy nahého ženského tela, ktoré predstavuje plodnosť zeme a lásku k mužskému princípu - kohútovi. Druhá podoba je kohút spievajúci na plote, ku ktorému sa z kríka prikráda smrť v podobe krásnej líšky, na ktorej jedine otvorená čeľusť a ostré zuby pripomínajú, že striehne na kohúta s cieľom zabitia. Pavel Hajko patrí k umelcom, ktorí prekročili vo svojej tvorbe hranice napodobňovania idealizovanej skutočnosti a vďaka svojej fantázii vybudoval svoj umelecký svet.
Tlačovú správu pripravila: Mgr. Martina Mareková, GMM


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a