v ktorej reflektuje svoje domáce prostredie a subjektívne vnímanie vnútorných i vonkajších podnetov pôsobiacich na jeho osobnosť.
Výstava „Internácia“ je v našich priestoroch už jeho treťou samostatnou autorskou výstavou, pričom prvýkrát u nás v Galérii vystavoval v roku 2011; neskôr v roku 2015 bola jeho výstava inštalovaná v Andrássyho obrazárni v Krásnohorskom Podhradí. Mimo toho sa u nás v rámci účasti na medzinárodnom plenéri MLYN prezentoval aj ako kolektívny vystavovateľ.
Výstavu za Banícke múzeum v Rožňave otvorila Gabriella Badin, ktorá spolu s organizátorkou plenéru MLYN Evou Tományovou, predstavili samotného umelca slovami umeleckej súputníčky z Budapešti, akademickej maliarky, prof. Évy Andrey Szőcs. Po úvodných slovách svoje obrazy a ich príbehy predstavil samotný umelec Roland Neupauer.
Dovoľujeme si na tomto mieste citovať spomínaný list prof. Évy Andrey Szőcs:
Vážení hostia,
je trochu zvláštne hovoriť namiesto niekoho iného, ale Roland ma o to požiadal, aby som predniesla pár svojich myšlienok, ktoré sú dôležité k pochopeniu toho, že niečo je namaľované nie preto, lebo sa tak podarilo, ale preto, že umelec to tak chcel...
Nemám v úmysle robiť prednášku z dejín umenia. Chcem len vyzdvihnúť jednu-dve skutočnosti. Je to napríklad expresivita, ktorá prostriedkami 2. tisícročia nadväzuje na expresionizmus z počiatku minulého storočia. Farebný svet – a nie náhodou – je nositeľom obsahu jednotlivých obrazov. Vyskúšajte si pri vnímaní obrazov zmeniť tento svet farieb a zistíte, že to vôbec nefunguje. Vyzdvihla by som prácu so štetcom. Je práve tak ležérna a naopak jemná, kde treba, a tam kde sa žiada a tak presne ukladá farbu, vytvára formy a gestá, ako by to bolo spontánne. Ale kdeže....
Nie je to však podstatné. Vieme, že Roland je majstrom svojho umenia, pozná všetky nuansy maľby. Podstatné je to, čo nám sprostredkováva. Zriedkakedy sa stretávame s takouto nezaodetou, holou úprimnosťou, ako na Rolandových obrazoch. Cez jeho obrazy nachádzame prístup do jeho hlavy, duše a každodenného života. Dozvedáme sa o tom, čo číta, počúva, čo videl (TANEČNICE, FAŠIANGY, ZNAKY 12 a 13), ale hlavne jeho názory na svet okolo. Robí to s múdrosťou, kritikou a humorom (POD VEŽOU, BAHAM, ČIERNA LABUŤ, PAMAŤOVÁ KARTA, CHARDEASH). O krok ďalej sa stretávame so sebou samým a v určitej symbolike so svojimi hranicami. Je tu rozpad, napätie, protirečenia, technika kontra človek (ROZTRIEŠTENIE, VZNIETENIE, DeTERMINÁTOR).
Všetko toto ukladá na plátno lyricky alebo s výbušnou energiou, ale v žiadnom prípade nie nezúčastnene. Dráždi, domŕza, poláska, vysmieva sa, pošle preč a privolá späť. Drží rovnováhu ako povrazolezec, nakláňa sa vľavo, či vpravo. Má to byť Zlato, či Blato. Je to len jedno písmeno, ale udrží sa vzpriamene a popritom nám predkladá malý krajček svojho života.
Viem si ho predstaviť ako sedí a trochu potuteľne sa usmieva a myslí si: „Tu ma máte, urobil som, čo som vedel a teraz je rad na vás...“ Čo si s tým počneme, je už vaša vec. Keď sme dostatočne otvorení a smelí, aby sme sa nechali uniesť jeho obrazmi, budeme účastní nádherného cestovania, do ktorého možno preniknú aj okamihy nášho života.
Prajem vám príjemnú púť. S pozdravom Szőcs Éva Andrea, Budapešť.“
Výstava Internácia bola sprístupnená od 3. novembra a potrvá do 20. decembra.
Gabriella Badin
Foto: Janka Vaisová



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a