v ktorej reflektuje svoje domáce prostredie a subjektívne vnímanie vnútorných i vonkajších podnetov pôsobiacich na jeho osobnosť.
Výstava „Internácia“ je v našich priestoroch už jeho treťou samostatnou autorskou výstavou, pričom prvýkrát u nás v Galérii vystavoval v roku 2011; neskôr v roku 2015 bola jeho výstava inštalovaná v Andrássyho obrazárni v Krásnohorskom Podhradí. Mimo toho sa u nás v rámci účasti na medzinárodnom plenéri MLYN prezentoval aj ako kolektívny vystavovateľ.
Výstavu za Banícke múzeum v Rožňave otvorila Gabriella Badin, ktorá spolu s organizátorkou plenéru MLYN Evou Tományovou, predstavili samotného umelca slovami umeleckej súputníčky z Budapešti, akademickej maliarky, prof. Évy Andrey Szőcs. Po úvodných slovách svoje obrazy a ich príbehy predstavil samotný umelec Roland Neupauer.
Dovoľujeme si na tomto mieste citovať spomínaný list prof. Évy Andrey Szőcs:
Vážení hostia,
je trochu zvláštne hovoriť namiesto niekoho iného, ale Roland ma o to požiadal, aby som predniesla pár svojich myšlienok, ktoré sú dôležité k pochopeniu toho, že niečo je namaľované nie preto, lebo sa tak podarilo, ale preto, že umelec to tak chcel...
Nemám v úmysle robiť prednášku z dejín umenia. Chcem len vyzdvihnúť jednu-dve skutočnosti. Je to napríklad expresivita, ktorá prostriedkami 2. tisícročia nadväzuje na expresionizmus z počiatku minulého storočia. Farebný svet – a nie náhodou – je nositeľom obsahu jednotlivých obrazov. Vyskúšajte si pri vnímaní obrazov zmeniť tento svet farieb a zistíte, že to vôbec nefunguje. Vyzdvihla by som prácu so štetcom. Je práve tak ležérna a naopak jemná, kde treba, a tam kde sa žiada a tak presne ukladá farbu, vytvára formy a gestá, ako by to bolo spontánne. Ale kdeže....
Nie je to však podstatné. Vieme, že Roland je majstrom svojho umenia, pozná všetky nuansy maľby. Podstatné je to, čo nám sprostredkováva. Zriedkakedy sa stretávame s takouto nezaodetou, holou úprimnosťou, ako na Rolandových obrazoch. Cez jeho obrazy nachádzame prístup do jeho hlavy, duše a každodenného života. Dozvedáme sa o tom, čo číta, počúva, čo videl (TANEČNICE, FAŠIANGY, ZNAKY 12 a 13), ale hlavne jeho názory na svet okolo. Robí to s múdrosťou, kritikou a humorom (POD VEŽOU, BAHAM, ČIERNA LABUŤ, PAMAŤOVÁ KARTA, CHARDEASH). O krok ďalej sa stretávame so sebou samým a v určitej symbolike so svojimi hranicami. Je tu rozpad, napätie, protirečenia, technika kontra človek (ROZTRIEŠTENIE, VZNIETENIE, DeTERMINÁTOR).
Všetko toto ukladá na plátno lyricky alebo s výbušnou energiou, ale v žiadnom prípade nie nezúčastnene. Dráždi, domŕza, poláska, vysmieva sa, pošle preč a privolá späť. Drží rovnováhu ako povrazolezec, nakláňa sa vľavo, či vpravo. Má to byť Zlato, či Blato. Je to len jedno písmeno, ale udrží sa vzpriamene a popritom nám predkladá malý krajček svojho života.
Viem si ho predstaviť ako sedí a trochu potuteľne sa usmieva a myslí si: „Tu ma máte, urobil som, čo som vedel a teraz je rad na vás...“ Čo si s tým počneme, je už vaša vec. Keď sme dostatočne otvorení a smelí, aby sme sa nechali uniesť jeho obrazmi, budeme účastní nádherného cestovania, do ktorého možno preniknú aj okamihy nášho života.
Prajem vám príjemnú púť. S pozdravom Szőcs Éva Andrea, Budapešť.“
Výstava Internácia bola sprístupnená od 3. novembra a potrvá do 20. decembra.
Gabriella Badin
Foto: Janka Vaisová

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-