Dominantou starej baníckej obce Koceľovce, na hornom Gemeri, so zaujímavou vretenovitou zástavbou je evanjelický kostol umiestnený na miernom návrší horného konca. Areál kostola vysadený lipami a ovocnými stromami a obohnaný kruhovou murovanou ohradou, ktorá pôvodne zaiste plnila úlohu obrannej fortifikácie, tvorí pokojnú oázu v obci značne exploatovanej poľnohospodárskou výrobou. Koceľovský kostol je skoro intaktne zachovaná orientovaná gotická stavba z prvej polovice 14. storočia. Jednoloďový priestor s polygonálnym presbytériom, na severnej strane pristavanou sakristiou a na západnej s vysokou vežou na štvorcovom pôdoryse, ktorá na vyšších poschodiach Loď kostola je oddelená od presbytéria mohutným lomeným triumfálnym oblúkom, za ktorým sa otvára veľkolepá galéria nástenných malieb s výjavmi christologického cyklu, postavami cirkevných otcov, apoštolov, prorokov, svätcov a anjelov. Sondy na stenách lode tiež preukázali doposiaľ neodkrytú stredovekú výmaľbu.
Koceľovské maľby pochádzajú z druhej tretiny 14. storočia. Predstavujú doposiaľ najväčšiu súvislú pomaľovanú plochu spomedzi všetkých gemerských kostolov. Vyznačujú sa bezprostredným až naratívnym podaním s výraznou lineárnosťou a nezvyčajnou kompaktnosťou pôsobenia. Jednotlivé výjavy sú rozmiestnené na celej ploche obvodových stien a klenieb presbytéria v troch horizontálnych pásoch nad sebou. Ikonografický program christologického cyklu je rozvrhnutý zhora nadol a začína výjavom Zvestovanie Panne Márii vo vrchole vnútornej strany víťazného oblúka. Vo výsekoch klenby severnej steny sú vedľa seba výjavy Narodenia Krista a Návšteva Márie u Alžbety. Do severovýchodného a východného výseku klenby bola namaľovaná Poklona troch kráľov, ďalej vpravo sú pomerne ťažko čitateľné výjavy Obetovanie v chráme a Dvanásťročný Ježiš v chráme. Mariánsku časť christologického cyklu završuje Korunovanie Panny Márie. Christologický cyklus pokračuje na južnej stene v strednom páse monumentálnou scénou Príchod Ježiša do Jeruzalema. Výjav Poslednej večere, vzhľadom k jeho rozmerom, sa dostal na náprotivnú severnú stenu. V ďalšom poli vpravo už vidíme kľačiaceho Ježiša pri Modlitbe v Getsemanskej záhrade, nasledujúci obraz Judášovej zrady (Judášov bozk) spolu so skupinou farizejov a vojakov však musíme hľadať až na východnej stene presbytéria po stranách a v ostení okna, lebo severovýchodnú stenu bez okna si maliar ponechal pre kľúčový výjav Ukrižovania. 
Ďalej doprava po stranách a v ostení juhovýchodného okna pokračuje cyklus postavou Petra s mečom (Petrova obrana) a výjavom so slúžkou Peter zapiera Krista. Na južnej stene po stranách a v ostení okna sú scény z vypočúvania Krista: Kristus pred Herodesom a Kaifášom. Tu sa opäť musíme vrátiť k severnej stene presbytéria, kde nasledujú v spodnom páse tri monumentálne výjavy Bičovanie Krista, Korunovanie tŕním a Nesenie kríža s radom postáv vysmievajúcich sa Ježišovi a vedúcich dvoch spútaných lotrov. Nasledujúca veľkolepá scéna Kalvárie (Ukrižovania) je najpôsobivejšou kompozíciou spomedzi koceľovských malieb a svojimi rozmermi pravdepodobne najmonumentálnejšou freskou zobrazujúcou tento výjav v rámci Slovenska vôbec. Vyžaruje z nej sila tragédie a veľkosť utrpenia zvýraznená ešte gestami žien (troch Márií a Salome) a sv. Jána pod krížom, ktoré vo svojej dobe museli zákonite vyvolať u veriacich silné emócie (najmä ak si predstavíme presbytérium bez súčasného oltára, ktorý sčasti zakrýva fresku). Maliar tu zobrazil aj utrpenie dvoch lotrov, ktorí sú síce na kríž iba vyviazaní, ale majú dolámané končatiny. Podobne ako v Ochtinej, aj tu sa stretávame so zaujímavým detailom vzatia duše jedného z lotrov v podobe drobnej nahej postavičky anjelom do neba.
V tejto maľbe zaujme aj postava rímskeho vojaka na pravej strane kompozície opierajúceho sa o štít s namaľovanou hlavou draka: odvekým symbolom nepriateľa kresťanstva a atribútom sv. Juraja, ktorý nad ním zvíťazil (tento atribút je možné spájať s objednávkou výmaľby kostola Csetnekyovcami, majiteľmi Koceľoviec, ktorých rodový kostol v Plešivci bol zasvätený sv. Jurajovi).
Rovnako silný účinok majú dve nasledujúce kompozície na južnej stene presbytéria: Snímanie z kríža a Ukladanie do hrobu. Dramatické gestá rúk a trúchliace tváre zobrazených postáv dostatočne výrazne demonštrujú veľkosť Ježišovho utrpenia a smrti. Christologický cyklus bol zaiste zavŕšený výjavom Vzkriesenia, ktorý mohol byť umiestnený už v lodi (možno na pravej strane víťazného oblúka); v presbytériu sa nenachádza. V dolnej časti okolo celého obvodu presbytéria prebieha soklový ornamentálny pás s kazetovým motívom a iluzívnym diamantovým vzorom symbolizujúcim drahé kamene, ktoré tvoria základy múrov „Nebeského Jeruzalema“.V dolnom páse na stenách polygónu a v osteniach okien presbytéria sú namaľované ešte postavy dvanástich apoštolov. Na vnútornej stene víťazného oblúka sú zobrazené polpostavy prorokov, pod nimi na južnej strane je sv. Katarína s kolesom ako nástrojom svojho umučenia, na severnej strane prvomučeník sv. Štefan.
V jednotlivých poliach krížovej klenby presbytéria sú namaľované postavy sediacich cirkevných otcov doplnené atribútmi štyroch evanjelistov, oslavnými textovými páskami a postavami anjelov hrajúcich na hudobné nástroje. Na svorníku klenby je namaľovaná Kristova tvár. Pomaľovaný je aj celý povrch klenbových rebier jednotným ornamentom v tvare zalamovanej pásky.
Koceľovské nástenné maľby charakterizuje výrazná lineárnosť, ktorá im dodáva punc ilustratívnosti a zrozumiteľnosti pre prijímateľa. Bravúrna kresba a živé gestá postáv – aktérov jednotlivých výjavov výrazne napomáhajú vyjadriť ich emócie, spoluúčasť na zobrazených udalostiach, dramatickosť a tragiku dejovej osnovy príbehu utrpenia a Kristovej obety, čo bolo napokon aj ich prvoradou úlohou.
V roku 1590 koceľovský zemepán Štefan Csetneky prijal protestantské vierovyznanie a v duchu hesla „Cuius regio, eius religio“ („Pre každého jeho vlastné náboženstvo“) sa stali potestantmi aj jeho poddaní so svojím kostolom.
Nástenné maľby boli neskôr zabielené a kostol bol zariadený podľa protestantských obradov novým oltárom, kazateľnicou a krstiteľnicou, na západnej a severnej strane lode bola postavená drevená empora na stĺpoch, pretože kostol už nestačil zvýšenému počtu veriacich.Koceľovský barokový oltár z polovice 18. stor. je jedným z najvyšších drevených oltárov v gemerských kostoloch. Etážová stĺpová architektúra s dekoratívnymi ušnicami je doplnená obrazmi Ukrižovaného a Vzkrieseného Krista, Boha Otca na nebesiach, sochami Mojžiša Árona a adorujúcich anjelov trubačov.
Kazateľnica s ozvučnou strieškou s plastikou holubice znázorňujúcej Ducha svätého, je datovaná rokom 1759. Zdobená je anjelskými hlavičkami a akantovou ornamentikou. Ranogotická kamenná krstiteľnica zo 14. storočia je vyhotovená zo šedého pieskovca a osadená pevne do podkladu. Drevený barokový volútový vrchnák s vrcholovou skulptúrou Krstu Krista je v súčasnosti pre zlý stav uložený v sakristii. Drevená empora bola začiatkom 20. storočia úplne premaľovaná a vyžaduje komplexné reštaurovanie.
Koceľovské nástenné maľby objavili až budapeštianski reštaurátori v závere 19. storočia, kedy začali aj s ich reštaurovaním. Ďalší výskum, ktorý prebiehal v 2. polovici 70. rokov 20. storočia priniesol objavy dosiaľ neodkrytých malieb na víťaznom oblúku a severnej stene lode. V tomto období vtedajšia Okresná správa pamiatkovej starostlivosti v Rožňave zabezpečila aj komplexnú pamiatkovú obnovu exteriéru kostola vrátane reštaurovania vchodových okovaných dverí, ku ktorým sa viaže nasledujúca povesť.
Keď v roku 1558 Turci rabujúc údolie Slanej vtrhli aj do Koceľoviec, obyvatelia sa schovali do kostola zahaprujúc ťažké dvere (vtedy ešte vo veži). Turci však nelenili a začali do dvier vysekávať otvor. Len čo prvý Turek cez otvor prestrčil hlavu, chlapi v kostole mu ju ihneď odsekli, a tak aj druhému, tretiemu... Povesť však nehovorí, čo bolo ďalej, ako na to sedliaci z Koceľoviec doplatili. Zdá sa to byť hodne nadsadené a nepravdepodobné, že sa to takto stalo, ale čuduj sa svete: keď sa lepšie prizriete na vstupné dvere do kostola, najmä z vnútornej strany, uvidíte v ich strede veľkú drevenú plombu, ktorou je vyplnený zjavne predtým vysekaný veľký otvor, cez ktorý by poľahky ktokoľvek prestrčil hlavu.
Edita Kušnierová
Fotografie: Edita Kušnierová a Stanislav Levrinc
Video: Stanislav Levrinc
SLOVNÍK ODBORNÝCH VÝRAZOV POUŽITÝCH V TEXTE
|
akant |
- |
listy na hlaviciach antických stĺpov, súmerne štylizované podľa listov akantu, rastliny rastúcej v trópoch a pri Stredozemnom mori |
|
apsida |
- |
polkruhový výklenok v prednej časti lode kresťanských chrámov, kde je umiestený oltár |
|
empora |
- |
galéria, chór v kostole |
|
fortifikácia |
- |
opevňovanie, opevnenie, hradby |
|
freska |
- |
nástenná maľba na čerstvú omietku |
|
christologický |
- |
súbor námetov výtvarných diel týkajúcich sa postavy Krista, opierajúci sa o texty evanjelií, legiend a pod. |
|
ikonografia |
- |
zobrazovanie osôb |
|
kružba |
- |
ozdobná výplň vrchnej časti gotického okna |
|
naratívny |
- |
založený na rozprávaní, rozprávačský |
|
oktogón |
- |
v architektúre centrálna stavba na pôdoryse osemuholníka |
|
ostenie |
- |
obloženie muriva pri otvoroch dvier alebo okien |
|
polygonálny |
- |
mnohouhlový, ktorý má mnoho (obyčajne viac ako tri) geometrických uhlov |
|
presbytérium |
- |
priestranstvo pri hlavnom oltári pre duchovných a spevákov, mierne vyvýšené, prípadne oddelené zábradlím |
|
sakristia |
- |
vedľajšia miestnosť v kostole slúžiaca na úschovu bohoslužobných predmetov a na prípravu kňazov pred obradmi |
|
volúta |
- |
výtvarný ozdobný motív v podobe špirálovitého lineárneho alebo priestorového závitu |
{gallery}kultura/kocelovce{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.