Loď kostola je oddelená od presbytéria mohutným lomeným triumfálnym oblúkom, za ktorým sa otvára veľkolepá galéria nástenných malieb s výjavmi christologického cyklu, postavami cirkevných otcov, apoštolov, prorokov, svätcov a anjelov. Sondy na stenách lode tiež preukázali doposiaľ neodkrytú stredovekú výmaľbu.
Koceľovské maľby pochádzajú z druhej tretiny 14. storočia. Predstavujú doposiaľ najväčšiu súvislú pomaľovanú plochu spomedzi všetkých gemerských kostolov. Vyznačujú sa bezprostredným až naratívnym podaním s výraznou lineárnosťou a nezvyčajnou kompaktnosťou pôsobenia. Jednotlivé výjavy sú rozmiestnené na celej ploche obvodových stien a klenieb presbytéria v troch horizontálnych pásoch nad sebou. Ikonografický program christologického cyklu je rozvrhnutý zhora nadol a začína výjavom Zvestovanie Panne Márii vo vrchole vnútornej strany víťazného oblúka. Vo výsekoch klenby severnej steny sú vedľa seba výjavy Narodenia Krista a Návšteva Márie u Alžbety. Do severovýchodného a východného výseku klenby bola namaľovaná Poklona troch kráľov, ďalej vpravo sú pomerne ťažko čitateľné výjavy Obetovanie v chráme a Dvanásťročný Ježiš v chráme. Mariánsku časť christologického cyklu završuje Korunovanie Panny Márie. Christologický cyklus pokračuje na južnej stene v strednom páse monumentálnou scénou Príchod Ježiša do Jeruzalema. Výjav Poslednej večere, vzhľadom k jeho rozmerom, sa dostal na náprotivnú severnú stenu. V ďalšom poli vpravo už vidíme kľačiaceho Ježiša pri Modlitbe v Getsemanskej záhrade, nasledujúci obraz Judášovej zrady (Judášov bozk) spolu so skupinou farizejov a vojakov však musíme hľadať až na východnej stene presbytéria po stranách a v ostení okna, lebo severovýchodnú stenu bez okna si maliar ponechal pre kľúčový výjav Ukrižovania. 
Ďalej doprava po stranách a v ostení juhovýchodného okna pokračuje cyklus postavou Petra s mečom (Petrova obrana) a výjavom so slúžkou Peter zapiera Krista. Na južnej stene po stranách a v ostení okna sú scény z vypočúvania Krista: Kristus pred Herodesom a Kaifášom. Tu sa opäť musíme vrátiť k severnej stene presbytéria, kde nasledujú v spodnom páse tri monumentálne výjavy Bičovanie Krista, Korunovanie tŕním a Nesenie kríža s radom postáv vysmievajúcich sa Ježišovi a vedúcich dvoch spútaných lotrov. Nasledujúca veľkolepá scéna Kalvárie (Ukrižovania) je najpôsobivejšou kompozíciou spomedzi koceľovských malieb a svojimi rozmermi pravdepodobne najmonumentálnejšou freskou zobrazujúcou tento výjav v rámci Slovenska vôbec. Vyžaruje z nej sila tragédie a veľkosť utrpenia zvýraznená ešte gestami žien (troch Márií a Salome) a sv. Jána pod krížom, ktoré vo svojej dobe museli zákonite vyvolať u veriacich silné emócie (najmä ak si predstavíme presbytérium bez súčasného oltára, ktorý sčasti zakrýva fresku). Maliar tu zobrazil aj utrpenie dvoch lotrov, ktorí sú síce na kríž iba vyviazaní, ale majú dolámané končatiny. Podobne ako v Ochtinej, aj tu sa stretávame so zaujímavým detailom vzatia duše jedného z lotrov v podobe drobnej nahej postavičky anjelom do neba.
V tejto maľbe zaujme aj postava rímskeho vojaka na pravej strane kompozície opierajúceho sa o štít s namaľovanou hlavou draka: odvekým symbolom nepriateľa kresťanstva a atribútom sv. Juraja, ktorý nad ním zvíťazil (tento atribút je možné spájať s objednávkou výmaľby kostola Csetnekyovcami, majiteľmi Koceľoviec, ktorých rodový kostol v Plešivci bol zasvätený sv. Jurajovi).
Rovnako silný účinok majú dve nasledujúce kompozície na južnej stene presbytéria: Snímanie z kríža a Ukladanie do hrobu. Dramatické gestá rúk a trúchliace tváre zobrazených postáv dostatočne výrazne demonštrujú veľkosť Ježišovho utrpenia a smrti. Christologický cyklus bol zaiste zavŕšený výjavom Vzkriesenia, ktorý mohol byť umiestnený už v lodi (možno na pravej strane víťazného oblúka); v presbytériu sa nenachádza. V dolnej časti okolo celého obvodu presbytéria prebieha soklový ornamentálny pás s kazetovým motívom a iluzívnym diamantovým vzorom symbolizujúcim drahé kamene, ktoré tvoria základy múrov „Nebeského Jeruzalema“.V dolnom páse na stenách polygónu a v osteniach okien presbytéria sú namaľované ešte postavy dvanástich apoštolov. Na vnútornej stene víťazného oblúka sú zobrazené polpostavy prorokov, pod nimi na južnej strane je sv. Katarína s kolesom ako nástrojom svojho umučenia, na severnej strane prvomučeník sv. Štefan.
V jednotlivých poliach krížovej klenby presbytéria sú namaľované postavy sediacich cirkevných otcov doplnené atribútmi štyroch evanjelistov, oslavnými textovými páskami a postavami anjelov hrajúcich na hudobné nástroje. Na svorníku klenby je namaľovaná Kristova tvár. Pomaľovaný je aj celý povrch klenbových rebier jednotným ornamentom v tvare zalamovanej pásky.
Koceľovské nástenné maľby charakterizuje výrazná lineárnosť, ktorá im dodáva punc ilustratívnosti a zrozumiteľnosti pre prijímateľa. Bravúrna kresba a živé gestá postáv – aktérov jednotlivých výjavov výrazne napomáhajú vyjadriť ich emócie, spoluúčasť na zobrazených udalostiach, dramatickosť a tragiku dejovej osnovy príbehu utrpenia a Kristovej obety, čo bolo napokon aj ich prvoradou úlohou.
V roku 1590 koceľovský zemepán Štefan Csetneky prijal protestantské vierovyznanie a v duchu hesla „Cuius regio, eius religio“ („Pre každého jeho vlastné náboženstvo“) sa stali potestantmi aj jeho poddaní so svojím kostolom.
Nástenné maľby boli neskôr zabielené a kostol bol zariadený podľa protestantských obradov novým oltárom, kazateľnicou a krstiteľnicou, na západnej a severnej strane lode bola postavená drevená empora na stĺpoch, pretože kostol už nestačil zvýšenému počtu veriacich.Koceľovský barokový oltár z polovice 18. stor. je jedným z najvyšších drevených oltárov v gemerských kostoloch. Etážová stĺpová architektúra s dekoratívnymi ušnicami je doplnená obrazmi Ukrižovaného a Vzkrieseného Krista, Boha Otca na nebesiach, sochami Mojžiša Árona a adorujúcich anjelov trubačov.
Kazateľnica s ozvučnou strieškou s plastikou holubice znázorňujúcej Ducha svätého, je datovaná rokom 1759. Zdobená je anjelskými hlavičkami a akantovou ornamentikou. Ranogotická kamenná krstiteľnica zo 14. storočia je vyhotovená zo šedého pieskovca a osadená pevne do podkladu. Drevený barokový volútový vrchnák s vrcholovou skulptúrou Krstu Krista je v súčasnosti pre zlý stav uložený v sakristii. Drevená empora bola začiatkom 20. storočia úplne premaľovaná a vyžaduje komplexné reštaurovanie.
Koceľovské nástenné maľby objavili až budapeštianski reštaurátori v závere 19. storočia, kedy začali aj s ich reštaurovaním. Ďalší výskum, ktorý prebiehal v 2. polovici 70. rokov 20. storočia priniesol objavy dosiaľ neodkrytých malieb na víťaznom oblúku a severnej stene lode. V tomto období vtedajšia Okresná správa pamiatkovej starostlivosti v Rožňave zabezpečila aj komplexnú pamiatkovú obnovu exteriéru kostola vrátane reštaurovania vchodových okovaných dverí, ku ktorým sa viaže nasledujúca povesť.
Keď v roku 1558 Turci rabujúc údolie Slanej vtrhli aj do Koceľoviec, obyvatelia sa schovali do kostola zahaprujúc ťažké dvere (vtedy ešte vo veži). Turci však nelenili a začali do dvier vysekávať otvor. Len čo prvý Turek cez otvor prestrčil hlavu, chlapi v kostole mu ju ihneď odsekli, a tak aj druhému, tretiemu... Povesť však nehovorí, čo bolo ďalej, ako na to sedliaci z Koceľoviec doplatili. Zdá sa to byť hodne nadsadené a nepravdepodobné, že sa to takto stalo, ale čuduj sa svete: keď sa lepšie prizriete na vstupné dvere do kostola, najmä z vnútornej strany, uvidíte v ich strede veľkú drevenú plombu, ktorou je vyplnený zjavne predtým vysekaný veľký otvor, cez ktorý by poľahky ktokoľvek prestrčil hlavu.
Edita Kušnierová
Fotografie: Edita Kušnierová a Stanislav Levrinc
Video: Stanislav Levrinc
SLOVNÍK ODBORNÝCH VÝRAZOV POUŽITÝCH V TEXTE
|
akant |
- |
listy na hlaviciach antických stĺpov, súmerne štylizované podľa listov akantu, rastliny rastúcej v trópoch a pri Stredozemnom mori |
|
apsida |
- |
polkruhový výklenok v prednej časti lode kresťanských chrámov, kde je umiestený oltár |
|
empora |
- |
galéria, chór v kostole |
|
fortifikácia |
- |
opevňovanie, opevnenie, hradby |
|
freska |
- |
nástenná maľba na čerstvú omietku |
|
christologický |
- |
súbor námetov výtvarných diel týkajúcich sa postavy Krista, opierajúci sa o texty evanjelií, legiend a pod. |
|
ikonografia |
- |
zobrazovanie osôb |
|
kružba |
- |
ozdobná výplň vrchnej časti gotického okna |
|
naratívny |
- |
založený na rozprávaní, rozprávačský |
|
oktogón |
- |
v architektúre centrálna stavba na pôdoryse osemuholníka |
|
ostenie |
- |
obloženie muriva pri otvoroch dvier alebo okien |
|
polygonálny |
- |
mnohouhlový, ktorý má mnoho (obyčajne viac ako tri) geometrických uhlov |
|
presbytérium |
- |
priestranstvo pri hlavnom oltári pre duchovných a spevákov, mierne vyvýšené, prípadne oddelené zábradlím |
|
sakristia |
- |
vedľajšia miestnosť v kostole slúžiaca na úschovu bohoslužobných predmetov a na prípravu kňazov pred obradmi |
|
volúta |
- |
výtvarný ozdobný motív v podobe špirálovitého lineárneho alebo priestorového závitu |
{gallery}kultura/kocelovce{/gallery}
{jcomments on}

































Dominantou starej baníckej obce Koceľovce, na hornom Gemeri, so zaujímavou vretenovitou zástavbou je evanjelický kostol umiestnený na miernom návrší horného konca. Areál kostola vysadený lipami a ovocnými stromami a obohnaný kruhovou murovanou ohradou, ktorá pôvodne zaiste plnila úlohu obrannej fortifikácie, tvorí pokojnú oázu v obci značne exploatovanej poľnohospodárskou výrobou. Koceľovský kostol je skoro intaktne zachovaná orientovaná gotická stavba z prvej polovice 14. storočia. Jednoloďový priestor s polygonálnym presbytériom, na severnej strane pristavanou sakristiou a na západnej s vysokou vežou na štvorcovom pôdoryse, ktorá na vyšších poschodiach
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-