To, čo spočiatku vyzeralo ako šťastie v nešťastí, ktoré do istej miery verejnosť pod vplyvom vyjadrení predstaviteľov múzea bagatelizovala, je v skutočnosti katastrofou. Idylické fotografie pestrofarebných interirérov v kontraste s apokalyptickými obrazmi hradu bez striech, pôsobili tak trochu uvoľňujúco. Nie všetci sme sa však nechali oklamať a mnohí nepodľahli ani eufórii z „priaznivého“ percentuálneho vyjadrenia zachovalých zbierok. Problém, ktorý nastal je však komplexnejší a škody sa ešte dlho budú odhaľovať. To, že zhorela strecha a všetky krovy, spustilo sériu ďalších komplikácií. Okrem množstva zuholnatených trámov a odpadu, robia vrásky na čele aj premočené múry a stropy, zatečené steny a narušenie statiky niektorých objektov areálu. Minister Krajcer sa vyjadril, že do leta bude mať hrad strechu a sprístupní sa verejnosti. Jeho odhodlané vyhlásenie samozrejme potešilo, ale pri pohľade na fotografie, šíriace sa internetom, nevyznieva ako pravdepodobné.
Krásna Hôrka prešla rozsiahlou pamiatkovou obnovou pod vedením bratislavských pamiatkarov v 60.-80. rokoch. Ďalšia obnova prebehla nedávno v gotickom paláci, ktorý otvorili začiatkom leta 2011. Krásna Hôrka sa vďaka dlhotrvajúcim rekonštrukčným prácam stala akousi zlepeninou rôznych pamiatkárskych prístupov a jej expozícia vznikala v duchu „ukázať všetko len nie hrad a jeho dejiny“. Bohužiaľ aj ostatne zrekonštruovaná stredoveká časť hradu vo veľkej miere prevzala charakter expozície z čias socializmu. Rozsiahle škody, ktoré požiar napáchal, otvárajú diskusiu o budúcom vzhľade objektu a múzea v jeho priestoroch. Samozrejme nechcem predbiehať udalosti, ale je potrebné poukazovať na akútnosť riešenia vzniknutého stavu, upozorňovať na nedostatky a varovať pred rizikami tak, aby bola Krásna Hôrka aj o niekoľko mesiacov „horúcou“ témou! Emócie, ktoré ľudia prejavili v dôsledku šírenia informácií o požiari, majú za následok zakladanie verejných zbierok, nezávislých na sebe, no so spoločným cieľom. Ťahať by však Ľudia znalí histórie hradu prirovnávali sobotňajšiu tragédiu k požiaru z roku 1817, kedy hrad zasiahol blesk. História sa zopakovala s takmer chirurgickou presnosťou – vtedy, tak ako dnes, do tla vyhorela najstaršia časť hradu a jeho strechy. Majiteľka panstva, vdova po Štefanovi III. Andrássym, grófka Mária Festetich však reagovala rýchlo a hrad dala aspoň pod novú strechu. Nie však pod šindľovú! V jednej miestnosti gotického paláca sa nachádzala maľba s pohľadom na Krásnu Hôrku z 19. storočia. Na maľbe je (alebo bolo...?) jasne vidieť, že nový krov bol nad niektorými budovami pokrytý pálenou škridľou. Chceme veriť, že kompetentní nestratia duchaplnosť a nenechajú obnažené klenby a stropy vystavené dlho nepriaznivým poveternostným podmienkam a rovnako, že zaujmú stanovisko aj k otázke zodpovednosti za vzniknutý stav.
Médiami a diskusnými fórami prebleskli informácie o tom, že pôvodcami požiaru boli Rómovia z obce Krásnohorské Podhradie a až šokujúco rýchlo sa z diskutujúcich stali nechutní rasisti. Treba si však uvedomiť jednu zásadnú skutočnosť, že človek, v tomto prípade dieťa, ktoré oheň založilo, nie je priamo zodpovedné za to, že hrad vyhorel. Okolo hradu sa nachádza prebujnelý krovinatý porast, spadnuté stromy a suchá tráva, čo je ideálne prostredie pre vznik lesného požiaru. Pred niekoľkými rokmi SNM– Múzeum Betliar získalo od Štátnych lesov hradný kopec. Jeho údržba a čistenie boli teda v plnej kompetencii betliarskej administratívy, ktorá v rámci svojej štruktúry má aj „oddelenie historickej zelene“. Toto oddelenie pracuje, alebo by malo pracovať, v úzkej súčinnosti s Krajským pamiatkovým úradom, ktorý riaditeľstvu múzea v minulosti doručil rozhodnutie na papieri, v ktorom požaduje výrub a očistenie hradného kopca, práve kvôli ochrane pred možným požiarom. Minister Krajcer vyhlásil, že kríky neboli z okolia hradu odstránené pre nesúhlas ochranárov... Ak by to tak aj bolo, rokovaním a logickou argumentáciou, že nejde o historický park, ale o náletovú vegetáciu, nesúvisiacu s historickou podstatou objektu, by sa prišlo na riešenie. Ale ako sme už na to u nás zvyknutí, asi nebola vôľa túto tému otvárať, veď aj tak sa nič nestane.
A stalo sa! Otázniky však visia aj nad protipožiarnym zabezpečením krovov a strešných konštrukcií hradu. Pozornosti asi ani jedného z návšetvníkov neuniklo pri prehliadke tzv. horného hradu, že strecha asi nie je tak celkom v poriadku, keď kde tam chýbal šindeľ, kde tam pršalo či snežilo do expozície a kde tam bola len tak pribitá nejaká lata. O tom, že na hrade nie je voda v žiadnej podobe, sa zmieňovať ani nebudem...
Novinári i policajti a poisťováci sa pýtajú na škody, o akú ide sumu a koľko to mohlo, či bude stáť. Odpoveď sa samozrejme dá vyčísliť aj v eurách, ale obávam sa, že žiadna čiastka nevyjadrí nenávratnú stratu. Počítajme tedaa pokúsme sa predstaviť si, koľko asi môže stáť meč Jána Zápoľského, ktorý mal vo svojej zbierke gróf Emanuel Andrássy a teraz sa povaľuje pokrivený v troskách hradu? Európske a orientálne zbrane alebo barokové zvony, ktoré zrejme naposledy tupo zazvonili keď sa rútili z výšky na premočené klenby barokovej kaplnky... Aká je hodnota miesta, kde niekto prežije svoje destvo, kde pochová svojich predkov alebo len zažije niečo pekné? Nenapadá mi nič lepsie, ako citovať nášho zosnulého kolegu Gabiho Tökölyho, ktorý parafrázujúc Sándora Máraia napísal “…bolí NÁS, keď do prachu nevládne padne ďalší utrápený stĺp, MY cítime krutú bolesť bezmocného výkriku prázdnoty, ozývajúceho sa medzi rozpadajúcimi sa múrmi…” Zo dňa na deň sme chudobnejší.
Július Barczi
(text bol uverejnený 15. 3. 2012 v denníku SME)


































Hrad Krásna Hôrka patrí (patril) k najzachovalejším hradom Slovenska a je jedným z našich prvých múzeí. Zmienky o hradnom múzeu pochádzajú už roku 1857. Dejiny hradu, ktorý je dominantou svojho širokého okolia siahajú až do začiatku 14. storočia, stal sa rodovým hradom - sídlom rodu Andrássy a istý čas bol aj správnym centrom Gemerskej župy. Zásluhy o zveľaďovanie hradného múzea sa viažu predovšetkým k dvom posledným členom mladšej krásnohorsko-dlholúckej vetvy rodu - k Jurajovi IV. a jeho synovi Dionýzovi. Na Krásnej Hôrke sa zachovali vzácne ukážky nábytkového umenia 15.-20. storočia, maľby 16.-20. storočia, unikátne kolekcie zbraní či predmetov úžitkového umenia.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-