Naozaj. Ale.... zohli smo oši a buli smo luďe... lebo hráme pre ľudí.
Mrzí ma, že sme nemohli mať náš plagát, ktorý poznajú už viaceré obce v okolí, kde sme hrali. Mrzí ma aj to, že sme divákov nemohli vítať chlebom, soľou a ľanovým vreckom, kam by nám každý niečo ochotne hodil.... darmo sa ľudia pýtali, ako sa nám môžu zavďačiť za tento nevšedný zážitok, ako nás odmeniť... mrzí ma aj to, že sme mali vystúpiť miesto inej speváčky ako náhradný program bez toho, aby nám to niekto oznámil.... a najviac ma mrzí to, že keby sme si sami nedupli, odišli by sme síce s dobrým pocitom, že sme potešili hostí, ale zato s holým zadkom. Je to pravda, činnosť mladých ľudí si v tomto meste nik neváži, preto niet divu nad tým, že mnohí odtiaľto utečú alebo nič nerobia, čím by prispeli k rozvoju. Ale to je zase na inú tému...
Hrali sme. Tak, ako sme vedeli.... naplno, s elánom, odhodlaním a radosťou, aj keď sme boli v kútiku srdca sklamaní a istým spôsobom aj nahnevaní – za dobrotu na žobrotu. Ale ako spomínam, divadlo je potravou pre ľudskú dušu, lahôdka pre diváka a nechceli sme sklamať pozvaných hostí, ani našich priaznivcov, ktorí predstavenie videli už nejedenkrát, no prišli nám zatlieskať znova. Z hľadiska sa ozýval srdečný smiech, búrlivý potlesk, aj zvonenie telefónov :) Z následných komentárov a popisovania dojmov sme usúdili, že aj tu bola divácka obec spokojná, nadšení diváci odchádzali s úsmevom na perách a nešetrilo sa ani pochvalami, čomu sa úprimne tešíme, keď si aj divák príde na svoje a v niečom sa v samotnom deji možno aj nájde.
Tentokrát predstavenie opäť hudobne doprevádzalo ľudové zoskupenie Lipka z Revúčky, ktorí svojimi piesňami nielen vyplnili prestávky medzi dejstvami, ale aj doplnili dej predstavenia. Taktiež sa predstavili naši mladí tanečníci z Revúcej, ktorí nás verne doprevádzali na takmer každom divadelnom predstavení, ktoré sme doteraz odohrali. Ceníme si, že títo ľudia sú súčasťou nášho súboru a pridávajú tak celému divadlu zvláštny punc.
Pevne dúfame, že do takýchto nepríjemností, aké sprevádzali revúcke predstavenie, sme sa dostali prvý aj posledný raz. Že už nás budú sprevádzať len príjemné zážitky a ústretové jednanie. Týmto ďakujeme všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a ochotne pomohli. Po tomto vystúpení sme dostali pár pozvaní, čomu sa úprimne tešíme a vážime si, že je o ľudovú kultúru a ochotnícke tradície stále záujem.
Radi pajdemo de-kä, no šicko chce svoj šes a my viamo, že tot šes isto nastane a zas vytvorímo kus radosti na ďeskách, šva neznamenajú ništ, kým na nich nestojímo my – „Ochotnícky ďivaďelňí súbor Kočorhen“.
Mgr. Martina Rusnáková
Foto: Ján Johan
{gallery}kultura/divadlo/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
Ženský zákon v Revúcej po kočorhénsky, aj keď nie podľa našich predstáv. „Ale... zohli smo oši a buli smo luďe...“ Doporučený
Napísal(a) Mgr. Martina Rusnáková
Znova vôňa javiskových „ďesák“, šum publika, tleskot dlaní a my – Kočorhenci. Tentokrát sme 19.12.2010 vystúpili v Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej s našou už známou hrou Ženský zákon po kočorhénsky, teda v nárečí zaužívanom v našom rodisku.
Každé naše vystúpenie je rovnaké a pritom vždy o niečom inom. Na Revúcu sme sa netešili tak, ako na okolité dedinky, keďže sa k nám organizátori nezachovali podľa našich predstáv. Komunikácia nieže viazla, tá bola nulová, všetko sa pripravilo bez nášho vedomia a nám bolo všetko predložené ako hotová vec, pritom nikoho nezaujímalo, že nesúhlasíme. Poviem vám pravdu... chceli sme predstavenie zrušiť.
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.