Naozaj. Ale.... zohli smo oši a buli smo luďe... lebo hráme pre ľudí.
Mrzí ma, že sme nemohli mať náš plagát, ktorý poznajú už viaceré obce v okolí, kde sme hrali. Mrzí ma aj to, že sme divákov nemohli vítať chlebom, soľou a ľanovým vreckom, kam by nám každý niečo ochotne hodil.... darmo sa ľudia pýtali, ako sa nám môžu zavďačiť za tento nevšedný zážitok, ako nás odmeniť... mrzí ma aj to, že sme mali vystúpiť miesto inej speváčky ako náhradný program bez toho, aby nám to niekto oznámil.... a najviac ma mrzí to, že keby sme si sami nedupli, odišli by sme síce s dobrým pocitom, že sme potešili hostí, ale zato s holým zadkom. Je to pravda, činnosť mladých ľudí si v tomto meste nik neváži, preto niet divu nad tým, že mnohí odtiaľto utečú alebo nič nerobia, čím by prispeli k rozvoju. Ale to je zase na inú tému...
Hrali sme. Tak, ako sme vedeli.... naplno, s elánom, odhodlaním a radosťou, aj keď sme boli v kútiku srdca sklamaní a istým spôsobom aj nahnevaní – za dobrotu na žobrotu. Ale ako spomínam, divadlo je potravou pre ľudskú dušu, lahôdka pre diváka a nechceli sme sklamať pozvaných hostí, ani našich priaznivcov, ktorí predstavenie videli už nejedenkrát, no prišli nám zatlieskať znova. Z hľadiska sa ozýval srdečný smiech, búrlivý potlesk, aj zvonenie telefónov :) Z následných komentárov a popisovania dojmov sme usúdili, že aj tu bola divácka obec spokojná, nadšení diváci odchádzali s úsmevom na perách a nešetrilo sa ani pochvalami, čomu sa úprimne tešíme, keď si aj divák príde na svoje a v niečom sa v samotnom deji možno aj nájde.
Tentokrát predstavenie opäť hudobne doprevádzalo ľudové zoskupenie Lipka z Revúčky, ktorí svojimi piesňami nielen vyplnili prestávky medzi dejstvami, ale aj doplnili dej predstavenia. Taktiež sa predstavili naši mladí tanečníci z Revúcej, ktorí nás verne doprevádzali na takmer každom divadelnom predstavení, ktoré sme doteraz odohrali. Ceníme si, že títo ľudia sú súčasťou nášho súboru a pridávajú tak celému divadlu zvláštny punc.
Pevne dúfame, že do takýchto nepríjemností, aké sprevádzali revúcke predstavenie, sme sa dostali prvý aj posledný raz. Že už nás budú sprevádzať len príjemné zážitky a ústretové jednanie. Týmto ďakujeme všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a ochotne pomohli. Po tomto vystúpení sme dostali pár pozvaní, čomu sa úprimne tešíme a vážime si, že je o ľudovú kultúru a ochotnícke tradície stále záujem.
Radi pajdemo de-kä, no šicko chce svoj šes a my viamo, že tot šes isto nastane a zas vytvorímo kus radosti na ďeskách, šva neznamenajú ništ, kým na nich nestojímo my – „Ochotnícky ďivaďelňí súbor Kočorhen“.
Mgr. Martina Rusnáková
Foto: Ján Johan
{gallery}kultura/divadlo/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
štvrtok, 23 december 2010 10:24
Ženský zákon v Revúcej po kočorhénsky, aj keď nie podľa našich predstáv. „Ale... zohli smo oši a buli smo luďe...“ Doporučený
Napísal(a) Mgr. Martina Rusnáková
Znova vôňa javiskových „ďesák“, šum publika, tleskot dlaní a my – Kočorhenci. Tentokrát sme 19.12.2010 vystúpili v Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej s našou už známou hrou Ženský zákon po kočorhénsky, teda v nárečí zaužívanom v našom rodisku.
Každé naše vystúpenie je rovnaké a pritom vždy o niečom inom. Na Revúcu sme sa netešili tak, ako na okolité dedinky, keďže sa k nám organizátori nezachovali podľa našich predstáv. Komunikácia nieže viazla, tá bola nulová, všetko sa pripravilo bez nášho vedomia a nám bolo všetko predložené ako hotová vec, pritom nikoho nezaujímalo, že nesúhlasíme. Poviem vám pravdu... chceli sme predstavenie zrušiť.
Zverejnené v
Divadlo


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a