Naozaj. Ale.... zohli smo oši a buli smo luďe... lebo hráme pre ľudí.
Mrzí ma, že sme nemohli mať náš plagát, ktorý poznajú už viaceré obce v okolí, kde sme hrali. Mrzí ma aj to, že sme divákov nemohli vítať chlebom, soľou a ľanovým vreckom, kam by nám každý niečo ochotne hodil.... darmo sa ľudia pýtali, ako sa nám môžu zavďačiť za tento nevšedný zážitok, ako nás odmeniť... mrzí ma aj to, že sme mali vystúpiť miesto inej speváčky ako náhradný program bez toho, aby nám to niekto oznámil.... a najviac ma mrzí to, že keby sme si sami nedupli, odišli by sme síce s dobrým pocitom, že sme potešili hostí, ale zato s holým zadkom. Je to pravda, činnosť mladých ľudí si v tomto meste nik neváži, preto niet divu nad tým, že mnohí odtiaľto utečú alebo nič nerobia, čím by prispeli k rozvoju. Ale to je zase na inú tému...
Hrali sme. Tak, ako sme vedeli.... naplno, s elánom, odhodlaním a radosťou, aj keď sme boli v kútiku srdca sklamaní a istým spôsobom aj nahnevaní – za dobrotu na žobrotu. Ale ako spomínam, divadlo je potravou pre ľudskú dušu, lahôdka pre diváka a nechceli sme sklamať pozvaných hostí, ani našich priaznivcov, ktorí predstavenie videli už nejedenkrát, no prišli nám zatlieskať znova. Z hľadiska sa ozýval srdečný smiech, búrlivý potlesk, aj zvonenie telefónov :) Z následných komentárov a popisovania dojmov sme usúdili, že aj tu bola divácka obec spokojná, nadšení diváci odchádzali s úsmevom na perách a nešetrilo sa ani pochvalami, čomu sa úprimne tešíme, keď si aj divák príde na svoje a v niečom sa v samotnom deji možno aj nájde.
Tentokrát predstavenie opäť hudobne doprevádzalo ľudové zoskupenie Lipka z Revúčky, ktorí svojimi piesňami nielen vyplnili prestávky medzi dejstvami, ale aj doplnili dej predstavenia. Taktiež sa predstavili naši mladí tanečníci z Revúcej, ktorí nás verne doprevádzali na takmer každom divadelnom predstavení, ktoré sme doteraz odohrali. Ceníme si, že títo ľudia sú súčasťou nášho súboru a pridávajú tak celému divadlu zvláštny punc.
Pevne dúfame, že do takýchto nepríjemností, aké sprevádzali revúcke predstavenie, sme sa dostali prvý aj posledný raz. Že už nás budú sprevádzať len príjemné zážitky a ústretové jednanie. Týmto ďakujeme všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a ochotne pomohli. Po tomto vystúpení sme dostali pár pozvaní, čomu sa úprimne tešíme a vážime si, že je o ľudovú kultúru a ochotnícke tradície stále záujem.
Radi pajdemo de-kä, no šicko chce svoj šes a my viamo, že tot šes isto nastane a zas vytvorímo kus radosti na ďeskách, šva neznamenajú ništ, kým na nich nestojímo my – „Ochotnícky ďivaďelňí súbor Kočorhen“.
Mgr. Martina Rusnáková
Foto: Ján Johan
{gallery}kultura/divadlo/kocorhen{/gallery}
{jcomments on}
Ženský zákon v Revúcej po kočorhénsky, aj keď nie podľa našich predstáv. „Ale... zohli smo oši a buli smo luďe...“ Doporučený
Napísal(a) Mgr. Martina Rusnáková
Znova vôňa javiskových „ďesák“, šum publika, tleskot dlaní a my – Kočorhenci. Tentokrát sme 19.12.2010 vystúpili v Mestskom kultúrnom stredisku v Revúcej s našou už známou hrou Ženský zákon po kočorhénsky, teda v nárečí zaužívanom v našom rodisku.
Každé naše vystúpenie je rovnaké a pritom vždy o niečom inom. Na Revúcu sme sa netešili tak, ako na okolité dedinky, keďže sa k nám organizátori nezachovali podľa našich predstáv. Komunikácia nieže viazla, tá bola nulová, všetko sa pripravilo bez nášho vedomia a nám bolo všetko predložené ako hotová vec, pritom nikoho nezaujímalo, že nesúhlasíme. Poviem vám pravdu... chceli sme predstavenie zrušiť.
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-