Mestské divadlo ACTORES Rožňava uvedie v slovenskej premiére 3. novembra 2015 o 19.00 hod. a v II. premiére 20. novembra 2015 o 19.00 hod. hru v réžii Tatiany Masníkovej STANICA ZOO alebo ZA VŠETKO MÔŽE DAVID BOWIE".Mestské divadlo ACTORES prináša na slovenskú scénu zdramatizovaný svetoznámy autobiografický román Christiane Felscherinowovej zostavený zo sérii reportáží, ktorý okamžite v sedemdesiatich rokoch obletel svet a stal sa legendárnou výpoveďou o probléme mladistvých s narkotikami. Román sa dočkal aj slovenského uvedenia, keď vydavateľstvo PREMEDIA prinieslo v tomto roku tento román v slovenskom preklade..
V réžii Tatiany Masníkovej sa v hlavných úlohách predstavia noví hosťujúci herci divadla ACTORES - Anna Čujová (posl.konzevatória), Matej Struhár (absolvent Akadémie Umení v B.Bystrici) a Jozef Pavol Komiňák (absolvent Akadémie Umení v B. Bystrici), Sofia Huráková.
Ďalej hrajú herci divadla ACTORES: Ivana Krajňáková, Atilla Bocsárszky a Róbert Kobezda.
Inscenácia vzniká s prispením Ministerstva kultúry SR.
Stručne o autorke románu:
Christiane F., celým menom Christiane Vera Felscherinow je ústrednou postavou úspešnej knihy My deti zo stanice ZOO a neskôr rovnako úspešného filmu. Christiane F. je autentickou postavou, podkladom pre knihu aj pre film je jej autobiografické rozprávanie o svojom osude.
Vo veku šiestich rokov sa rodina prisťahovala na už vtedy problematické sídlisko Gropiusstadt v západoberlínskej štvrti Neukölln. Pri jednej príležitosti, kedy ju otec fyzicky ohrozoval, sa (neúspešne) pokúsila vyskočiť z okna bytu na 11. poschodí.
Rodinné problémy, najmä násilie proti deťom, je v tom čase v Nemecku ešte tabu. Christiane F. nevidí východisko a dostáva sa vo veku dvanásť rokov do drogovej scény. Najprv je to hašiš, marihuana, vo veku štrnástich rokov sa zoznamuje s heroínom. Aby si svoje dávky mohla zaobstarať, začína prostituovať na neslávne známej západoberlínskej železničnej stanici Bahnhof ZOO. Jej medzitým rozvedená matka si to všíma až o dva roky neskôr.
Roku 1978, vo veku šestnástich rokov, vypovedá Christiane F. v jednom súdnom procese ako svedkyňa. Jej výpoveď zaujme dvoch reportérov známeho časopisu Stern, ktorí chcú interview a pozvú ju na dve hodiny na rozhovor. Z dvoch hodín sú dva mesiace a neskôr autobiografické dielo, ktoré v istom zmysle slova zvrátilo vtedajšie názory západonemeckej spoločnosti na mladistvých, ktorí sú závislí na drogách. Zo seriálu v časopise sa stala kniha, ktorá bola neskôr sfilmovaná.
Hrdinka knihy (a filmu) v nasledujúcich rokoch prežila turbulentný čas v USA a v Grécku, vrátila sa však do Berlína a po niekoľkých protidrogových liečbach sa oslobodila zo svojej závislosti na nich. Roku 1996 porodila syna Jana-Niklasa.
V roku 2008 nemecké úrady zobrali do svojej opatery je maloletého syna po zistení, že má opakovane problémy s drogami.
Realizačný tím:
Dramatizácia: Tatiana Masníková
Dramaturgia: Elena Knopová
Kostýmy a réžia: Tatiana Masníková
Scéna: Latócky Katalin a.h., Atilla Bocsárszky
HRAJÚ: Anna Čujová (posl.konzevatória), Matej Struhár (absolvent Akadémie Umení v B.Bystrici) a Jozef Pavol Komiňák (absolvent Akadémie Umení v B.Bystrici), Sofia Huráková a.h., Ivana Krajňáková, Atilla Bocsárszky a Róbert Kobezda
O DIVADLE ACTORES:
Profesionálne Mestské divadlo ACTORES doposiaľ počas svojej dvadsaťročnej existencii vytvorilo päťdesiatku inscenácií, ktoré boli prezentované nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. Vo svojich inscenáciách prináša aktuálne témy, využíva nové postupy a formy divadelného jazyka, improvizáciu, scénický pohyb, akrobaciu a tanec. Oslovuje dospelého i detského diváka. Repertoár divadla tvoria aj autorské predstavenia a predstavenia bez slov.
Názov divadla ACTORES pochádza z latinského jazyka a jeho význam v preklade vyjadruje herca, obetavo oddaného svojej umeleckej práci, tvorbe, divadlu, publiku. ACTORES vzniklo v septembri roku 1994, keď herci prešovských a košických divadiel (absolventi umeleckých škôl) pociťovali potrebu založiť komorný súbor s cieľom plnohodnotnej experimentálnej tvorivosti podľa vzoru svetoznámeho poľského divadla S. I. Witkiewicza nachádzajúceho sa v malom mestečku Zakopane. Toto divadlo ukázalo, že dobré profesionálne divadelné súbory nemusia zákonite sídliť len vo veľkých mestách.
Počas svojej histórie sa ACTORES na Slovensku zaradilo do divadelnej obce, prezentovalo svoje autorské predstavenia v zahraničí na rôznych medzinárodných festivaloch a získalo niekoľko ocenení. Medzi nimi: Cenu za najlepšiu medzinárodnú produkciu, ocenenie za najlepšiu réžiu a hereckú cenu zahraničnej divadelnej kritiky za najoriginálnejšie herecké výkony.
Okrem divadelnej činnosti, členovia divadla pripravujú rôzne kultúrne a umelecké podujatia nevynímajúc medzinárodné prehliadky, charitatívne akcie, výchovné koncerty a tanečné vystúpenia pre školy... ACTORES je organizátorom dvoch medzinárodných podujatí - medzinárodného džezového festivalu GemerJazzFest, ktorého sa napríklad už zúčastnili hudobníci zo Slovenska, krajín V4 a USA. Druhým významným podujatím je septembrový medzinárodný festival alternatívnych divadiel TEMPUS ART. Jeho existencia je však neistá. Svojou činnosťou divadlo zviditeľňuje mesto, krajinu a vlastnú organizáciu. Zároveň zvyšuje kvalitu života nielen miestnej komunity
Róbert Kobezda
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.