Od prvej kolonizácie srbskej Vojvodiny slovenskými prisťahovalcami z Hontu, Novohradu, Gemera, Liptova, Oravy a iných častí dnešného Slovenska, ktorí tam založili slovenské obce v Báčke (Petrovec, Kulpín, Hložany, Kysáč, Selenča, Bajša...), v Srieme (Stará Pazova, Boľovce, Dobanovce...) a v Banáte (Kovačica, Aradáč, Padina...), prešlo už viac ako 250 rokov. Prví Slováci od roku 1745 a aj ich potomkovia si naďalej uchovávali svoj jazyk, zvyky a kultúru a do dnešných čias udržiavajú krásnu slovenčinu a neustále rozvíjajú svoju slovenskú kultúru, ktorá tu žije aktívnym životom už takmer tri storočia. Historickým, kultúrnym a vzdelávacím centrom vojvodinských Slovákov v Srbsku je Od počiatku svojho príchodu na Dolnú zem (súhrnné označenie územia v Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku a Maďarsku) Slováci uržiavali čulé styky so starou vlasťou, a nejeden náš rodák zavítal medzi nich, pobudol medzi nimi a mnohí sa tam usadili aj natrvalo. Nejeden vzdelanec zo Slovenska prišiel aj medzi vojvodinských Slovákov, aby upevnil a obohatil všetky ich dovtedajšie výdobytky vo verejnom živote, v cirkvi, vo vzdelávaní, v politike, literatúre, hospodárstve tak, aby vo Vojvodine vzniklo živé a trvalé ohnisko slovenského národného života.
Jedným z nich bol aj revúcky rodák, osvetový pracovník, učiteľ a evanjelický farár Štefan Václav Homola. Narodil sa 21. januára 1820 v Revúcej. Jeho otec Štefan Homola, hodinár a jeho matka Judita, rodená Kalinová sa usilovali, aby Štefan i o dva roky mladší brat Rudolf (pedagóg, publicista, historik) nadobudli vyššie vzdelanie a v tomto smere ich všemožne podporovali. Štefan Homola základnú školu vychodil v Revúcej, potom od roku 1832 študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1835-37 syntax a rétoriku v Gemeri. Jeho prvým učiteľským pôsobiskom bol Lubeník a Rákoš. Vo vzdelávaní však pokračoval a po štúdiu na lýceu v Levoči bol v roku 1843 vysvätený za ev. kňaza. Začínal ako kaplán i Iliašovciach a zároveň bol zástupcom prof. Michala Hlaváčka na levočskom lýceu, v roku 1844 sa stal kaplánom v Nyíregyháze. Od roku 1845 pôsobil medzi dolnozemskými Slovákmi v Petrovci a v Bajši, kde počas svojho kňazského pôsobenia prispel k duchovnému aj kultúrnemu životu tunajších Slovákov nielen rozvojom náboženského života, ale zaslúžil sa aj o všestranné zvyšovanie vzdelanosti, organizoval mnohé vzdelávacie večierky a podujatia (kde napríklad okrem iného učil mládež, ale i tých starších, spievať). V septembri 1847 sa vrátil na Slovensko a až do svojej smrti 13. februára 1881 bol farárom v Rybníku v okrese Rimavská Sobota. Na všetkých svojich pôsobiskách rozvíjal národnobuditeľskú prácu a štúrovský program ako organizátor základných a nedeľných škôl, penzijného, podporného, hospodárskeho spolku a i. Patril k zakladateľom a patrónom revúckeho gymnázia, podporoval slovakizáciu školstva, usiloval sa o založenie ústavu pre vzdelávanie dievčat. Publikoval v časopisoch Slovenské národné noviny, Cirkevné listy, Sokol a inde, kde sa kriticky vyslovoval o školských pomeroch a formuloval aj všeobecné pedagogické zásady.
I keď Štefan Homola dlho nepobudol na Dolnej zemi, predsa zanechal v tomto kraji trvalé stopy. Ako mladý kaplán a ako príslušník silného štúrovského hnutia a predák jeho levočského centra prišiel do Petrovca v roku 1845. Hneď po príchode na odporúčanie vzdelaného petrovského cechmajstra Martina Slavku a so súhlasom vtedajšieho farára Jána Stehlu založil tu 9. augusta 1845 Nedeľnú školu ako vzdelávaciu ustanovizeň, v ktorej dospelí nadobúdali vedomosti z poľnohospodárstva, matematiky, biológie, včelárstva a z iných oblastí hospodárenia. Škola pracovala v nedeľu, odtiaľ je aj jej pomenovanie. Po jej úspešnom začiatku a veľkom rozmachu hneď v auguste toho istého roku založil aj knižnicu, ako prvú verejnú organizáciu tohto druhu medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Prvým knihovníkom knižnice bol Jozef Gabríni, zatiaľ čo predsedom Nedeľnej školy bol sám zakladateľ Štefan Homola a zapisovateľom učiteľ Beniamin Reisz.
Knižný fond knižnice na samom začiatku pozostával asi zo 130 kníh. Boli to knihy kúpené zo zozbieraných prostriedkov a knižné dary vtedajšej inteligencie, najmä učiteľov a kňazov, ale aj učencov a spisovateľov z domáceho prostredia a zo Slovenska. Medzi inými knihy darovali Ján Kollár, Karol Štúr, Michal Godra, Ján Kadavý, farár Ján Stehlo (pôvodom z Gemera), učiteľ Beniamin Reisz, sám zakladateľ Štefan Homola a mnohí iní. Do knižnice prichádzali aj súdobé periodiká – Štúrove Slovenské národné noviny (Slovenskje národňje novini), časopis Orol tatranský (Orol tatránski) a iné, ktoré členovia spolku na svojich nedeľňajších schôdzach nahlas čítali a besedovali o nich. V období jestvovania Nedeľnej školy a knižnice členovia spolku často prispievali do spomínaných periodík a informovali verejnosť na Slovensku o živote petrovských a vôbec vojvodinských Slovákov.
Nedeľná škola a knižnica v Báčskom Petrovci vznikla podľa vzoru podobných vtedajších ustanovizní na Slovensku, ktoré štúrovci zakladali s cieľom edukovať staršie generácie, a tým pozdvihnúť slovenský ľud na vyšší stupeň vzdelania. Jej zakladateľ Štefan Homola, ktorý sa svojou činnosťou veľmi pričinil o pozdvihnutie vzdelania a národného povedomia ľudu, pôsobil v Petrovci iba krátky čas, ale v tomto období veľmi vplýval na ďalší rozvoj kultúrneho života osady. Pri príležitosti svojho odchodu z obce koncom septembra 1847 daroval knižnici ďalšie knihy a listinou pod názvom „Obeť“ jej venoval aj svoj dvojmesačný zárobok – 50 zlatých. Žiaľ, po Homolovom odchode a najmä počas revolučných rokov 1848/49 Nedeľná škola, a tým aj Knižnica pôsobiaca pri nej, začala klesať vo svojej činnosti. Napriek rôznym problémom však žila naďalej a s viacerými obmenami funguje dodnes, nepretržite už 166 rokov. Knižničný fond sa v priebehu rokov rozširoval vďaka knižným darom jednotlivcov a organizácií, vďaka viacerým spolkom a združeniam v obci, ktoré po prerušení svojej činnosti darovali knižnici svoje knižné fondy (tak sa do ústrednej knižnice dostali fondy knižníc Hospodárskej školy, Slovenského roľníckeho združenia, Priemyselného čítacieho kruhu a mnohých iných združení), ako aj darom a výmenám kníh zo Slovenska.
Meno svojho zakladateľa Štefana Homolu dostala knižnica v januári v roku 1993, keď vlastnila fond počítajúci viac ako 38 tisíc kníh, a pokračovala v svojej činnosti pod názvom Obecná knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci. V roku 1995 sa Zákonom o knižniciach z roku 1995 splnili podmienky, aby sa knižnica oddelila od Domu kultúry. Ako samostatná inštitúcia bola založená a registrovaná koncom roka 1995 pod názvom Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci a úradne začala fungovať pod týmto pomenovaním od 1. januára 1996.
V súčasnosti Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci je najväčšou knižnicou v Srbsku s väčšinovým fondom v slovenskom jazyku a pravdepodobne aj najväčšou knižnicou mimo územia Slovenska s knižničným fondom prevažne v slovenčine. Vlastní vyše 50 tisíc kníh (odborná literatúra, beletria, knihy pre deti a mládež), ako aj z mnohé rozličné noviny a časopisy a iné dokumenty. V knižničnom fonde sa nachádzajú aj cenné knihy staršieho dáta a vzácne historické diela zo 17. a 18. storočia. Tieto knihy sú zaradené do fondu starej a zriedkavej literatúry a chránené sú v tzv. vzácnej knižnici. Knižnica má aj bohatú ponuku detských kníh, videokaziet a DVD s hranými a kreslenými filmami v slovenčine pre najmladších, ktorí si ich s radosťou pozerajú v detskom kútiku. V rámci modernizácie zariadili aj informačný kútik - elektronickú čitáreň. Pracuje sa aj na usporiadaní tzv. regionálnej zbierky, ktorá obsahuje niekoľko tisíc kníh a mnoho zväzkov periodík v slovenčine. Zbierka má veľkú informačnú hodnotu, podáva výpoveď o živote a mnohorakej činnosti Slovákov vo Vojvodine. Obsahuje všetky vydania vydavateľstva Kultúra, pôsobiaceho v Báčskom Petrovci, slovacikálne vydania srbských renomovaných vydavateľstiev a knižné i časopisecké vydania ďalších slovenských organizácií, spolkov a združení. Okrem spomínanej práce Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci organizuje aj príležitostné výstavy venované rozličným udalostiam z kultúrno-historického života, jubileám básnikov, spisovateľov a iných významných osobností, usporadúva literárne večierky, výstavy kníh a iných materiálov, pričom je ku každému podujatiu pripravený aj katalóg. Organizuje aj výtvarné podujatie Exlibris, na ktorom žiaci základných škôl súťažia o najkrajšie vypracovanú knižnú značku. Najvydarenejšie návrhy sa zasielajú na medzinárodnú výtvarnú súťaž Ex libris v Hlohovci. Knižnica udržiava styky aj s inými knižnicami na Slovensku, najmä so Slovenskou národnou knižnicou v Martine. Od roku 1997 vydáva štyrikrát do roka časopis Knižničný informátor, neskoršie pomenovaný Liber, v ktorom informuje verejnosť o svojej činnosti.
Činnosť a dielo revúckeho rodáka a Gemerčana Štefana Homolu ostáva trvalou súčasťou kultúrnych dejín a kultúrneho dedičstva Slovákov v Srbsku. Svedčí o tom rad hmotných aj nehmotných prejavov, ktoré sú prítomné pri každom stretnutí s kultúrou tejto komunity.
Marta Mikitová
október 2011
{gallery}kultura/kniznica/homola{/gallery}
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-