There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/kniznica/homola
pondelok, 25 február 2013 19:35
K nedožitému 89. výročiu narodenia povstaleckého gemerského básnika Jána Brocku
Doporučený
Neviem, či dnešným mladým ľuďom hovorí niečo meno Ján Brocko. Keď uvedieme, že sa narodil v Revúcej v roku 1924 je jednoznačné, že z dnešného pohľadu už patrí k starej generácii. Je možné predpokladať, že aj ostatní, tí skôr narodení, málo o ňom doteraz vedeli. Jánov Brockov je po Slovensku veľmi veľa. Iba jeden z nich sa však narodil 1. marca v roku 1924, teda 20 rokov predtým, ako vypuklo Slovenské národné povstanie a on vidiac, kde je jeho pravé miesto v čase, keď mu
najviac rodná krajina krváca, odišiel ako študent z Právnickej fakulty UK v Bratislave do Ratkovsko-bystrianskych hôr a chytil sa toho, čím mohol pomôcť, čím mohol podnietiť k neľútostnému boju proti fašistickej presile aj ostatných gemerských povstalcov. Zrejme mu to najlepšie šlo v literárnej tvorbe, najmä v jeho obľúbenej poézii, kde mohol tvoriť básne a posmeľovať oddaných bojovníkov prekonať nepriateľa. Mnohí možno viete, že tento jeho boj po oslobodení natrvalo skončil, keď zomrel sotva 22 ročný na chorobu, ktorú získal aj pre neho v najťažšom čase pri ukrývaní sa v našich horách. Áno, iba jeden takýto Janko Brocko bol a zostal navždy v srdciach nielen Revúčanov, ale i Gemerčanov. Niekedy aj ja v kútiku duše rozmýšľam: Aký to bol človek, keď v takom veku dokázal si nielen zastať svoje miesto v statočnom boji, ale s takou precítenosťou písať poéziu, ktorej obsah dokáže aj dnes osloviť človeka. A to mal iba niečo cez 20 rokov! Do rúk sa mi práve dostal vzácny filmový dokument, ktorý zrejme pri 40. výročí narodenín Janka Brocku nakrútil Filmový krúžok Revúčan, ktorý v šesťdesiatych rokoch m.st. fungoval pri ZK ROH v Revúcej. Ako keby niekto bol načasoval jeho znovu premietnutie pri tohtoročnom výročí narodenia povstaleckého básnika Janka Brocku. Nezachoval sa nám síce v ideálnej podobe, ale svedčí o tom, že gemerčania na svojho rodáka nezabúdajú. Tak si ho v kľude pozrite. Poďakujme sa aspoň takto jeho tvorcom a spolutvorcom a tiež aj pánovi Karolovi Žigovi, ktorý ho doteraz opatruje. A na záver niekoľko básní Janka Brocku. Chlieb každodenný partizánsky
Velebím ťa chlieb každodenný partizánsky tvrdý ako skala čierny ako žúžoľ v triaškach nadšenia v handrách hladu zimy utrpenia predsa chutný posolený krvavým potom kliatej minulosti voňajúci ružovým zajtrajškom
Živ našich partizánov tam vo vysokých horách v dúpätoch líšok a vlkov v údoliach zapadlých v roklinách a dávaj im silu víťazných rúk trhať a lámať putá ktoré hrdúsia ich bratov
Buď požehnaný gloriolou ktorá ovenčí históriu našu slávnu Buď požehnaný výdychom pokolení budúcich
Velebím ťa chlieb každodenný partizánsky jediný pokrm dobrý poroby našej najkrajšie ovocie srdca ty čo zaplašuješ predstavu smrti a dávaš národu žiť žiť a dočkávať sa úsvitu napájaš ma miazgou nádeje a chutíš ústam našim volajúcim po slobode
(Zo zbierky Ohlas)
Boj o Revúcu
Deň jesenný zdvihol sa z hustých hmiel a vo svite skúpom tresk pušiek zahrmel Ohlásily poplach hrubé delá a vojakov našich hŕstka smelá s útočníkom sa zvítala
Od juhu z Jelšavy ženú sa záplavy práskajú zošialeno minomety a hviždia spreklínané míny Do dymu výstrelov zapadajú svety hory v hmlách i výše a výbuch ozvien píše básni tejto rýmy
Guľomet neskrotný tanky delá nepriateľov posadlých stále blíž sa blížia Lesy hučia a v meste fŕknu okenice jak strela za strelou padá do ulice
Bráni sa páli strieľa tá hŕstka naša smelá lež z juhu z Jelšavy ženú sa divé záplavy
Hrdinstvo malé stvára divy ohnivko skromné v reťazi Mesto padlo skončil boj boj veľký spravodlivý lež hrdosť naďalej v obetiach víťazí
Ústup smutný do hôr poďme Sbohom buď Sbohom Mesto rodné
A keď deň šerý v slzách vyhasol na duši zbudol iba bôľ
(Zo zbierky Ohlas)
Nová jar
Ó koľko jarí prebehlo tu koľko vánkov kvetných koľko lúčin vialo slnku na počesť lež kto vypovie koľko potu vylialo sa v zmar
Opieraly sa smutne v temä hôr nebesá slnkom znavené ostával popol šedej jesene jablká maly kyslú chuť bo lupne kvetov májových opadaly skôr
A jak sa menil času tvar generácie mrely na stráni kamenistej vždy zastal nový hospodár znoj hyzdil jeho tvár však v duši nádej vrela viere veľkej skladal dar kedy už príde nová jar
I smial sa nad tým otrokár ešte sa smial smiechom šibeničným hoci ho dusil omam z krvi stúpajúcich pár
A keď sa pominuly hrôzy chmár z ľútosti z pokorenia a utrpení mnohých zrodil sa azda nový človek konečne azda nový človek pamätlivý ktorý spozná že prišla nová jar
Tikot slovenského srdca
Bi srdce horúce ohňom žiar pach krvi vyliatej stúpa z pár Slovensko musí žiť Čas slasťou zaplatí za trýzeň hľa hmotnie vidina krásny sen Nad kliatbou zvíťaziť
Bi srdce a reťazami škríp päsť mečom bojuje duša sní Slovensko musí žiť Zmĺknite ozveny plavý smiech Cit túžbou jedinou zhrýza nech Nad kliatbou zvíťaziť
Bi srdce a reťazmi škríp Teč voda a piesok syp sa syp Slovensko musí žiť Reč táto zmeň sa zmeň na chorál huč s výšok a nebotyčných brál Nad kliatbou zvíťaziť
Bi srdce zurčia už kaskády na štítoch zasvitly lampady Slovensko musí žiť Zrak plameň a ošiaľ divoký tie slová plynú jak potoky Nad kliatbou zvíťaziť
Bi srdce roztáčaj hodiny za šťastie zbiedenej rodiny Slovensko musí žiť Ty žeň nás pobádaj chvatný prúd osídla znič nedaj upadnúť lež isto zvíťaziť
(Básne Jána Brocku pochádzajú zo zbierky Ohlas)
Dokumentárny film o povstaleckom básnikovi Jánovi Brockovi z Revúcej
{jcomments on}
Čítať 2678 krát
Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:23
7. apríl – Jarmila Štítnická (25.12.1924 Rimavská Seč – 7.4.1980 Bratislava) – spisovateľka, rozhlasová redaktorka, publicistka, autorka literatúry pre deti a mládež, manželka spisovateľa a básnika Ctibora Štítnického.
Maturovala na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Od r. 1945 pracovala v rozhlase v Košiciach, no neskôr sa naplno realizovala v Československom rozhlase v Bratislave. Venovala sa písaniu intímnej lyriky, pre rozhlas napísala bábkové hry, rozhlasové pásma, scénky, montáže, rozhlasové adaptácie a taktiež asi 40 rozprávkových hier, napr. Janko a Tátoš (1957), Orlia skala (1961), Rozprávka z kolotoča (1963) a Rozprávka z karavány (1967). Venovala sa predovšetkým tvorbe pre deti a mládež, v rokoch 1959 – 1980 viedla redakciu detského časopisu Zornička. Pre deti a mládež napísala knižky Detský rok (1962), Riekanky z čítanky (1971). Pre televíziu urobila scenár k filmu Balada o Vojtovej Maríne (1964, réžia Martin Ťapák) a k filmu Chlapec a Zornička. Písala aj divadelné recenzie, glosy a kritiky. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladala z češtiny a taliančiny.Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe. -MM-
11. apríl – Samuel Víťazoslav Kuchta (28. 8.1861 Tisovec – 11.4.1895 Hodonín) – lekár, básnik, publicista.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave. Od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Už počas štúdií sa zapájal do národného hnutia, v Bratislave bol predsedom študentského spolku Zora, vo Viedni pracoval v spolku Tatran a v literárnom spolku Národ. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. Vo fonde Literárneho archívu Slovenskej národnej knižnice sa nachádza aj časť jeho rukopisných prác (Kto a koľkí sme?, Niečo k ilustrovaniu nášho ľudu, Osveta, Útrapy Slovákov pod ústavnou vládou maďarskou, Výlet na Semering – Schôdza všeslovanská a iné). Z dokumentárneho materiálu sú najvýznamnejšie zápisnice zo zasadnutí Slovenského akademického spolku Tatran vo Viedni. Viacerými článkami s národnou, kultúrnou a zdravotníckou tematikou prispel do Národných novín. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.Maturovala na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Od r. 1945 pracovala v rozhlase v Košiciach, no neskôr sa naplno realizovala v Československom rozhlase v Bratislave. Venovala sa písaniu intímnej lyriky, pre rozhlas napísala bábkové hry, rozhlasové pásma, scénky, montáže, rozhlasové adaptácie a taktiež asi 40 rozprávkových hier, napr. Janko a Tátoš (1957), Orlia skala (1961), Rozprávka z kolotoča (1963) a Rozprávka z karavány (1967). Venovala sa predovšetkým tvorbe pre deti a mládež, v rokoch 1959 – 1980 viedla redakciu detského časopisu Zornička. Pre deti a mládež napísala knižky Detský rok (1962), Riekanky z čítanky (1971). Pre televíziu urobila scenár k filmu Balada o Vojtovej Maríne (1964, réžia Martin Ťapák) a k filmu Chlapec a Zornička. Písala aj divadelné recenzie, glosy a kritiky. Okrem vlastnej tvorby tiež prekladala z češtiny a taliančiny.Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe. -MM-
11. apríl – Viliam Chorváth (11.4.1915 Bodorová – 15.7.1974 Bratislava) – lekár-chirurg, univerzitný profesor, v roku 1953 uskutočnil prvú cievnu transplantáciu v Československu.
Vo vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na problémy všeobecnej a abdominálnej chirurgie, neurochirurgie, endokrinnej, cievnej a rekonštrukčnej chirurgie. Publikoval vyše 80 vedeckých štúdií a prác v domácich i zahraničných časopisoch. Počas SNP bol v Dobšinej veliteľom vojenskej poľnej nemocnice Zdravotnej správy 1. čs. armády na Slovensku. -MM-
18. apríl – Ladislav Bohuslav Bartolomeides (Bartholomaeides) (16.11.1754 Klenovec – 18.4.1825 Ochtiná) – vedecký a vlastivedný pracovník, pedagóg, historik, geograf, teológ, evanjelický kňaz, osvietenec, národný buditeľ, učiteľ a prírodovedný bádateľ, zoológ a entomológ.
V rokoch 1768 – 1772 navštevoval školu v Dobšinej a neskôr pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastúpil ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával školské učebnice, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. Bol aj autorom prvých učebníc zemepisu a prírodovedy, ktoré obsahovali poznatky z botaniky, zoológie a mineralógie. V roku 1798 vydal učebnicu náboženstva. Svoje učebnice napísal v slovakizovanej bibličtine, reči blízkej ľudu. V roku 1799 vydal monografiu Pamätihodnosti štítnického panstva, ktorú rozdelil na fyzickú, topografickú, politickú, cirkevnú, literárnu, ekonomickú a diplomatickú časť. V roku 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici. Pôsobil aj ako prekladateľ a zaoberal sa i speleológiou. V roku 1801 vypracoval mapu Aggteleckej jaskyne (mapy nakreslil a vyryl on sám), ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej, údaje o jaskyniach a vyvieračkách Plešiveckej a Koniarskej planiny a iné. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež.
V roku 1828 jeho syn, evanjelický farár v Uhorskej Ján Bartolomeides vydal dielo Memoria Ladislai Bartholomaeides, v ktorom sú zhrnuté cenné údaje zo života a diela Ladislava Bartolomeidesa. Dňa 25. októbra 2012 z iniciatívy Matice slovenskej bola slávnostne odhalená bronzová busta Ladislava Bartolomeidesa v aleji dejateľov na námestí Š. M. Daxnera v Rimavskej Sobote. 19. októbra 2014 pri evanjelickom kostole v Ochtinej pri príležitosti 260. výročia narodenia mu bola slávnostne odhalená pamätná tabuľa. -MM-
19. apríl – Ondrej Herich (9.1.1934 Sirk – 19.4.2010 Revúca) – kultúrny pracovník, folklorista, primáš, spevák a zberateľ ľudových piesní.
Do meštianky chodil v rokoch v Ratkovej, v rokoch 1949-1953 študoval na gymnáziu v Revúcej. V Revúcej pôsobil od roku 1953. Tu učil na Jedenásťročnej strednej škole, pracoval ako redaktor okresných novín Nový smer dediny a Zora Gemera, bol propagačným pracovníkom národného podniku Pradiareň a trepárne ľanu, zastával funkciu vedúceho závodného klubu, neskôr riaditeľa Domu kultúry ROH (MsKS) až do odchodu do dôchodku v r. 1993, odkedy pôsobil ako učiteľ na Základnej umeleckej škole v Revúcej, kde vyučoval hru na husle a viedol detskú ľudovú hudbu Rozmajrínček a venoval sa aj ochotnícmeu divadlu. Patril k organizátorom kultúrneho a spoločenského života v meste a v okolí. Bol zakladateľom hudobnej skupiny Rytmus 60, v ktorej aktívne účinkoval od jej vzniku (1960 – 1988). Bol členom divadelného súboru, hrával v dychovej hudbe a v sláčikovom orchestri pri Ľudovej škole umenia v Revúcej a v Okresnom sláčikovom orchestri v Rožňave. V r. 1966 spolupracoval s Mikulášom Senkom a Jánom Jasenkom pri zakladaní folklórneho súboru Revúčan a v roku 1973 vytváral podmienky pre vznik folklórneho súboru Lykovec. Bol zberateľom a spracovateľom piesňového bohatstva prevažne z oblasti Gemera. V roku 1998 vyšla jeho prvá zbierka Piesne stredného Gemera, v ktorej je v miestnom nárečí a v notovej úprave zapísaných vyše 400 piesní z 13 obcí (Sirk, Muránska Zdychava, Muránska Huta, Muránska Lehota, Muránska Dlhá Lúka, Muráň, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Chyžné, Magnezitovce (predtým Mníšany), Turčok, Revúca a Ratkovské Bystré). V roku 2001 mu vyšla podobná zbierka Piesne horného Gemera a okolia Rožňavy, v roku 2003 Piesne Nového Klenovca, v roku 2004 Spievajúci Šumiac. Na vydanie pripravil texty a noty slovenských piesní, zozbieraných Jozefom Škultétym, v knihe Slovenský spevník z Venca r. 1919, ktorá vyšla v Jelšave v roku 2006. Venoval sa aj gemerskému nárečiu a regionálnej histórii. V roku 2002 vydal kniha textov v gemerských nárečiach s názvom: Šva sä stálo, ši sä nestálo... f Sirku, v Mokré Lúke, ale aj inďe v Gemeri a v roku 2005 knihu Z histórie obce Sirk. Je nositeľom najvyššieho vyznamenania mesta Revúca – Zlatý Quirin. -MM-
19. apríl – Ján Vladimír Hroboň (19.4.1900 Istebné – 29.1.1965 Rimavská Sobota) – publicista, prekladateľ, ev. farár.
Študoval na gymnáziu v Kežmarku, teológiu v Bratislave a po roku 1918 v Paríži. Pôsobil ako evanjelický farár v Klenovci, v Lansforde (USA), od roku 1933 v Istebnom a Sabinove, od roku 1949 ako ev. farár v Rimavskej Sobote. Článkami prispieval aj do Evanjelického východu, Nového rodu, Sociologickej revue, Služby, Živeny, publikoval úvahy v Cirkevných listoch a v Evanjelickom posle spod Tatier, kde v roku 1920 – 1930 uverejnil cyklus článkov z ciest po Grécku, Egypre a Palestíne. Autor drobných cirkevných tlačí, najmä modlitieb. Redaktor a zostavovateľ obrázkovej brožúry o Istebnom, dejinách evanjelickej cirkvi v Sabinove, prekladal z nemčiny. Knižne vydal publikácie Ježiš či Russell? (1937), Istebné nad Oravou – 555 ročné jubileum (1937), O utrpení (1942), Krátka história cirkvi sabinovskej (1946). -MM-
21. apríl – Pavel Bohodar Tomášik (21.4.1845 Chyžné – 6.11.1874 Chyžné) – botanik, regionalista, učiteľ Ján Vladimír Hroboň (19.4.1900 Istebné – 29.1.1965 Rimavská Sobota) – publicista, prekladateľ, ev. farár.
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Profesor na gymnáziu v Ptuji v Slovinsku. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. Zomrel mladý na tuberkulózu. -MM-
25. apríl – Ľudovít Samuel Orphanides (29.9.1818 Hybe – 25.4.1895 Hybe) – učiteľ, ovocinár, záhradkár, publicista a kultúrno-osvetový pracovník.
Študoval v Gemeri, v Prešove končil filozofiu a práva, v Levoči teologické štúdiá. Venoval sa osvetovej práci a propagoval potrebu rozvoja ovocinárstva a význam pestovania ovocných stromov. Od roku 1840 učil v Gočaltove, kde založil prvé ovocné záhrady, potom v Muránskej Dlhej Lúke, kde si s tamojším kazateľom a významným pomológom Antonom Penzelom osvojil znalosti v štepárstve, ovocinárstve a včelárstve. Do r. 1848 pôsobil ako učiteľ v Kameňanoch, potom v Hybiach. V Hybiach založil ovocný sad a škôlku. Postup prác opísal v obsiahlej kronike Zápisnica velikánskej stromovej záhrady. V roku 1863 na výzvu Matice slovenskej napísal Štepárstvo alebo stromové záhradníctvo, práca však zostala len v rukou písanej podobe. Pre školskú mládež vydal knihu Ovocinárstvo alebo stromové záhradníctvo (Budín 1865). Odborné články uverejňoval najmä v časopise Obzor a v rôznych časopisoch a kalendároch. Bol aj zapisovateľom Gemerského učiteľského spolku. -MM-