proti zapojenia Slovenska vo vojne po boku Nemecka proti ZSSR. V rodičovskom dome v Slavošovciach našli pochopenie a útočisko velitelia, ale aj radoví partizáni počas SNP. Pre mladého 11-ročného chlapca bola najväčšia česť, keď mohol uviazať koňa partizána a o „poťaškaňja“ samopalu ani nehovoriac.
Postoj rodičov v dobe boja proti fašizmu sa stal pre Milanka vodítkom v jeho životnej púti. Okrem založenia siene „bojových tradicíí“ v Slavošovciach (ktorej expozícia po prevrate po roku 1989 skončila v „odpade“), má osobnú zásluhu na zriadení jediného múzea Pavla Dobšinského, o ktorom majú vedomosť aj v Číne, kde preložili jeho rozprávky, ale na Slovensku sa to „nenosí“ a o jeho existencii nevedia nielen žiaci v blízkom okolí, ale ani učitelia slovenčiny a možno ani minister školstva.
PaedDr. Milan Sajenko má osobnú zásluhu na sprístupnení Slavošovského tunela, ktorý je turistickou raritou a počas SNP zohral významnú úlohu. Napriek krásnemu veku s erudovaným výkladom nezištne sprevádza návštevníkov múzea P. E. Dobšínského, ako aj turistov spomínaným tunelom.
Pre nás odbojárov je vzorom vo svojej aktivite pri dokumentácii obdobia SNP. Vydal niekoľko publikácii o odboji v oblasti Čiernej Lehoty, Slavošoviec. Dosiaľ je aktívnym poslancom obecného zastupiteľstva. Stále vykonáva prednášky na školách a medzi vojakmi o odkaze SNP a protifašistického odboja.
Vo svoje aktivite v šírení odkazu SNP a protifašistického odboja by mal byť vzorom aj pre funkcionárov SZPB, ktorí za svojich niekoľko desiatok rokov funkcionárskej činnost neustále zdôrazňujú propagáciu odkazu protifašistického odboja a najmä SNP medzi mládežou, ale za svojho funkcionárského pôsobenia neboli schopní absolvovať ani jednu besedu, prednášku, ale sú stále v čele cieľov SZPB. O to vzácnejší sú odbojári ako PaedDr. Milan Sajenko, ktorí napriek veku nerečnia, ale aktívne pracujú.
Preto aj touto cestou prajeme oslávencovi pevné sibírské zdravie a kaukazskú dlhovekosť a mnoho síl pri šírení odkazu SNP a protifašistického odboja.
JUDr. Jozef Pupala
V Čiernom Potoku 16.3.2017
|
Jeho vzťah k histórii a k spoločenskému dianiu sa prejavil aj v publikovaní mnohých článkov v časopisoch Verejná správa, Obzor Gemera, Zora Gemera, Slavošovské obecné noviny, Bojovník, Obecné noviny, mnohokrát aj na webovej stránke Maj Gemer.Je autorom celého radu publikácií, v ktorých dokumentoval dejiny Slavošoviec a jej okolia: Historický prameň a jeho výchovné využitie vo vyučovaní dejepisu v 9. ročníku ZDŠ (Bratislava, SPN 1976), Slavošovce /zostavil, text a fotografie spracoval Milan Sajenko/ (Slavošovce 1995), 680 rokov Slavošovce : 1318 – 1998 (Slavošovce 1998), Kapitoly z histórie (Slavošovce 1998), Slavošovce naše (Rožňava 2006), Slavošovce naše jubilujúce /zostavovateľ/ (Slavošovce 2008). Doplnil MG |
predseda historicko-dokumentačnej komisie pri Oblastnom výbore Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave zásadným spôsobom prispel k dokumentácii SNP a protifašistického odboja na Gemeri. Celý život sa zapájal do spoločenskej a kultúrnej práce v obci, dosiaľ je poslancom v Obecnom zastupiteľstve v Slavošovciach. 
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-