Napriek tomu, že som sa do svojho bydliska na Gemeri vrátil pred polnocou, na druhý deň 10.5.2017 som cestoval do Revúcej na spomienkové oslavy konca 2. svetovej vojny, ktorá mala nevšedný obsah.
Pri tejto príležitosti zástupcovia Klubu generálov SR na čele s podpredsedom KG SR gen. poručíkom v. v. Ing. Petrom Vojtekom, ktorého doprevádzali gen. mjr. v. v. Peter Novotňák a gen. mjr v. v. Ing. Ján Ďurove (rodák z Ratkovského Bystrého) odovzdali pani primátorke mesta Revúca MVDr. Eve Cireňovej symbolickú urnu v podobe nábojnice s prsťou zeme z koncentračného tábora vo Flossenburgu, kde pravdepodobne v marci 1945 bol generál Rudolf Viest spolu s gen. Malárom, Golianom a Jurechom popravení. Súčasťou tohto aktu, pred bustou arm. gen. in mem. R. Viesta bolo aj odovzdanie medailí prvého stupňa arm. gen. R. Viesta priamym účastníkom protifašistického odboja pánom Pavlovi Hruškovi a Jánovi Bednárovi. (Mimochodom, pán Pavol Hruška, rodák z Klenovca, je oteckom pani primátorky MVDr. Evy Cireňovej.)
Po príhovoroch pani primátorky a gen. Vojteka, ktorí zdôraznili rozhodujúci význam pri oslobodení Gemera a celého vtedajšieho Československa vojakov Červenej armády a v jej radoch Rumunskej armády, príslušníkov povstaleckej l. Čs. armády na Slovensku a partizánov.
Zúčastnil som sa tohto aktu z toho dôvodu, že v tom istom koncentračnom tábore boli popravení aj dvanásti občania Čierneho Potoka (Slováci), ktorý vtedy patril horthyovskému Maďarsku, a ktorých odvliekli 4.11.1944, 50 dní pred oslobodením obce.
Arm. gen. in memoriam Rudolf Viest sa narodil v meste Prvého slovenského gymnázia 24.9.1890. Bol vojakom počas 1. svetovej vojny v c. k. armáde. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa stal vojakom Čs. armády. Absolvolval všetky vtedajšie vojenské školy. Po Mníchovskej zrade a osamostatnení Slovenska bol jediným generálom v Slovenskej klérofašistickej republike.
Prezident Tiso ho menoval za vojenského atašé pre Maďarsko a Rumunsko. Počas služobnej cesty do Bukurešti emigroval cez blízky východ do Francúzska, kde sa zapojil do tamojšieho formujúceho sa Československého zboru. Po porážke Francúzska hitlerovským Nemeckom odišiel do Londýna, kde pôsobil v „exilovej“ Benešovej vláde.
Po dohode londýnskej vlády a vedenia KSČ v Moskve prevzal v októbri 1944 velenie nad Prvou Československou armádou na Slovensku namiesto gen. Jána Goliana.
Ďalší osud generálov je všeobecne známy.
Okrem spomínanej odovzdanej symbolickej urny s prsťou zeme mestu Revúca bol odhalený aj symbolický hrob arm. generála Rudolfa Viesta na tamojšom cintoríne, ktorý odhalila primátorka mesta Revúca MVDr. Eva Cireňová a podpredseda KG SR gen. por. v. v. Ing. Peter Vojtek.
Okrem príhovorov kompetentných osobností a hostí vzbudila pozornosť aj recitácia básne Lýdie Hricíkovej „Poďakovanie“, v interpretácii priameho účastníka SNP pána Jána Bednára.
Po skončení osláv pani primátorka pozvaných hostí pozvala na spoločný obed.
JUDr. Jozef Pupala
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-