Na prelome storočí dámy stále trvali na nosení korzetu, ktorý slúžil nielen na zúženie pásu, ale zároveň znamenal začiatok dospelosti dievčat – podľa spoločenských pravidiel sa slušná žena nemohla objaviť mimo svojho domu bez korzetu. Secesia však uzavrela 19. storočie, ktoré sa usilovalo o nádheru odievania, a spustila racionálnu, funkcionalistickú módu 20. storočia. Až do začiatku prvej svetovej vojny sa dámske oblečenie postupne stávalo uvoľnenejším a komfortnejším, keďže aktívny životný štýl, práca a šport si od žien vyžadovali jednoduchší a voľnejší odev.
V 19. storočí sa dôsledne rozlišovali odevy, ktoré boli vhodné na rôzne udalosti. Okrem oblečenia, ktoré sa nosili doma, mali rôzne odevy na prijímanie hostí, na čaj a večeru, a nehovoriac o tých, ktoré sa nosili na banketoch, v salónoch alebo na promenádach.
Secesný štýl je najviac viditeľný na doplnkoch, ako sú rukavice, vejáre, tašky a slnečníky. Volániky a stužkové dekorácie nahradili perlové a flitrové ornamenty, takisto bohaté výšivky, secesné stuhy a množstvo čipiek. Nový štýl zdôrazňoval rastlinnú ornamentiku a pružnosť ženskej krásy.
Obľúbenými rastlinami secesie sú nádherné kosatce, makové kvety, púpavy, tulipány, ľalie a narcisy, ako aj hlbokomorské zvieratá, lietajúce vtáky a drobné článkonožce. Odevy a doplnky boli zdobené bohatými rastlinnými úponkami, zahnutými stonkami a listami.
Okrem slávnostných udalostí boli populárne aj športové aktivity, ktoré sa čoskoro stali dôležitou súčasťou spoločenského života. Rozšírila sa aj cyklistika, ktorá sa spájala hlavne s emancipáciou žien, alebo tenis, ktorý sa stal populárnou aktivitou nielen v mestách, ale aj na vidieku, ako sa dočítame v románe "Farby a roky" od Margity Kaffkovej.
Nosenie nohavíc pre ženy bolo povolené iba pri športe alebo herečkám na javisku. Nápad, že by sa nohavicové sukne mohli nosiť aj počas dňa, vyvolal verejné pobúrenie. Napríklad v roku 1911 boli dámy v nohavicových sukniach vypískané na ulici Lajosa Kossutha.
Pre dámy zvyknuté na korzety a krinolíny však boli vtedajšie plavky tiež veľmi neslušné a odvážne. Na pobreží a iných kúpeľných miestach sa používali kúpeľné vozy s cieľom, aby sa ženy vyhli zvedavým pohľadom mužov, a potom na pláži si dámy svoje telo zakrývali veľkým županom, neskôr tzv. opaľovacou košeľou.
Kurátorkou výstavy je Noémi Csepregi, muzeologička Umeleckopriemyselného múzea v Budapešti. Výstava je realizovaná s finančnou podporou NKA – Národného kultúrneho fondu Maďarska a Banskobystrického samosprávneho kraja, a môžete si ju pozrieť vo výstavných priestoroch Gemersko-malohontského múzea do 12. mája 2024. K výstave sme pripravili aj množstvo kreatívnych sprievodných aktivít a netradičných podujatí pre všetky vekové kategórie. Sledujte nás pozorne aj naďalej!
Srdečne Vás všetkých vítame!
Autorka tlačovej správy: Noémi Csepregi,
Umeleckopriemyselné múzeum v Budapešti
Preklad: Adrienn Tóth (Gemersko-malohontské múzeum)
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-