biele, s voňavou snehovou nádielkou. Neviem presne, ale hádam len asi dvakrát neboli biele, ale určite poriadne mrzlo. Do roku 1953 som síce býval v Ústí nad Labem, ale na Vianoce sme často chodili do Dobšinej. Bol to ako zázrak, prechod z čierneho Ústí, do čarokrásnej voňavej zimnej prírody.  
Nedá mi však nespomenúť, ako v tých rokoch moja mamka hovorievala : "Uvidíš, že tieto sviatky nám zrušia, lebo sú to sviatky kresťanské". Ako malému decku mi akosi nijako nešlo do hlavy, prečo a vôbec ako by mohli niečo také krásneho zrušiť. 
Vrátim sa však radšej ku krátkemu opisu týchto sviatkov v tej dobe. Pred samotnými sviatkami sme si najprv museli vyrobiť vianočné dobroty visiace na stromčeku. Kolekcie vtedy neexistovali, len salónky, ale tie boli tvrdé ako kosť. Preto mamka uvarila z kakaa, cukru  a bravčovej masti takú masu  (maslo vtedy bolo dosť nedostatkové a drahé), ktorú sme liali  do formičiek a formičky sme dávali vytuhnúť von do snehu. Takto stuhnuté čokolády sa potom obaľovali pozlátkom, alebo staniolom. Samozrejme mamka napiekla pred tým aj rôzne koláče, a bola to hostina ako málokedy do roka. Potom mamka okolo 15.00 hod., išla zdobiť stromček. My, ako decká, sme sa snažili nakuknúť do izby, ale pokiaľ sme boli úplne malí, to vôbec nebolo možné.  Musím podotknúť, že najmä v Dobšinej, vianočne sviatky boli takmer striktne rodinné. Kuchyňa aj izba bola vyzdobená jedľovými vetvičkami a ozdobami a pravda v izbe vianočný stromček. Schádzala sa najužšia rodina, ktorá zasadla ku štedrovečernému stolu, bola kapustnica, zemiakový šalát, kapor. V našej rodine zvyčajne nesmeli chýbať domáce klobásky, a to údené, alebo aj neúdené, len tak upečené. Pred večerou sme sa pomodlili a potom zazvonil dlho očakávaný vianočný zvonček, pri melódii piesne Tichá noc, svätá noc, ktorá znela zo staručkého gramofónu a nedočkavo sme sa doslovne vrhli do izby.
Raz, asi v roku 1955, sme s bratom dostali svoje prvé korčule - gvinťáky. Neviem, či to vôbec niečo hovorí mladšej generácii. Proste sa tieto korčule pritiahli gvintom (kľúčom) na topánky a išlo sa. V ten rok bola zima ako vyšitá, cesty sa neposypávali a tak sme mohli korčuľovať po celom meste, všade tam, kde bol už utlačený sneh od tých pár motorových vozidiel, čo premávali, aj to boli väčšinou nákladiaky.
Nuž a tieto Vianoce si pamätám ako mimoriadne štedré, pretože väčšinou vtedy ako darčeky bola nejaká košeľa, ponožky, alebo sveter, ale vždy som tešil aj nejakej novej knižke od Júliusa Verneho. V Dobšinej istý čas bol aj pekný zvyk, že na Štedrý večer vyšiel na evanjelickú vežu môj strýko Walter Krivánsky, kde z balkóna tesne  pod hodinami, zahral na trúbke pieseň Tichá noc, ktorá sa rozliehala po celej Dobšinej.  Z vtedajšieho MNV to však niekomu vadilo, a tak mu to zakázali. Škoda, ku tejto tradícii by sa teraz mohli v Dobšinej určite vrátiť. 
Ako som v úvode spomínal, 50-te roky minulého storočia boli charakteristické tým, že zimy boli prevažne biele, najmä v okolí Dobšinej. Sneh sa držal od polovice decembra až do konca marca. Tak sme počas vianočných sviatkov až do Nového roku, počas prázdnin, mali možnosť lyžovania. Prevažne to bolo na lyžiach s remenným viazaním od starých otcov a ako deti a partia sme si takmer nikdy neodpustili na Silvestra výstup na Dobšinský kopec, odkiaľ sme sa pustili na lyžiach  dole do Dobšinej podľa snehových podmienok, buď po starej hradskej ceste, keď nebol sneh príliš hlboký, alebo prípadne po novej štátnej ceste, ktorú v týchto rokov ešte neposýpali škvarou - bol to neznámy pojem, no aj tak sa jazdilo. Boli asi lepšie pneumatiky :-)  ???  Prišli sme domov podvečer a potom pri rozhlase sme počúvali zábavné relácie až do polnoci. Oslava nového roku bola prípitkom rodičov a popriatia si všetkého najlepšieho do Nového roku. My, ako deti, sme sa tešili, lebo sme dostali päťkorunáčku, prípadne neskôr aj  desaťkorunáčku. Nebolo žiadnych delobuchov, svetlíc. Oslavy prebehli v pokojnej atmosfére a ráno sme ako deti boli budené dosť zavčasu, pretože sa patrilo povinšovať u príbuzných a známych hneď zrána. Najmä dieťa a zvlášť chlapec bol vítaný, lebo údajne svojím vinšom prinášal pre budúci rok šťastie.  Po vinši sme dostali nejakú tú sladkosť, prípadne aj korunku či dve.
Nuž takto som si zaspomínal opätovne na svoje detstvo. Moji milí čitatelia, pokiaľ ste došli až ku týmto riadkom, chcem vám záverom zaželať príjemné prežitie vianočných sviatkov a šťastlivý Nový rok 2012.
Rudolf Pellionis,
Košice 19.12.2011