 Škvrny salamandry-1.jpg)
V ednie piesni sä spieva: Ovečka, ovečka trojäkí úžitok. A vera bulo z ovci i mlieko i mäso i volna. V Polômke buli dakedi aj dva košäre, ale po vojne už lem eden. Ovce sä zašäli kotiť vo februáru. Dakedi, keď bula velká zima, ta jähnä aj do kuchini prinesli, abi nezamerzlo, kím obschlo. Keď mala ovca dva jähnätá, edno zviklo odbíjäť, ta to chovali s fläški s cumla a potem chodilo za nima ako psík. Keď sä najšôl baranšok a ešte aj šierní, zarezál sä takí malí, kím mál kučeravú volnu a s toho sä šili baranice pre chlapoch. Keď sä už ovce pokotili, chodili sä pášť na ozimini, abi ich rozriedili, abi nezahnívali. Chodili s nima gazdove aj na räsu (kvet lieski). To zohli s takô kulägô liesku a keď ovce räsu obžrali ta zohli druhú, nerúbali tak ako teráz. Salašníka si volili gazdove s pomedzi sebä a vôn sä starál o to, abi košär dobre fungovál. Koncom februárä zašäl salašník hlädať juhásoch a bašu. Bašä sä starál o kolibu, robiel sír, odváräl ženticu a dojiel. Juhási buli: dojšär, baranär a bojtár. Dojšär pásôl dojki (ovce, šô sä dojili), baranär pásôl järki (mladie ovce), bojtär zahánäl ovce pri dojení do strungi a pásôl ovce s dojšärom. Baranär bul zednání už od Jôzefa, bo järšätá sä pásli už od 19. marca. Chovali ho gazdove s porädkí. Pred Ďúrom sä zednali gazdove a salašník s bašom a s juhásmi, ši budú pášť za sira alebo za penäze a keď za penäze, ta dostáli foršus (zálohu) až do Mitra. Na Veľkí pätok sä znašili järšätá. Každí gazda mal svôj znak: capšok vistrihnúti na uchu, alebo dierka vibitá, podlä toho si gazda poznál svojo ovce.
Ovce sä víhnali na košär na Ďúra (24. apríl). Gazdové vivézli kolibu aj drangi a lesi s kotrima sä zahradiel košär. O tížden po Ďúru sä dojilo na mieru. Každí gazda si dojiel sám a mlieko sä vážilo na mincieru na funti. Pri váženu búl salašník aj bašä a kelo funti mlieka sä nadojilo, ta ráz telo mál gazda dostáť sira do Mitra. Zašätkom májä sä zahatiel potôk nad Hutô a ovce sä dva razi šes neho prehnali, abi sä okúpali a na druhí den ak obschli sä strihali. Strižnica bula vo školke za pastírnô, alebo na druhie strane na ulici. Volnu šô obstrihali si gaždinie vzäli domô v plachotke. V zime sä potem gramblovala (zjemnila na grambloch), prädla a tkál sä s nie postav (súkno) s kotrieho sä šili chološne, kabanice, šuhi a tkali sä aj volnänki (pracovnie zásteri) kotrie sä používali do chlieva a ku hnoju.
Na jär sä koliba postavila na Strakovie a hnojili sä (košärovali) zeme na Brezinoch, Nad potôškom, na Hlavienkoch. Podlä toho kelo mali gazdove ovce sä rozrátali dni od Ďúra do Mitra a tak sä podlä toho prekladál košär zo zemi na zem. Košär prekladali gazdove a pomáhál jim bojtár. Ak sä pokosili zadnie lúki ta se košär aj s kolibô previezôl na Lähôtki a hnojili sä lúky za Brieštim, Nad Lähôtkami, Pod kärom a v Pintikove.
Každí deň robiel bašä sír z mlieka. Nedelní sír – nedielka búl pre bašu a juhásoch, šes tížden sä robiel pre gazdoch. Gazdove brali sír v nedelu, ednú hrudku z pondelku a ednú zo soboti. Z pondelku búl suchší na brindzu a zo soboti sladkí na jedenie. Sír na brindzu se pomliel na mäsovem mlinšku, posoliel, natlašila sä brindza do toniški a zaläla se rozpuštením maslom a tak vitrímala aj pôl roka. Okrem sira sä odváräla v kolibe aj žentica.
To, šô sä oplákli geläti, kotlík, putina z toho skisla zvarnica, dala sä do boškoch a to si vibrál salašník aj gazdove domô.
Keď sä prišlo ku kolibe ta se poklonilo: Bože daj štestie! a bašä zaďäkovál: Bože daj! a doniesôl príchodzím ženticu v šerpáku pred kolibu. Každú nedelu sporädkí nosiel sä na košär obied podlä toho, chto mal kelo ovce. V kančôve krúpi, fízole, grúle na kvasno, strúžki, v miske halúški, pirohi, záverläki, buchti na mašti (šiški) a calí chleba.
V oktôbru sä puštili ku ovcám barani (chovál ich doma salašník), abi buli na jär jähnätá. Na Mitra (26. október) zohnali ovce z košära domô. Priviezli aj kolibu, drangi a lesi. Na tretí den búl rächúnok. Peršie sä zrátali vídavki: pláca bašovi a juhásôm, vídavok salašníkov za barani, cietky, kotlík, putina, šäflíki, geläti, potem príjem za sira a keď to nevinšlo, ta sä aj doplácalo, dakedi aj 10 korún na ovcu. Keď sä zvíšilo, ta sä kúpila pálenka na rächúnok a dakedi ostála aj na jär na ednánie s juhásmi a bašom.
Ovce sä potem ešte pásli hlavne na oziminoch, keď búl dobrí šäs aj do Krašúna. Páslo sä sporädkí z domu a ovce buli rozdelenie na kerdelie, dakedi buli aj tri. Na Všechsvätich sä len vtedi išli páliť svieški, keď ovce prišli s páši, vibirkali sä a to už bula ťma, ta se išlo na hrobi z lampáší.
Vo februáru sä zas kotili ovce a tak to išlo z roka na rok. Naší starci nemali školi, ale vedeli zo všitkieho zobrat chasen. Príkladom je aj chov oviec.
Zuzana Kalinová
Gemerská Poloma
Fotografie: archív občanov Gem. Polomy
Syn spisovateľa a evanjelického kňaza Samuela Tomášika. Študoval medicínu a filozofiu na univerzite v Prahe, v Zürichu a v Mníchove. Príslušník slovenského národného hnutia. Zaoberal sa najmä prírodou a históriou Slovenska, osobitne Gemera a vedecko-výskumnej činnosti v oblasti botaniky machov a machorastov. Popularizačné články uverejňoval v Pešťbudínskych vedomostiach, štúdie v nemeckej a českej vedeckej tlači. -MM-
Navštevoval školu v Dobšinej, pokračoval v štúdiu na lýceu v Kežmarku a na univerzite vo Wittenbergu. Pôsobil v Rimavskej Bani, Ožďanoch a Ratkovej. V r. 1783 nastupuje ako evanjelický farár do obce Ochtiná, kde pôsobil až do svojej smrti. Počas svojho života písal a vydával v slovakizovanej bibličtine školské učebnice zemepisu, prírodovedy (botanika, zoológia, mineralógia), náboženstva, náučno-populárne vedecké diela a úvahy s osvietenskou tematikou. V r. 1808 vyšla v Levoči jeho obsiahla vlastivedná monografia o Gemerskej stolici, kde sa venoval miestopisu Gemera, opísal každú obec stolice a administratívnu správu stolice. Knihu doplnil mapou Gemerskej stolice. Ku geografickým prácam možno pridať aj pojednanie o rieke Slanej. Vytvoril aj malý atlas pre školskú mládež. K priekopníckym dielam rátame mapy Gemera a Štítnickej doliny i mapu jaskýň aggtelecko-domickej sústavy. V Rimavskej Sobote má bronzovú bustu. -MM-
Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Levoči a popri pedagogickej práci bol činný aj ako geológ a speleológ. Venoval sa výskumu mnohých jaskýň, predovšetkým na území Spiša, kde objavil prvé stopy paleolitického osídlenia človeka v Uhorsku, okrem kostí našiel úlomky keramiky a nástrojov z kostí a kremeňa a popísal stopy po dávnych ľadovcoch vo Vysokých Tatrách. Preskúmal aj priepasť Jatky na Geravách v Slovenskom raji a skúmal petrografické zloženie hornín v okolí Dobšinej, najmä serpentín, ktorý sa v stavebníctve využíva na výrobu azbestu a z ktorého obyvatelia Dobšinej vyrábali ozdobné predmety a predávali ich pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Napísal 18 učebníc pre stredné školy a viacero didaktických štúdií. Bol členom mnohých odborných geologických, geografických a prírodovedeckých spolkov a spoločností.-MM-
Hudobnú školu navštevoval v Tisovci. Po štúdiu hudby pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Pôsobil na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťoval v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensku a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu, kde sa zúčastnil jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa a autorka Gabriela Füssyová vydali na jeho počesť knihu A z tváre myseľ žiari... (2005). -MM-
Bol významný verejný činiteľ s veľkým vplyvom na kultúrno-hospodársky život, jeden zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Študoval v Rimavskej Sobote a právo v Budapešti. Pôsobil ako advokát a verejný notár v Novom Meste nad Váhom, medzitým aj ako zvolenský župan. Bol spoluzakladateľom Ľudovej banky a Považských novín. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady. -MM-
Prvých dvanásť rokov prežil v kúpeľnom meste Boržom, kde jeho otca Rudolfa, pochádzajúceho z Tisovca, zajali počas prvej svetovej vojny. Po návrate na Slovensko v roku 1934 sa usadili pri Sliači, neskoršie v Bratislave. Ako študent obchodnej školy, nastúpil na plachtársky kurz Masarykovej leteckej ligy v Bratislave. V lete v roku 1939 začal lety pri Žiline, kde ukončil letecký kurz a potom prijal miesto na letisku vo Vajnoroch. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pripojil k zahraničnému odboju a vstúpil do služieb RAF. V roku 1943 bol zaradený k 312. československej stíhacej peruti a dosiahol viac potvrdených vzdušných víťazstiev, čím sa stal najúspešnejším čs. stíhačom v tomto roku a britské velenie mu udelilo vysoké vyznamenanie – záslužný letecký kríž DFC a stal sa veliteľom anglickej 127. stíhacej perute. Pri útoku na stanicu v Zwolle bolo jeho lietadlo ťažko poškodené, havaroval a zahynul. V roku 1994 boli jeho pozostatky exhumované a slávnostne s poctami pochované na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. In memoriam bol povýšený do hodnosti generálmajora vzdušných síl SR. Je nositeľom viacerých britských a československých vyznamenaní. -MM-
Filozofiu a teológiu študoval v Rožňave, kde bol v r. 1848 vysvätený za kňaza. Ako farár pôsobil v Gemerskej Jablonici, v Tisovci, v Podkriváni, v Muránskej Hute, v Šoltýske, v Lome nad Rimavicou. Od začiatku spájal pastoráciu s prácou za duchovnú emancipáciu a hmotné povznesenie slovenského ľudu. Za politické postoje a sociálne požiadavky v záujme slovenského vidieka bol perzekvovaný. Kultúrno-osvetovú prácu zameral na výchovu národnej hrdosti, povedomia a systematického samoštúdia. Podporoval Hattalovu úpravu spisovnej slovenčiny, v r. 1863 zorganizoval v Tisovci oslavu Cyrila a Metoda, vo voľbách do uhorského snemu podporoval kandidatúru Š. M. Daxnera, spolupracoval s jazykovedcom prof. F. Pastrnkom pri nárečovom výskume Gemera, zaoberal sa dôležitosťou jednotnej výchovy v rodine a v škole, varoval pred zneužívaním náboženského cítenia, zakladal nedeľné školy so vzdelávacím zameraním, spolky striedmosti a rôzne hospodárske družstvá. Obdobné snaženie a ciele boli náplňou aj jeho publicistiky a literárnych prác. -MM-
Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch, kde založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v gemerskom ratkovskom nárečí, a historická povesť Valgatha, zasadená do kraja v Gemeri. -MM-