Ku koncu minuliho roku zmo písali o úrodné jeseni, že kelo a aké ovociny se uroďilo, slívok, hrúšok, jeblíšok, drianok a že pálenice budú dnom a nocó pálenošku páliť. Aj tak je. Kďe se dnes pohneťe, ši tó ulicó a ši druhó, ši na Revúšku alebo na Mokrú Lúku, fšä cíťiť slivovicu, hruškovicu, jeblškovicu, driankovicu. A koďže zmo národ pohostiný, gazdove volajú na koštovašku, ucťiť si šloveka chcú, no aj pochváliť se svojó úrodó v demižónoch. Aj vína dobriho narobili a velé, bo bulo zošoho. Pravda je, úrodu se zúžitkovať patrí, meďecína v apaťéke je drahá, zdravia si treba šanovať, koďi – toďi šervíka zabiť, hrdlo si prepláchnúť, z rodinó, susedócí, kamaráťí pri veselosťi posedeť. A tak se Spomínám si, ak se dakoďi dávno lavórovica pálila. Kvas, koťel, lavór, randa a šva ešte bulo treba. Našiarno. Božechrán, aby gazdu buli ulapili, bo štróf by ho búl velký neobišól a neviam ši aj ni árešt. Ale se pálilo. A pozďéši aj sersám búl inakší, ni lavór, dokonaléší. Ale šva chcem pódať. Už aká se pálenka napálila, taká bula, furt bula „domácá“. To nezabudnúl gazda pripomnúť. Hoc vám aj v hrdle dräpalo, pred ošamí se zahmlilo a slzy vyrazilo, furt to bula „domácá“ a patrilo se gazdu pochváliť.
Dnes je tomu kus inak. Pálenica je pálenica, je akoby úradná, každá si robí dobria meno sama. A potom iďe aj o kumšt gazdu. Rád som pošúval o tomto rozpráveť kamaráta Laca Nemogu, šva na Reussové ulici býval. To vám je celá veda. Ak kvas, to najhlavnéšia, treba pripraviť, šva zošim pomiašeť alebo ništ nepomiašeť, kodi premiašeť a šva pridať a ši nepridať, koštovať, koďi je kvas kvasom a treba isť páliť. Adaj šicky knižky totot šlovek prešítal o ťéto roboťe a dobroťe. No a že kodi treba dať veliký pozor, už koď se pálí v pálenici, že koďi pálenia zastaviť, nelakomiť se na velé litró, nepokaziť celý var „vodkó“. No a toto šitko že ešťe ni je šitko, šva o tomto šitkom treba vedeť. Nakonec aj šitko prezradiť nemaže, bo že to su „vyššia veci“! Pokoštovali zmo u neho šakovakú meďecínu z kotrihokolvek roku, každá bula tó naozajsnó pálenoškó – medecínó, „hladkó“, s trbliatajúcima pátrikamí naokolo vo fleške. Odborníkom bul aj na víno, aby som nezabudnúl pódať, totot vďešný, robotný šlovek.
Keď už je reš o trúnku, spomnem ešte tú drahú driankovicu. V pálenici že ide kvas za kvasom, z akým gazdove prídú. Slivky, drianky, hrušky a zas drianky. Ši reku tá šistá nekresťansky drahá driankovica bude naozaj chuťó len za driankami, ši neprepáchne aj slivkamí, hruškamí, ale predává se ako šistá driankovica. Neviam. My nato prídemo, ale šva tí na Hrade v Bratislave a ešte ďelé, v Amerike? Nuž ale to nás nech netrápí. Mámo inakšia staroste.
Nech je aj totot rok úrodný. Aby kvasu zas bulo dosť a ešte väc té najlepšé meďecíny, aby zmo buli zdraví. Nazdravia vám šicim.
Ľudovít Barančok
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-