Hrnšér, Sappanoš. Ale velé bulo aj Šramkócó – Hazag, Čižmárik, Papučka, Pišinger, Šlabikár, Kunkula, Papančék. A delé: Barto – Gubér, Nemculék, Felix. Brocko – Kirner, Kultúra. Čech – Šajdék, Palčík, Henteš. Ivan – Súkeník, Šedro, Fifik. Král – Kasák, Paporok. Štítnický – Tabak, Čefút. Viest – Kalapoš, Ružička, Sviaškér, Kibecher, Fiškál. Sušila – Kupčo, Birék. Ešte dakotria mená, šva ich bulo pomené: Janík – Od Šervené. Kalina – Krivčo. Končko – Žandár. Kubej – Baboš. Lipták – Vedrn. Ormis – Čimaj. Pavlíny – Drský. Šturman – Karasona. Šebők – Balcér. Hudák – Šodrék. Treba pódať, že bulo ešťe velé priazvisk bez prezývky, bo se veďelo o koho iďe.“
Koď zmo už tak spomínali na Revúšenó a ich mená, prišlo aj na revúcku reš a tu pani učitelka priznala, že celý život deťi správne po slovensky ušila, ale v súkromnom živote furt do revúcke reši zabehla, mala jú rada. Spomínala, že dakoďi dávno bula revúcka mládež v Prahe a tam medzi mládežó Revúšene vara len revúcky rozpráveli, ak se povia, po svojom. Ťí mladí z Prahy ich pošúvali a pošúvali a nakonec pódali, že sú asi Rumuni. No to nemali pódať, urazili se naší. „Ve my vám dámo že Rumuni! Vyneviaťe, že my zmo z Revúci?“
Nakonec nám pani Elika Gajdošová zanechala ťiato slová: „Je bars dobre, že v Revúci ešťe aj dňes žijú luďe, šva jú raďi majú, píšú o né históriu, malujú jú, ako aj celý chotár, zberajú a píšú piasnišky ludovia, našú kultúru, obyšeje, reš, zvyky uchovávajú, meskia noviny vydávajú. A to v šesoch, koď na takúto robotu bars tích penezí nito. Šicím ťimto dobrým luďom se treba za to šitko velmi pekne poďekovať.“  A my dopoviamo, že zmo se dozvedeli, že pani Elika Gajdošová našo Revúckia listy rada šítala a ich aj posialala Revúšenom po Slovensku a aj do Česka. Šva ku tomu pódať? Len, že aj my ďekujemo. Len škoda, že už ni je medzi namí.

Ľudovít Barančok, Revúca