Tradičný odev v spomínanej oblasti mal svoje špecifiká,
muži nosili súkenné nohavice, kabanice a pomerne bohato zdobené kožúšky. Pre ženy a dievčatá bola charakteristická úprava hlavy, bohaté vence so zapletenými vlasmi na sluchách pre dievčatá, účes zakrytý drôteným košíkom a čepcom s dlhou paličkovanou čelenkou pre vydaté ženy. S nosením tradičného odevu bolo úzko spojené spracovanie vlny, výroba súkna v Ratkovej a Klenovci a výroba gúb, ktorá sa v Jelšave udržala do polovice 20. storočia. Na obnove výroby sa v päťdesiatych rokoch podieľali majstri gubári, Ľudovít Kováč a Samuel Jurín. Na obnovených základoch vybudoval ÚĽUV gubárske stredisko v Klenovci, ktorého produkcia gúb a vlnených surovíc ako bytových textílií bola v druhej polovici 20. storočia výrazným predajným artiklom v predajniach ÚĽUV-u.
Výrazným prejavom ľudovej kultúry na Gemeri je paličkovaná čipka.

Zachovala sa na plachtách, pôlkach a ženských čepcoch. Je výnimočná svojou konštrukciou, hoci je pásiková, používa všetky technické prvky pletenia známe na Slovensku. Zásluhou ÚĽUV-u i profesionálnych výtvarníčok sa podarilo krásu a vysokú technickú úroveň zachovať a ďalej rozvíjať. Výraznou čipkárskou osobnosťou bola majsterka Žofia Vilímová, ktorá okrem realizácie diel Eleny Holéczyovej vytvorila pre ÚĽUV dekoratívne prikrývky vychádzajúce z gemerských čepcov.
Výskyt kvalitnej hrnčiarskej hliny podmienil na Gemeri veľký rozvoj hrnčiarstva. Hrnčiarske výrobky z Gemera boli známe v celom Uhorsku. V niektorých gemerských obciach sa zachovali dielne do polovice 20. storočia. Známe boli Držkovce a Šivetice, kde sa výroba udržala najdlhšie. Výraznou osobnosťou a pokračovateľom v tradičnej hrnčiarskej výrobe bol majster ľudovej umeleckej výroby Ján Kováč v Šiveticiach, ktorý vyrábal tradičný riad s použitím miestnych výzdobných techník.
Prírodné pomery Gemera určovali obyvateľom spôsob obživy.

Okrem baníctva, roľníctva, bol chov oviec jedným zo zamestnaní, ktoré obyvateľom poskytovali nielen suroviny na výrobu odevu, ale aj potraviny na obživu. S týmto spôsobom súvisela výroba bačovského dreveného riadu. Na Gemeri mal svoje charakteristické rysy, typické len pre tento región. Jedným z významných tvorcov bačovského riadu bol majster Ján Macko z Rejdovej, ktorého črpáky či odlieváky sú dodnes považované za unikáty.
Pletenie lubových košov v Gemeri bolo súčasťou zručností, ktoré boli potrebné pre funkčný chod roľníckych hospodárstiev. Koše, ktoré slúžili na nosenie rôznych produktov vedeli muži vyrábať zo štiepaných lubov rôznych drevín. Práve Gemer bol jedným z regiónom, kde sa ÚĽUV-u podarilo obnoviť výrobu týchto košov. Výroba opálok, chrbtových košov a košov s rúčkou, priamo nadviazala na tradičnú výrobu, ktorej sa neskôr chopili výtvarníci ÚĽUV, čím vznikli koše nových tvarov, vhodné do súčasných interiérov.
Pre Gemer bol charakteristický aj ďalší druh ľudovej výroby – zvonkárstvo.

Súviselo s chovom oviec a dobytka. Jelšavskí zvonkári dodávali svoje výrobky do širokého okolia ešte v bývalom Uhorsku. Špecifickou technológiou a ladením bol známy zvonkár, majster Ľudovít Kenyereš.
Zaujímavý bol i spôsob výzdoby dreveného nábytku – súsekov a truhlíc, ktorý využíval rytý ornament do farebne upraveného dreva. Výrobcovia ho preniesli i na detské hračky vyrábané v obci Kyjatice. Dodnes sú obľúbené u zákazníkov ÚĽUV-u pod názvom kyjatické hračky.
V novom výstavno-predajnom priestore na Námestí SNP č. 12 v Bratislave, vám ÚĽUV z Gemera predstavuje predmety z Múzea ľudovej umeleckej výroby a súčasnú produkciu výrobcov vyrábanú na Gemeri, alebo aj na iných miestach Slovenska, ale inšpirovanú tradičnou ľudovou výrobou Gemera.
ÚĽUV


























Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) počas niekoľko desaťročí starostlivosti o ľudovú umeleckú výrobu na Slovensku vytvoril viaceré fondy prezentujúce ľudový odev a ľudovú výrobu. V roku 2009 ich sústredil vo svojom Múzeu ľudovej umeleckej výroby, aby im bolo možné venovať pozornosť na kvalitatívne vyššej úrovni z hľadiska uloženia, ošetrenia a odborného spracovania. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a