Tradičný odev v spomínanej oblasti mal svoje špecifiká,
muži nosili súkenné nohavice, kabanice a pomerne bohato zdobené kožúšky. Pre ženy a dievčatá bola charakteristická úprava hlavy, bohaté vence so zapletenými vlasmi na sluchách pre dievčatá, účes zakrytý drôteným košíkom a čepcom s dlhou paličkovanou čelenkou pre vydaté ženy. S nosením tradičného odevu bolo úzko spojené spracovanie vlny, výroba súkna v Ratkovej a Klenovci a výroba gúb, ktorá sa v Jelšave udržala do polovice 20. storočia. Na obnove výroby sa v päťdesiatych rokoch podieľali majstri gubári, Ľudovít Kováč a Samuel Jurín. Na obnovených základoch vybudoval ÚĽUV gubárske stredisko v Klenovci, ktorého produkcia gúb a vlnených surovíc ako bytových textílií bola v druhej polovici 20. storočia výrazným predajným artiklom v predajniach ÚĽUV-u.
Výrazným prejavom ľudovej kultúry na Gemeri je paličkovaná čipka.

Zachovala sa na plachtách, pôlkach a ženských čepcoch. Je výnimočná svojou konštrukciou, hoci je pásiková, používa všetky technické prvky pletenia známe na Slovensku. Zásluhou ÚĽUV-u i profesionálnych výtvarníčok sa podarilo krásu a vysokú technickú úroveň zachovať a ďalej rozvíjať. Výraznou čipkárskou osobnosťou bola majsterka Žofia Vilímová, ktorá okrem realizácie diel Eleny Holéczyovej vytvorila pre ÚĽUV dekoratívne prikrývky vychádzajúce z gemerských čepcov.
Výskyt kvalitnej hrnčiarskej hliny podmienil na Gemeri veľký rozvoj hrnčiarstva. Hrnčiarske výrobky z Gemera boli známe v celom Uhorsku. V niektorých gemerských obciach sa zachovali dielne do polovice 20. storočia. Známe boli Držkovce a Šivetice, kde sa výroba udržala najdlhšie. Výraznou osobnosťou a pokračovateľom v tradičnej hrnčiarskej výrobe bol majster ľudovej umeleckej výroby Ján Kováč v Šiveticiach, ktorý vyrábal tradičný riad s použitím miestnych výzdobných techník.
Prírodné pomery Gemera určovali obyvateľom spôsob obživy.

Okrem baníctva, roľníctva, bol chov oviec jedným zo zamestnaní, ktoré obyvateľom poskytovali nielen suroviny na výrobu odevu, ale aj potraviny na obživu. S týmto spôsobom súvisela výroba bačovského dreveného riadu. Na Gemeri mal svoje charakteristické rysy, typické len pre tento región. Jedným z významných tvorcov bačovského riadu bol majster Ján Macko z Rejdovej, ktorého črpáky či odlieváky sú dodnes považované za unikáty.
Pletenie lubových košov v Gemeri bolo súčasťou zručností, ktoré boli potrebné pre funkčný chod roľníckych hospodárstiev. Koše, ktoré slúžili na nosenie rôznych produktov vedeli muži vyrábať zo štiepaných lubov rôznych drevín. Práve Gemer bol jedným z regiónom, kde sa ÚĽUV-u podarilo obnoviť výrobu týchto košov. Výroba opálok, chrbtových košov a košov s rúčkou, priamo nadviazala na tradičnú výrobu, ktorej sa neskôr chopili výtvarníci ÚĽUV, čím vznikli koše nových tvarov, vhodné do súčasných interiérov.
Pre Gemer bol charakteristický aj ďalší druh ľudovej výroby – zvonkárstvo.

Súviselo s chovom oviec a dobytka. Jelšavskí zvonkári dodávali svoje výrobky do širokého okolia ešte v bývalom Uhorsku. Špecifickou technológiou a ladením bol známy zvonkár, majster Ľudovít Kenyereš.
Zaujímavý bol i spôsob výzdoby dreveného nábytku – súsekov a truhlíc, ktorý využíval rytý ornament do farebne upraveného dreva. Výrobcovia ho preniesli i na detské hračky vyrábané v obci Kyjatice. Dodnes sú obľúbené u zákazníkov ÚĽUV-u pod názvom kyjatické hračky.
V novom výstavno-predajnom priestore na Námestí SNP č. 12 v Bratislave, vám ÚĽUV z Gemera predstavuje predmety z Múzea ľudovej umeleckej výroby a súčasnú produkciu výrobcov vyrábanú na Gemeri, alebo aj na iných miestach Slovenska, ale inšpirovanú tradičnou ľudovou výrobou Gemera.
ÚĽUV

































Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) počas niekoľko desaťročí starostlivosti o ľudovú umeleckú výrobu na Slovensku vytvoril viaceré fondy prezentujúce ľudový odev a ľudovú výrobu. V roku 2009 ich sústredil vo svojom Múzeu ľudovej umeleckej výroby, aby im bolo možné venovať pozornosť na kvalitatívne vyššej úrovni z hľadiska uloženia, ošetrenia a odborného spracovania.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-