Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) počas niekoľko desaťročí starostlivosti o ľudovú umeleckú výrobu na Slovensku vytvoril viaceré fondy prezentujúce ľudový odev a ľudovú výrobu. V roku 2009 ich sústredil vo svojom Múzeu ľudovej umeleckej výroby, aby im bolo možné venovať pozornosť na kvalitatívne vyššej úrovni z hľadiska uloženia, ošetrenia a odborného spracovania. Tradičný odev v spomínanej oblasti mal svoje špecifiká,
muži nosili súkenné nohavice, kabanice a pomerne bohato zdobené kožúšky. Pre ženy a dievčatá bola charakteristická úprava hlavy, bohaté vence so zapletenými vlasmi na sluchách pre dievčatá, účes zakrytý drôteným košíkom a čepcom s dlhou paličkovanou čelenkou pre vydaté ženy. S nosením tradičného odevu bolo úzko spojené spracovanie vlny, výroba súkna v Ratkovej a Klenovci a výroba gúb, ktorá sa v Jelšave udržala do polovice 20. storočia. Na obnove výroby sa v päťdesiatych rokoch podieľali majstri gubári, Ľudovít Kováč a Samuel Jurín. Na obnovených základoch vybudoval ÚĽUV gubárske stredisko v Klenovci, ktorého produkcia gúb a vlnených surovíc ako bytových textílií bola v druhej polovici 20. storočia výrazným predajným artiklom v predajniach ÚĽUV-u.
Výrazným prejavom ľudovej kultúry na Gemeri je paličkovaná čipka.
Zachovala sa na plachtách, pôlkach a ženských čepcoch. Je výnimočná svojou konštrukciou, hoci je pásiková, používa všetky technické prvky pletenia známe na Slovensku. Zásluhou ÚĽUV-u i profesionálnych výtvarníčok sa podarilo krásu a vysokú technickú úroveň zachovať a ďalej rozvíjať. Výraznou čipkárskou osobnosťou bola majsterka Žofia Vilímová, ktorá okrem realizácie diel Eleny Holéczyovej vytvorila pre ÚĽUV dekoratívne prikrývky vychádzajúce z gemerských čepcov.
Výskyt kvalitnej hrnčiarskej hliny podmienil na Gemeri veľký rozvoj hrnčiarstva. Hrnčiarske výrobky z Gemera boli známe v celom Uhorsku. V niektorých gemerských obciach sa zachovali dielne do polovice 20. storočia. Známe boli Držkovce a Šivetice, kde sa výroba udržala najdlhšie. Výraznou osobnosťou a pokračovateľom v tradičnej hrnčiarskej výrobe bol majster ľudovej umeleckej výroby Ján Kováč v Šiveticiach, ktorý vyrábal tradičný riad s použitím miestnych výzdobných techník.
Prírodné pomery Gemera určovali obyvateľom spôsob obživy.
Okrem baníctva, roľníctva, bol chov oviec jedným zo zamestnaní, ktoré obyvateľom poskytovali nielen suroviny na výrobu odevu, ale aj potraviny na obživu. S týmto spôsobom súvisela výroba bačovského dreveného riadu. Na Gemeri mal svoje charakteristické rysy, typické len pre tento región. Jedným z významných tvorcov bačovského riadu bol majster Ján Macko z Rejdovej, ktorého črpáky či odlieváky sú dodnes považované za unikáty.
Pletenie lubových košov v Gemeri bolo súčasťou zručností, ktoré boli potrebné pre funkčný chod roľníckych hospodárstiev. Koše, ktoré slúžili na nosenie rôznych produktov vedeli muži vyrábať zo štiepaných lubov rôznych drevín. Práve Gemer bol jedným z regiónom, kde sa ÚĽUV-u podarilo obnoviť výrobu týchto košov. Výroba opálok, chrbtových košov a košov s rúčkou, priamo nadviazala na tradičnú výrobu, ktorej sa neskôr chopili výtvarníci ÚĽUV, čím vznikli koše nových tvarov, vhodné do súčasných interiérov.
Pre Gemer bol charakteristický aj ďalší druh ľudovej výroby – zvonkárstvo.
Súviselo s chovom oviec a dobytka. Jelšavskí zvonkári dodávali svoje výrobky do širokého okolia ešte v bývalom Uhorsku. Špecifickou technológiou a ladením bol známy zvonkár, majster Ľudovít Kenyereš.
Zaujímavý bol i spôsob výzdoby dreveného nábytku – súsekov a truhlíc, ktorý využíval rytý ornament do farebne upraveného dreva. Výrobcovia ho preniesli i na detské hračky vyrábané v obci Kyjatice. Dodnes sú obľúbené u zákazníkov ÚĽUV-u pod názvom kyjatické hračky.
V novom výstavno-predajnom priestore na Námestí SNP č. 12 v Bratislave, vám ÚĽUV z Gemera predstavuje predmety z Múzea ľudovej umeleckej výroby a súčasnú produkciu výrobcov vyrábanú na Gemeri, alebo aj na iných miestach Slovenska, ale inšpirovanú tradičnou ľudovou výrobou Gemera.
ÚĽUV
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.