Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) počas niekoľko desaťročí starostlivosti o ľudovú umeleckú výrobu na Slovensku vytvoril viaceré fondy prezentujúce ľudový odev a ľudovú výrobu. V roku 2009 ich sústredil vo svojom Múzeu ľudovej umeleckej výroby, aby im bolo možné venovať pozornosť na kvalitatívne vyššej úrovni z hľadiska uloženia, ošetrenia a odborného spracovania. Tradičný odev v spomínanej oblasti mal svoje špecifiká,
muži nosili súkenné nohavice, kabanice a pomerne bohato zdobené kožúšky. Pre ženy a dievčatá bola charakteristická úprava hlavy, bohaté vence so zapletenými vlasmi na sluchách pre dievčatá, účes zakrytý drôteným košíkom a čepcom s dlhou paličkovanou čelenkou pre vydaté ženy. S nosením tradičného odevu bolo úzko spojené spracovanie vlny, výroba súkna v Ratkovej a Klenovci a výroba gúb, ktorá sa v Jelšave udržala do polovice 20. storočia. Na obnove výroby sa v päťdesiatych rokoch podieľali majstri gubári, Ľudovít Kováč a Samuel Jurín. Na obnovených základoch vybudoval ÚĽUV gubárske stredisko v Klenovci, ktorého produkcia gúb a vlnených surovíc ako bytových textílií bola v druhej polovici 20. storočia výrazným predajným artiklom v predajniach ÚĽUV-u.
Výrazným prejavom ľudovej kultúry na Gemeri je paličkovaná čipka.
Zachovala sa na plachtách, pôlkach a ženských čepcoch. Je výnimočná svojou konštrukciou, hoci je pásiková, používa všetky technické prvky pletenia známe na Slovensku. Zásluhou ÚĽUV-u i profesionálnych výtvarníčok sa podarilo krásu a vysokú technickú úroveň zachovať a ďalej rozvíjať. Výraznou čipkárskou osobnosťou bola majsterka Žofia Vilímová, ktorá okrem realizácie diel Eleny Holéczyovej vytvorila pre ÚĽUV dekoratívne prikrývky vychádzajúce z gemerských čepcov.
Výskyt kvalitnej hrnčiarskej hliny podmienil na Gemeri veľký rozvoj hrnčiarstva. Hrnčiarske výrobky z Gemera boli známe v celom Uhorsku. V niektorých gemerských obciach sa zachovali dielne do polovice 20. storočia. Známe boli Držkovce a Šivetice, kde sa výroba udržala najdlhšie. Výraznou osobnosťou a pokračovateľom v tradičnej hrnčiarskej výrobe bol majster ľudovej umeleckej výroby Ján Kováč v Šiveticiach, ktorý vyrábal tradičný riad s použitím miestnych výzdobných techník.
Prírodné pomery Gemera určovali obyvateľom spôsob obživy.
Okrem baníctva, roľníctva, bol chov oviec jedným zo zamestnaní, ktoré obyvateľom poskytovali nielen suroviny na výrobu odevu, ale aj potraviny na obživu. S týmto spôsobom súvisela výroba bačovského dreveného riadu. Na Gemeri mal svoje charakteristické rysy, typické len pre tento región. Jedným z významných tvorcov bačovského riadu bol majster Ján Macko z Rejdovej, ktorého črpáky či odlieváky sú dodnes považované za unikáty.
Pletenie lubových košov v Gemeri bolo súčasťou zručností, ktoré boli potrebné pre funkčný chod roľníckych hospodárstiev. Koše, ktoré slúžili na nosenie rôznych produktov vedeli muži vyrábať zo štiepaných lubov rôznych drevín. Práve Gemer bol jedným z regiónom, kde sa ÚĽUV-u podarilo obnoviť výrobu týchto košov. Výroba opálok, chrbtových košov a košov s rúčkou, priamo nadviazala na tradičnú výrobu, ktorej sa neskôr chopili výtvarníci ÚĽUV, čím vznikli koše nových tvarov, vhodné do súčasných interiérov.
Pre Gemer bol charakteristický aj ďalší druh ľudovej výroby – zvonkárstvo.
Súviselo s chovom oviec a dobytka. Jelšavskí zvonkári dodávali svoje výrobky do širokého okolia ešte v bývalom Uhorsku. Špecifickou technológiou a ladením bol známy zvonkár, majster Ľudovít Kenyereš.
Zaujímavý bol i spôsob výzdoby dreveného nábytku – súsekov a truhlíc, ktorý využíval rytý ornament do farebne upraveného dreva. Výrobcovia ho preniesli i na detské hračky vyrábané v obci Kyjatice. Dodnes sú obľúbené u zákazníkov ÚĽUV-u pod názvom kyjatické hračky.
V novom výstavno-predajnom priestore na Námestí SNP č. 12 v Bratislave, vám ÚĽUV z Gemera predstavuje predmety z Múzea ľudovej umeleckej výroby a súčasnú produkciu výrobcov vyrábanú na Gemeri, alebo aj na iných miestach Slovenska, ale inšpirovanú tradičnou ľudovou výrobou Gemera.
ÚĽUV
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).