nejaké pstruhárske doplnky od kamaráta, pretože tá moja ani zďaleka nespĺňala kritériá pre lov pstruhov. Samozrejme, že pred cestou som dostal podrobnú inštruktáž o jednotlivých úsekoch priehrady, o rieke Hnilec, ktorá ju napája, o blízkom okolí (Dobšiná, Mlynky, Stratená, Stratenská píla, Geravy, Zejmarská roklina, Havrania dolina...) a v neposlednom rade o rôznych rybolovných technikách, ktoré sa tam s úspechom praktizujú. Dozvedel som sa od neho aj niečo o histórii Dediniek a tieto vedomosti som si doplnil aj na výstavke fotodokumentácií vo vstupnej hale hotela Priehrada. Mal som v ňom naozaj naslovovzatého inštruktora. V tom čase to bola už jeho 16. sezóna návštev tohoto revíru a domáci ho tam považujú za svojho. Naša trojdňová expedícia teda mohla začať!
Vyrazili sme skoro ráno a k „miestu činu“ nás čakalo prekonať 210 km. Cesta bola síce dlhá, ale o to krajšia. Keď sme prechádzali malebnou krajinou Horehronia až pod Kráľovu hoľu, no hlavne keď sme zastali pri prameni Hrona, zmocnil sa ma veľmi príjemný pocit. Rybársky som totiž vyrastal na spodnom úseku tejto rieky, kde doteraz často lovím, a zrazu som stál prvýkrát v živote pri jeho zrode, u jeho kolísky. Pokľakol som a a napil sa z jeho priezračného prameňa. Pre mňa je to až dosiaľ hotový posvätný rituál. Kto má tú svoju rieku tak rád ako ja, určite vie o čom hovorím! Od tejto našej príjemnej medzizastávky cesta ubiehala omnoho rýchlejšie a o chvíľu sme konečne dorazili. Už keď som z vrchu príjazdu zazrel trblietajúcu sa hladinu priehrady, zobudila sa vo mne neprekonateľná vášeň lovca a nemohol som sa dočkať, kedy už konečne „omočím“ svoje voblery a blyskáče. Mysľou som už dávno bol na love, ale moje oči sa nemohli odtrhnúť od krásnej okolitej prírody. Po vybavení ubytovania a hosťovacích povoleniek, zapožičaní vopred rezervovaného člna, sme s netrpezlivosťou a nemalým očakávaním konečne vyrazili na lov. 

Prvý lov

Náš vypožičaný čln mal „parkovisko“ priamo v dedine. Kým Stano odomkol zámok z reťaze, ktorou boli veslá v člne zaistené, nevydržal som a prvé hody som absolvoval ešte z brehu, no bezvýsledne. Po odrazení od brehu sa Stano posadil za veslá a ja do zadnej časti člna. Náš lov sa mohol naplno začať. Na jeho odporúčanie som si na vlasec priviazal plávajúci vobler, malého 5 cm dlhého ostriežika. On začal loviť tiež s plávajúcim voblerom, 4 cm dlhým pstruhom potočným. Po dosiahnutí optimálnej rýchlosti sme vypustili z odklopených navijákov svoje nástrahy do vody. Po zhruba 30 – 40 metroch sme ich odvíjanie zastavili. Takto sme vláčili nástrahy využívajúc rýchlosť člna. Naša prvá trasa viedla od dediny smerom k telesu hrádze a naspäť, popred bufet s terasou a hotel, vo vzdialenosti 40 metrov od brehu. Prvé zábery prišli až za zátokou, nachádzajúcou sa tesne pod príjazdovou cestou do dediny, kde sme sa priblížili do tesnej blízkosti brehu, spevneného veľkými balvanmi. Trochu som bol však sklamaný, boli to „len“ ostrieže. To som ešte netušil, že ich nachytáme celkom slušné množstvo a akú výbornú večeru z nich priateľ pripraví! Po prvých záberoch ostriežov prišli konečne aj prvé zábery pstruhov. Boli to však len podmierečné potočáky. Ale predsa: chytil som prvého pstruha v živote! Po prelovení spomenutej trasy sme sa rozhodli prejsť na druhú stranu nádrže k železničnej trati. Nebolo to veru jednoduché, lebo naprieč fúkal silný vietor, vytvárajúci na vode pomerne veľké vlny. Pri trati je celý breh spevnený veľkými balvanmi a kamennou drťou. Tu sme na chvíľu zakotvili a lovili z brehu. Vyskúšali sme snáď všetky voblery a blyskáče, no bezvýsledne. Od blízkej železničnej stanice sme pokračovali smerom k ostrovčeku, situovanom v severnej časti nádrže, pri ktorom sa nachádza klietkový odchov pstruhov. Od ostrovčeka sme pokračovali ďalej, smerom k Stratenskej Píle. Tu sa nádrž zvažuje do úzkeho kaňona, kde sa Hnilec vlieva do nádrže. Čím ďalej sme pokračovali proti prúdu, tým viac sa menil jeho charakter na typickú horskú rieku, s priezračnou, do zelena sfarbenou vodou. Na tomto mieste sme viackrát vystúpili z člna a skúšali šťastie z brehu, no bezvýsledne. Celý tento úsek sa ľudovo nazýva Chobot. Pretínajú ho dva železničné mosty. A tu to zrazu prišlo: prudký úder do môjho prútu, razantný zásek a začal sa môj „prvý boj“ s evidentne mierečným pstruhom. Stano prestal veslovať a ja som sa snažil čo najrýchlejšie navíjať vlasec, aby som bol s mojím protivníkom v neustálom kontakte. Dovtedy som len z počutia vedel o tom, ako vie pstruh vyskakovať z vody a ako sa vie pritom zbaviť nástrahy. A predviedol mi to v plnej paráde. Vtedy som zbadal, že je to pekný potočák. Po jeho opakovaných výpadoch sa mi ho konečne podarilo zdolať a úspešne vyloviť. Meral 34 cm a bol nádherne sfarbený do hneda. Ďalší záber nenechal na seba dlho čakať. Tentoraz sa ohla špička priateľovho prútu a nasledoval jeho razantný zásek. Po chvíľke zdolávania zatiaľ neznámeho protivníka ho podobral a položil na dno člna. Na naše prekvapenie to bol menší pstruh jazerný. Chvíľu sme ho obdivovali a potom šetrne vrátili do vody. Zhruba o 50 metrov ďalej som mal konečne ďalší záber. Po záseku sa nad hladinu vyhodil krásny, vyše 40 centimetrový pstruh dúhový, po chvíli zdolávania sa mi však odopol. Počas nasledujúcich hodín som mal na prúte ešte asi 5 pstruhov, z čoho sa mi podarilo vyloviť troch pekných dúhakov. S mojimi prvými úlovkami pstruhov som bol spokojný a veruže aj pyšný! Po návrate do dediny sme to, ako sa patrí, patrične oslávili. „Oldomáš“ som platil samozrejme ja! Už vtedy som bol rozhodnutý, že tento čarokrásny revír budem navštevovať každý rok.

Dlhoročné skúsenosti

Zatiaľ sa mi toto predsavzatie darí napĺňať, odvtedy som sem zavítal už veľakrát. Zážitkov pribudlo neúrekom. Pribudlo aj skúseností z lovu pstruhov na tomto revíri. Spoznal som sa tu s mnohými pstruhármi snáď zo všetkých kútov Slovenska a samozrejme aj s „domorodcami“. Často sme sa po love stretli pri pivečku, porozprávali, vymenili skúsenosti z lovu a poukazovali svoje úspešné nástrahy. Dostal som od nich mnoho mnoho rád a veľa odpozoroval počas lovu. Obdivoval som umenie nielen „klasikov“ vláčkarov, ale aj muškárov. Sú to naozaj zruční majstri rybárskeho cechu. Po lepšom spoznaní špecifických daností nádrže, správania sa pstruhov a vylepšení techniky lovu, som postupne nadobudol čoraz viac skúseností.
Moje nasledujúce návštevy a rybačka (so Stanom či ostatnými kamarátmi) sa dosť podobali tej prvej. Boli však obohatené o ďalšie skúsenosti, ktoré priniesli ešte výraznejšie úspechy, aj keď sa mi vždy nedarilo podľa predstáv  Brázdili sme po vode, naše klasické overené trasy sme si zakaždým zopakovali, niekedy podľa okolností však aj menili ich poradie. Celkom sa mi nepozdávala naša pôvodná taktika, technika lovu a ani nástrahy (okrem klasických pstruhárskych voblerov to boli  hlavne rôzne blyskáče). Bol som rozhodnutý, že musím niečo zmeniť, vylepšiť! Moje rybárske úspechy sa postupne zlepšovali a ako sa neskôr ukázalo, nebolo to len zvýšenou aktivitou pstruhov, ale aj lepšou technikou lovu a správnou voľbou voblerov. Tie dokážu vďaka dráždivému pohybu, ale aj farebným odtieňom dokonale imitovať živú rybku. Pozorne sme sledovali aktivitu pstruhov (hlavne dúhakov, ktorí lovia v skupinách) po celej vodnej ploche a na mieste, kde sme ju zaregistrovali, snažili sme sa k nemu čo najrýchlejšie priblížiť. Aktivita pstruhov býva viditeľná podľa ich krúžkovania, ale aj vyskakovania nad hladinu a tiež vďaka našim polarizačným okuliarom s kvalitným UV filtrom. Vďaka nim sa eliminujú odlesky slnečného svetla dopadajúceho na vodnú plochu a zlepší sa aj pohľad pod hladinu.
(Pokračovanie)
Robo Fülöp, Levičan - Dedinčan
5.9.2010

FOTOGALÉRIA RYBÁROV ZO SLOVENSKÉHO RAJA

{gallery}kultura/rybari{/gallery}
{jcomments on}