streda, 26 máj 2010 22:42

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 19. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XIX. časť - New York City - (3)

 

Vilko dorazil hromžiac na celý svet a nedokázal sa ani utíšiť, i keď ľudia z vedľajších izieb ukazovali prstom na pery: "Pssst!!!". Nedokázal sa utíšiť a pokračoval na izbe v licitáciách o svojom sklamaní. Trvalo mi to chvíľku, kým som ho konečne dokázal ukľudniť a on mi to všetko "vysypal" ako drobné na stôl z jeho plných vrecák: Bol už aj čas popozerať sa dookola a začať niečo podnikať, aby sme sa s Vilkom mohli zapojiť do normálneho života, ale hlavne, aby sme si dokázali na seba aj zarobiť. Angličtinu sme neovládali, a tak o to viac sme boli limitovaní, ale muselo sa na to zabudnúť, pretože niečo robiť sme naozaj len museli. Samozrejme, že sme sa nevedeli ani rozhodnúť, ktorým smerom máme urobiť prvý krok.

Ešte šťastie, že sme mali sponzora v našej organizácii, ktorá nám pomáhala od začiatku, ešte v Rakúsku, a tak sa nám o to lepšie dýchalo. Na druhý deň prišiel náš pán, ktorý nám dohodol stretnutie s možným novým zamestnávateľom, ktorý bol pôvodom Slovák z Košíc, ale odišiel odtiaľ ešte počas najťažších čias, keď Hitler rozťahoval svoje krídla po celej Európe a naša krajina bola v tom celkom nevinne namočená. Bol židovskeho pôvodu a Amerika bola vtedy jediná jeho spása. Lámanou slovenčinou sa nám vyspovedal zo spomienok na tie časy, o ktorých sme naozaj len z rozprávaní počuli. Bolo to veľmi zaujímavé počúvať, pretože bol veľmi dobrý rozprávač s pútavým spôsobom reči. Jeho osud bol dosť krutý a skoro skončil s celou rodinou v koncentračnom tábore, ale iba veľkým šťastím sa tomu vyhol. Musel utekať ako sa len dalo, cez Maďarsko, nakoľko vtedy v Rakúsku tiež už zúrila protižidovská nenávisť.

Pomaly sa usadil v Amerike, v tejto známej štvrti Brooklyn, kde už teraz mal celkom dobrú živnosť. Vyrábal plastové obaly pre firmy, ktoré ich potom používali na balenie zeleniny a ovocia, niektoré aj na mrazené potraviny. Prevažne to bola výroba plastových sáčkov, ktoré mali naozaj veľký odbyt a mal sa čo oháňať. Poukazoval nám celú prevádzku, a tak sme sa, vtedy ešte ako čestná návšteva, mohli prejsť v jeho sprievode všade dookola. Mal tam tuším asi dvoch alebo troch Čechoslovákov, ktorí u neho robili už zopár rôčkov. Smola bola v tom, že momentálne mal iba jedno miesto, tak sme sa museli medzi sebou dohodnúť, ktorý z nás to bude. Samozrejme, že sme s Vilkom chceli začínať spoločne, preto sme sa ani rozhodnúť nemohli. Nejakú veľkú nádej do budúcnosti nám nedával, pretože zamestnancov tam veľa nepotreboval, asi niečo okolo 20 až 30. Práca si vyžadovala poväčšine obsluhovať samotné mašiny s cievkami a každý jeden zo zamestnancov stíhal tri až štyri. Pracovná doba bola 24-hodinová, nakoľko niektoré obchody s potravinami bývali otvorené nepretržite, čiže celý deň a noc. Plastové sáčky boli iba halierovou záležitosťou, preto sa svoj personál snažil rozširovať čo najmenej.

Pomaly sme sa už museli lúčiť s týmto veľmi sympatickým pánom s čiernou Yamakou na hlave a v klasickom čiernom odeve, hoci vonku bolo vyše štyridsať stupňov a k tomu ešte veľká vlhkosť, ktorou je New York a celé východné pobrežie až dole na Floridu známe.

Podali sme si ruky a už nás čakal taxík, ktorý nás potom viezol priamo do hotela Latham, kde sme ešte stále od nášho príchodu bývali. S taxikárom sa potom dohodol kde nás má zaviezť a zaplatil mu.

Taxikár bol postarší pán, asi už aj v dôchodkovom veku. Bola s ním aj zábava, lebo sa snažil s nami komunikovať, ale my sme len ako tie dva pecne chleba sedeli na zadných sedadlách. Bolo nám to obom veľmi trápne, lebo sa veľmi snažil, ale márne. Nemohli sme mu pomôcť a radšej sme ani v našom jazyku nič medzi sebou neprehodili, aby si nemyslel, že ho ohovárame, hoci by sme ho ani nemohli. Nebol dôvod, pretože bol veľmi milý a pozorný.

Konečne sme stáli pred naším hotelom. Po vystúpení sme sa s ním už aj lúčili, ale on len postával pri svojom taxíku a na niečo čakal. My sme nerozumeli na čo čaká, až nám to vysvetlil celkom po lopate, že mu máme dať tringelt - sprepitné. Samozrejme som mu na prstoch ukazoval, či to ma byť jeden alebo dva doláre. Jasne naznačil, že keď sme dvaja, tak vystrkoval dva prsty do vzduchu a my sme ho pochopili. Dal som mu dva doláre tak trošku šokovaný, ale som mu aj hneď odpustil, lebo som si uvedomil, že aj on musí z niečoho žiť a tringelt je jednou z tých možností. Veselo naskočil do taxíka a upaľoval Piatou Avenue, smerom k Empire State Building. V diaľke ako keby ešte stále mával, ale bola to určite už len fatamorgána z tých neuveriteľných horúčav, vyše štyridsaťstupňových.

Hneď sme s Vilkom naskočili do výťahu a vyviezli sa do našej izbičky. Po otvorení sme si všimli, že už máme aj nové posteľné prádlo a uteráky, šampón a mydlo v kúpeľni, ktorá bola už dosť opotrebovaná, ale prijateľná na prežitie. Vilko skočil prvý pod sprchu a ja som medzitým pozeral televíziu, aby som nejako zabil čas čakaním v horúcej miestnosti, pretože chladiaci systém v tomto hoteli nemali, aj preto bol taký lacný, ale dalo sa tam prežiť. Dokonca tam aj mnoho ľudí žilo ako v bytovke a nájomné im upravili podľa dohody. Dalo sa tam celkom slušne bývať. V prízemí bola aj menšia reštaurácia, ale nám tam to jedlo zatiaľ ešte nechutilo, akurát tak raňajky sme boli schopní skonzumovať.

Vilko konečne ukončil svoju studenú sprchu a nahodil sa do krátkych nohavíc. Rad bol teraz na mne, tak som nelenil a takmer vletel do sprchy a aspoň na chvíľku som bol v chladnom raji. Určite by som tam vydržal aj celý deň, lebo sa mi odtiaľ vôbec nechcelo vychádzať do tej sauny, čo ma čakala v izbe, ale bolo sa treba ísť aj najesť, lebo mi už cigáni v žalúdku vyhrávali. Konečne sme sa odtiaľ vypratali, ja v tých mojich dlhých modrých džínsach a Vilko v kraťasoch sme sa po meste pekne špacírovali. Bolo mi mimoriadne horúco, preto sme sa po ceste zastavili v obchodíku, ktorý vystavoval svoj tovar aj na chodníku, kde som si vybral krátke nohavice. Potom som ich zaplatil a hneď som si ich aj obliekol, aby som to nejako zvládol po celý deň a nebodaj sa aj neupiekol. Kúpil som si aj nové tričko, džínsy s košeľou som si strčil do igelitového sáčku, s ktorým som potom po celý deň všade chodil.

Výber reštaurácie cenovej skupiny, ktorá by nám vyhovovala, bol zo začiatku náročný, ale mali sme aj šťastie, pretože tam bolo dosť nemeckých reštaurácií, kde sa dalo celkom slušne najesť a nie za príliš nehorázne sumy. Volalo sa to Hoffbrau a tam sme potom odvtedy chodievali každý deň na obedy a večere, ako kedy, pretože sme sa na večer veľmi neprepchávali. Však ako by sa to aj dalo, veď bolo ako v saune, a tak sme na jedlo ani nemali veľkú chuť. O to viac sme pili tekutiny. Vilko si dal aj pivečko a bol dosť sklamaný, pretože darmo hľadal to naše dobré československé pivo, nebolo ho možné zohnať, hoci sme neskoršie zistili, že je tam miesto, kde sa predsa len to naše plzenské dá kúpiť.

Bola to taká jedáleň, kde si človek mohol vybrať z pár druhov jedál. Ja som si vybral grilované kurča a zemiakový šalát. Druhýkrát zase varené kapustné listy, zemiaky a dobrú nemeckú klobásku. Potom to bol zase aj viedenský rezeň, zemiaková kaša a uhorkový sladkokyslý šalát. Boli tam aj jedlá americkej kuchyne a všetko to bolo pre naše žalúdky prijateľné.

Celý deň sme chodili, ale nakoniec sme väčšinu času strávili v Centrálnom parku, keď sme sa snažili vyhýbať horúcim slnečným lúčom. Park sa stal naším obľúbeným miestom na dlhší čas, a tak sme tam trávili skoro každý deň…

Na večer sa trošku schladilo, tak bol čas na vyrazenie do nočného New Yorku, ktorý bol taký magický s osvetlenými ulicami od rôznych reklám a naviac tá atmosféra bola nevídaná. Človek sa cítil ako v rozprávkovom meste. Plno ľudí na uliciach, všade, kde sa len človek pozrel. Rôzne reči sa sa len tak prelínali, takže nebolo nezvyklé započuť aj ruštinu, nemčinu, maďarčinu, poľštinu, ale dosť aj bulharčinu, pretože medzi šoférmi taxíkov bolo aj veľa Bulharov. Jedného sme zažili aj my, tak sme sa snažili s ním komunikovať našou ruštinou. Celkom dobre nám to išlo. Vilkovi už omnoho horšie, ale to vôbec nevadilo, lebo ja ako hlavný tlmočník našej "veľkej" početnej skupiny - dvojice, ha-ha-ha!!!, som to akosi zvládal aj sám.

Mihajúce sa svetielka, ktoré som stačil sledovať pri takmer letiacom taxíku, sa mi jemne rozmazávali priamo pred očami. Bola to akási hra zraku a predstavivosti. Naviac, prižmúrením očí sa obrysy nekonečne rozťahovali do nádherných maliarskych výtvorov, a tak som sa s tým pohrával. Zavieral a otváral som oči a bolo to veľmi príjemné.

Konečne sme zastavili pred nočným klubom, ktorý nám sám taxikár poradil. Stáli sme pred budovou, hlavne na New York nie príliš vysokou, ktorá bola trošku mimo toho hlavného ťahu, tak tam bolo aj trošku tichšie a nezvyklo. Ten obrovský hluk sa zrazu vytratil a uši sa mi začali liečiť. To nádherné ticho malo veľmi blahodarné účinky a robilo mi to veľmi dobre. Bol som zrazu v akomsi vákuovom priestore, kde som prestal všetko vnímať. Ale len na okamih, pretože dvere podniku sa otvorili a nádherná muzika disco, rokov 70-tych, sa hlasne ozývala široko-ďaleko.

Pri vstupe sme zaplatili a pomaly sa cez zástupy zabávajúcich sa návštevníkov predrali k jednému osamotenému stolu, kde sme sa aj hneď usadili...

(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Čítať 2708 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:08

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!