XXVII. časť -New York, New York
Večer sa vkrádal do ulíc, ale už akosi rýchlejšie, lebo deň sa skracoval každým okamihom viac a viac. Po našom dobrodružstve sme sa celkom zotavili trošku polihovaním na posteli a v mysliach sme sa pripravovali na to, čo budeme robiť večer. Jedna z možností bola aj návšteva niektorého z kín na Broadwayi. Nakoniec sme sa rozhodli niekde si vybehnúť, kde bude nejaká zaujímavá spoločnosť, ktorá sa chce zabaviť tak ako aj my. Takže kde inde, ako do nejakého Disco-klubu. Nemuseli sme ani auto použiť, pretože sme taký jeden objavili čiste náhodne kúsok od hotela, na Broadwayi.
Tradične to tam vyzeralo presne tak, ako v tom, ktorý sme s Vilkom boli otestovať hneď po príchode, takmer pred vyše polrokom.Večer prebiehal celkom pekne, hoci tentoraz sme nemali až také šťastie ako po prvýkrát. Ale aj tak sme spoznali dve nádherné dievčiny, ktoré sa nám mohli venovať. Teraz to už bolo omnoho lepšie, lebo sme sa obaja mohli celkom slušne dohovoriť. Zabavili sme sa, niečo vypili a vytancovali naše víly parádne. Na záver sme sa rozišli dlhánskym bozkom, tradične... Dievčence tiež neboli z New Yorku, boli tam len na návšteve zo západného pobrežia. Dokonca sa mi zdalo, že zo slnečnej Californie, kde som sa tiež chcel ísť pozrieť na všetky tie známe miesta, o ktorých som často čítaval, mysliac, že nejakú známu osobnosť v Hollywoode na ulici stretnem. Neskoršie, a ani nie až tak zadlho, sa mi to aj podarilo a strávil som tam vyše tri mesiace, ale to by som teraz predbiehal udalosti, takže tie spomienky vyrozprávam, keď na to bude najvhodnejší čas.
Dosť sme sa rozprávali aj o našej práci, a tak vzišlo z toho, že možno v blízkej budúcnosti by som mohol prísť za ním aj s Rudom a zarobiť o niečo viac, než som zarábal. Miro si už stihol kúpiť aj auto Buick Skylark. Veľmi šikovné autíčko a pohodlné. Dokonca sa mi pochválil, že si ho roztúroval na niečo nad 120 míľ, čo je 200 km za hodinu. Neušiel však očiam bdelých policajtov, ktorí ho pristavili a nasúkali mu poriadnu pokutu. Za každú míľu dostal dolár, takže pokuta bola poriadne mastná, vyše 120 dolárov. Na to musel človek robiť 7 dní, aby si to mohol dovoliť. A ušetriť toľko tiež nebolo jednoduché, keď ja som mal vtedy iba okolo 1.65 na hodinu, takže jednoduchá matematika mi dala jasne najavo, že takáto hlúposť nie je najrozumnejšia. Mirek bol ale šťastný a nevadilo mu, že to urobil. Keď sme prebehli cez most ponad Hudsonov záliv do New Jersey aj teraz šliapol až na podlahu, aby mi ukázal koľko to dokáže. Tentoraz to nepreháňal a hlavne to netrvalo dlho. Iba asi 30 sekúnd. Mali sme šťastie, široko-ďaleko nijakého policajta nebolo. Bolo to veľmi pohodlné auto, a tak som aj ja začal pomýšľat na to, že si tiež musím nejaké kúpiť, aby som bol voľnejší. Ako ten vták, po ktorom sa Mirove auto volalo, Skylark...
Rozprávali sme sa aj o plánoch, že by som išiel za ním pracovať aj ja. Zhodou okolností, bola to tá istá firma, ktorú vlastnil ten starý pán s lámanou slovenčinou z Brooklynu. Vtedy mal iba jedno miesto, a tak to Vilko nezobral. Toto nové miesto, kde Mirek pracoval bolo v New Jersey, v oblasti priemyselných parkov, Dayton-Jamesburgh area. Hovoril mi, že by som nemal dlho váhať a prísť čo najskôr, že on mi môže prácu tam zaistiť. Jednalo by sa výlučne pracovať na nočné smeny a pritom dvanástky. Samozrejme, že tie štyri hodiny boli vždy nadčas, keď človek mal za týžden odrobených 40 hodín, čiže 8 hodín k dobru. Dlho som váhal ako sa k tomu vyjadriť, ale ten plat ma lákal, nakoľko dostávať na hodinu 1.65 alebo 5.00 na hodinu, je jasný rozdiel a obrovské prilepšenie si. Ďalej aj tie nadčasy, vtedy človek robil už za 7.50 na hodinu, takže peniažky by sa len tak hrnuli...
Bola nedeľa a záverečný deň nášho pobytu. I ten sme využili do tej 15 hodiny a potom bol naozaj čas ísť každý svojou cestou. Rozišli sme sa, ale aj naďalej sme spolu udržiavali kontakt. Mal pre nás už aj byt zaistený, ktorý platil sám. Teraz keby sme prišli ďalší dvaja, tak by platil iba tretinu, a tým by sme si ešte viac pomohli.
Na druhý deň som naklusal do práce na poobedňajšiu smenu, ale v hlave mi už vírili myšlienky, kedy už budem zase doma, lebo už som sa rozhodol a na druhý deň som plánoval ísť si kúpiť moje prvé auto do najbližšej autopredajne. Hneď ráno som odišiel aj s Rudom autobusom do mestečka Stroudsburghu, kde bolo zopár predajní. Plánoval som dať za auto, ktoré samozrejme bolo už použité, maximálne tak do 800 dolárov. Nové by ma vyšlo okolo päť tisíc a to som nechcel moje ťažko zarobené peniaze takto roztočiť. Radšej som sa uskromnil a vybral som si také dosť veľké a pohodlné. Rudo ho vždy volal loď a vravieval mi: "John, poď, ideme do našej lode!" On ma volal John, ešte predtým, takže mu to veľmi ľahko z úst vychádzalo.
To auto bolo o niečo dlhšie a väčšie ako priemerné. Bol to Ford Grand Torino, 1973, Station Wagon, dodávka, kde sa dalo celkom pohodlne spať, keď sa zložili zadné sedadlá, ktoré mali takú špinavšiu žltú farbu, tak som si ho vybral. Po všetkých vybavených dokladoch, vrátane poistenia, som konečne mohol na ňom vyjsť slobodný ako ten vták. Je to fantastický pocit. Človek sa môže kedykoľvek a kdekoľvek odviezť a zastaviť, keď to chce. Bolo to niečo, čo som predtým nikdy nepoznal a ani nezažil...
Išli sme to narýchlo osláviť do najbližšej Pizzerie v obchodnom centre. Zapili sme to Coca Colou, hoci teraz ju vôbec nepijem a ani mi nechýba. To kofolu, tú by som si dal hocikedy. Tá mi najviac chutila a stále chutí. Má prirodzenejšiu chuť a nie takú umelú ako Coca Cola...
Autíčko si to len tak hravo zvládalo, kopček-nekopček a ani sme sa nenazdali a už sme s Rudom stáli pred našimi ubytovňami. On do práce nemusel ešte ísť, nakoľko bol nočným výrom a chodieval až po našej smene, už len hrnce umývať. Niekedy aj s takým nechutným pohŕdaním: "Už aby som tieto skurvené hrnčiská nemusel viac umývať a aby som bol konečne zase doma, kde sa už veľmi teším!!!" Dosť ho to všetko tu v Amerike štvalo, celý ten život, ktorý si vysníval a prebudil sa uprostred veľkého močiara, odkiaľ sa nebolo kde pohnúť. Pomaly sa mu všetko pod nohami akosi uvoľňovalo a on mal pocit, že mu už len hlava trčí z bahna, odkiaľ už nebolo návratu, i keď som mu lano hodil. Nevidel v ňom žiadnu záchranu a záhuba bola nablízku. Denno-denne chradol a nemohol sa dočkať toho okamihu, keď ten vytúžený list z našej ambasády konečne dostane. Ale predtým sme si ešte spoločne museli trošku vytrpieť, ale netrvalo to ani až tak dlho...
Po smene som zostal dlhšie v onen večer a počkal som si na Ruda, keď konečne prišiel na nočnú. Bol dosť unavený, ale mi povedal, že on je taký každý deň. Aj som mu hovoril, aby išiel robiť s nami, že nebude mať problémy, nakoľko gymnazisti nerobili na plný úväzok a on by mohol mať príjemnejšiu smenu ako tú nechutnú nočnú a cez deň doháňať zameškaný spánok. Ja som doslova nenávidel nočné, hoci som ich potom aj ja musel robievať. Človek si niekedy nevyberie a robí to, čo mu pomôže, aby mohol prežiť. Však nakoniec všetci tak žijeme a niekedy robíme takú prácu, ktorá nám nemusí vôbec vyhovovať, ale hlavne, že nás uživí. A to je podstata celého procesu prežitia alebo možného neúspechu.
Sníval priamo predo mnou a úsmev sa mu rozprestieral po celej jeho neoholenej tvári. On si na to už akosi ani nepotrpel ako kedysi. Pamätám si ho, keď bol vždy vyholený a pripravený stretnúť princeznú. A tých stretol neúrekom. Mal vždy šťastie, ale hlavne ovládal umenie ako na ne. Niečo som sa snažil aj ja od neho priučiť.
Doma mal dovtedy, kým sa nerozhodol odísť, celkom solídny život, aspoň mne sa to tak zdalo. Ale asi som sa veľmi mýlil, lebo odišiel skôr ako ja do zahraničia, s úmyslom tu zostať natrvalo...
31.3.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-