piatok, 24 september 2010 02:00

Ako sa zo šustra učiteľ stal - 44. časť

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

XLIV. časť - Taký obyčajný deň ...

Bolo pravé poludnie, a tak bol čas ísť na obedňajšiu prestávku. Takú normálnu pravidelnú. Človek potrebuje aj odpočinok a niečo si zajesť, aby mohol pokračovať v načatej celodennej práci. Bol som akurát na poštovom oddelení, kde som balil a posielal kožuchy jednotlivým majiteľom, ktorí ich mali u nás buď na opravu, alebo vyčistenie, ktoré som robieval prevažne ja. Niektoré boli zhotovené aj na zákazku. Boli to zákazníci z celého regiónu, čiže nielen z Utahu, ale i z Wyomingu, Idaha, Montany, Nevady, Oregonu, Californie, ale aj z Washingtonu. Za tie dlhé roky, čo majitelia mali firmu, už dobrých päťdesiat rokov, nastrádali si nekonečné zástupy ľudí, ktorí s dôverou zadávali požiadavky práve im. I za môjho krátkeho pobytu sa nevyskytli žiadne reklamácie a problémy, a tak to bol ďalší dôvod prečo im dôverovali a boli spokojní.
Vybehol som si do bufetu a kúpil obloženú žemľu a zašiel do vedľajšieho parku, ktorý bol hneď vedľa hotela Utah a hlavnej administratívnej budovy Mormonskej viery. Bola už jar a tak kvietky nádherné voňali a dopĺňali tú atmosféru, ktorá tak príjemne osvieži posedenie v parku. Fontány sa tiež už prelievali a vytvárali akúsi prírodnú scenériu ako pri zurčiacom potôčiku. Celkom som zabudol na všetko, sníval som v myšlienkach a vychutnával všetko do poslednej kvapky sladkého moku - života!
Zrazu táto nádherná siesta bola násilne prerušená policajnými vozidlami a začal mimoriadny hluk. Ja nič netušiaci som sa hnal chytro na pracovisko v mojom nákupnom centre obchodného domu ZCMI. Všimol som si, že ľudia boli dosť rozrušení a všetci si nahlas hovorili, že prezident Reagan bol zastrelený. Že už asi ani nežije.
Vbehol som do obchodu a na každom oddelení zhrození ľudia postávali pri televíznych obrazovkách, modlili sa akosi a uvažovali, čo sa teraz stane. Nebola žiadna informácia, či to nie je začiatok Tretej svetovej vojny a koniec človečenstva, pretože po nukleárnych bombách vypálených na každú časť zemegule veľká možnosť prežitia by neexistovala.
Tentoraz ma majiteľ ani nenaháňal, aby som šiel rýchlo niečo robiť. Všetci sme boli akosi zjednotení, bolo to niečo, čo mi pripomenulo Augustové udalosti v roku 1968. Bola to hrôza a všetci nahlas vyslovovali svoje myšlienky: "Asi Rusi nám zavraždili prezidenta", ktorý bol na svojom poste iba niečo vyše dvoch mesiacov, presnejšie od 20. januára 1981 a dnes bolo presne 30. marca a 12:30. Ešte prednedávnom, siedmeho marca, sme oslávili Hankine narodeniny. Bolo to veľmi príjemné a nezabudnuteľné, pretože to boli zároveň aj posledné spoločné, ktoré sme oslavovali.
Vo Washingtone D. C. bol prezident postrelený votrelcom o 14:30. Časový rozdiel s Utahom je dvojhodinový. V Oregone, Californii, Nevade, Washingtone je zase trojhodinový časový rozdiel. Hlásatelia na televíznych obrazovkách boli tiež dosť vystrašení, a tak tým nejako na kľude sledujúcich televízne obrazovky, dychtiac po ďalších správach, nepridávalo. Obrovská vrava sa spustila a ľudia z toho, čo sa to prihodilo, boli dosť nešťastní. Možno sám Pán sa tak rozhodol potrestať ľudstvo svojou sebazáhubou. Dosť príkoria sa udialo za tú dobu, čo ľudstvo existuje a pustoší postupne svoju matku blahodarkyňu - našu chuderku planétu Zem. Bol čas s tým skoncovať. Bola to najlepšia chvíľa ako odzvoniť všetkým umieráčik a potrestať ich za všetko, čo si sami nazhromaždili. Dobrá vôľa prekypela v nespokojnosť Pána a zlosť nevídaná sa v ňom zrazu akosi ozvala... Prišiel Deň Účtovania! Každý hriešnik to vie, že raz jeho deň príde a dnes to bol práve ten deň...
Zvestovali veľmi zaujímavé správy, ktoré, i keď boli hrozivé, oznamovali, že koniec ešte neprišiel a náš Pán sa na nás ešte tak nenahneval, aby nám popustil lano, ktorého sa pridržiavame nad priepasťou. Dokonca ho akosi trošku k sebe pritiahol a dobrovoľne natiahol svoju ruku, aby nám pomohol. Nakoniec to aj urobil a zmiloval sa nad nami previnilcami. Boli sme znovu zachránení už po tisíci raz a on za to od nás nič iné nežiadal, len aby sme milovali svojich blížnych tak, ako chceme my milovanými byť...
Človeka - atentátnika, ktorý spáchal tento hrozný čin, mali hneď po výstreloch zaisteného a donekonečna ukazovali celý tento akt po celý deň. I ešte na druhý deň sa k tomuto hroznému činu vracali. Po celý týždeň sa názory šírili éterom a obrazovkou. Konečne sme sa dozvedeli, kto bol strojcom tejto tragédie. Bol to psychicky narušený človek, ktorý si myslel, že sa týmto činom zviditeľní a stane sa hrdinom.
Dlho to netrvalo a celá situácia sa po týždni znormalizovala. Ľudia sa museli venovať aj inýym veciam, keď aj prezident bol v ohrození života v onen deň. Správy o jeho zdravotnom stave boli veľmi pozitívne, a tak sa ľahšie zabúdalo na ten šok, ktorý som vtedy zažil.
Jar bola v plnom prúde a ja som pomaly odchádzal, i keď iba v mysli, z môjho terajšieho pracoviska ako budúci vodič nákladného vozidla v novej firme zeleniny a ovocia. Aj som sa tešil, že budem trošku na svetle, pretože mi tie tmavé ponuré miesta vadili. Celý deň zavretý v miestnosti, kde žiadne okná neboli. Dosť nezvyklé, ale tu veľmi normálne.
Do novej práce ma prijali bez problémov, hoci iba na čiastočný úväzok, takže som chodil z jedného pracoviska na druhé, myslím tým, každy deň som bol niekde inde. Postupne sa práca uvoľnila a ja som mohol začať pracovať konečne už na plný úväzok. V obchodnom dome som rozviazal pracovný pomer a aj tým som svoj život celkom zmenil. Vstával som nezvyčajne skoro, hlavne v utorky a štvrtky. V oné dni k nam dochádzali z Californie nákladiaky plné tovaru - ovocia a zeleniny, takže som musel byť už na pracovisku o druhej ráno. Bolo to dosť náročné, ale nejako som to zvládol. Celkovo som pracoval viac hodín, pretože človek nemohol nikdy predvídať, čo sa mu na cestách prihodí, či už to havária, i keď nie moja, ale druhých, alebo zdržanie sa v dlhých nekonečných šoroch áut.
Ráno som čakával na môjho partnera Kena, s ktorým som jazdieval na našom veľkom nákladiaku. Boli sme vždy popárení, pretože to boli obrovské nákladiaky plné tovaru. Tým sa samozrejme ušetrilo na pohonných hmotách a bolo to výhodnejšie aj pre majiteľa.
Ken bol príjemný mladý muž, asi o päť rokov starší ako ja. Nevynikal výškou, ale mal veľmi atletickú postavu. Jeho veľkým koníčkom boli činky, a tak sme spolu aj trénovávali. Naviac bol aj veľkým fotografistom, a tak aj tam sme si dobre rozumeli. Ďalšia jeho vášeň boli skaly a horolezectvo. To nám tiež obom vyhovovalo a občas sme si spolu aj niekde vybehli, i keď môj pobyt v Utahu dlhý nebol, pretože sa udialo niečo, čo som nemohol ovplyvniť.
Rána boli dosť studené, nakoľko obloha bola veľmi čistá bez akýchkoľvek obláčikov, takže sa to teplo nazhromaždené počas dňa nemohlo udržat. V noci som občas sledoval celú hviezdnu oblohu, ale to len na záhrade medzi stromami, lebo mi ju osvetlenie mesta dosť narušovalo. Tam medzi stromami a na zemi som si spokojne mohol vychutnať každú hviezdu. Bola tam iba pre mňa a čakala na môj pohľad, aby som ju pohladil...
Nákladiaky s tovarom boli vždy plné rôznych zelenín a ovocia. Dnes nám priviezli šalát a to som v živote nevidel toľko krabíc, plných rozvoniavajúceho šalátu. Päť hodín sme ich vykladali a všetko ručne, lebo to nebolo na paletách. Krabicu za krabicou. Po vyložení som mal toho dosť, ale to nebol koniec, pretože potom sme museli zase naložiť naše nákladné vozidlo s približne piatimi tonami zeleniny a ovocia. Najväčšiu váhu mali samozrejme zemiaky a tých vriec som sa nadvíhal na pleci habadej. Hneď som si spomenul na časy, keď som na pozemných stavbách robil závozníka a nosil päťdesiat a viac kilové lepenky a cementové vrecká. Na tréning som sa nikdy nemusel sťažovať. Bol to najlepší tréning, aký som len mohol mať a naviac mi za to aj zaplatili a celkom slušne, takže som sa o to ešte viac aj snažil. Po večeroch som dlho nevysedával a zaľahol skoro do postele, lebo ma čakal na druhý deň ďalší kolotoč, ktorý mi ale nevadil. Dokonca mi to veľmi vyhovovalo, ako po finančnej stránke, tak aj po stránke pracovnej, lebo som robil niečo, čo ma veľmi bavilo a uspokojovalo. Boli to krásne celodenné výlety, pretože ani jeden deň nebol kratší ako desať hodín. Tie utorky a štvrtky boli najdlhšie, aj 16 hodinové, pretože sme začali o druhej ráno a končili okolo osemnástej a občas aj dvadsiatej hodine, takže naozaj poriadne výkony. Samozrejme, že sme boli aj patrične, a mohol by som povedať aj štedro, odmenení v porovnaní s tým, na čo som bol dovtedy zvyknutý. Bol to skutočný obrat v životnom štandarde, a tak som si mohol aj veľmi pekne ušetriť. Tie dalšie dni boli také normálnejšie, nakoľko sme začínali o piatej ráno a končievali okolo pätnástej, až šestnástej hodiny.
Bral som túto prácu ako brigádu, nakoľko tam sa muselo makať a len na brigáde sa musí tvrdo pracovať. Bola to obrovská zmena a myslím si, že len k mojmu prospechu a tak som sa aj na to díval. Neskoršie spomeniem aj ďalšiu prácu, ktorá mala podobný charakter, hoci v nej som bývaval aj šesť i viac dní mimo domova, ale to zase až v ďalšom spomínaní...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov

 

Čítať 2694 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:09

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!