XLIV. časť - Taký obyčajný deň ...
Bolo pravé poludnie, a tak bol čas ísť na obedňajšiu prestávku. Takú normálnu pravidelnú. Človek potrebuje aj odpočinok a niečo si zajesť, aby mohol pokračovať v načatej celodennej práci. Bol som akurát na poštovom oddelení, kde som balil a posielal kožuchy jednotlivým majiteľom, ktorí ich mali u nás buď na opravu, alebo vyčistenie, ktoré som robieval prevažne ja. Niektoré boli zhotovené aj na zákazku. Boli to zákazníci z celého regiónu, čiže nielen z Utahu, ale i z Wyomingu, Idaha, Montany, Nevady, Oregonu, Californie, ale aj z Washingtonu. Za tie dlhé roky, čo majitelia mali firmu, už dobrých päťdesiat rokov, nastrádali si nekonečné zástupy ľudí, ktorí s dôverou zadávali požiadavky práve im. I za môjho krátkeho pobytu sa nevyskytli žiadne reklamácie a problémy, a tak to bol ďalší dôvod prečo im dôverovali a boli spokojní.
Vybehol som si do bufetu a kúpil obloženú žemľu a zašiel do vedľajšieho parku, ktorý bol hneď vedľa hotela Utah a hlavnej administratívnej budovy Mormonskej viery. Bola už jar a tak kvietky nádherné voňali a dopĺňali tú atmosféru, ktorá tak príjemne osvieži posedenie v parku. Fontány sa tiež už prelievali a vytvárali akúsi prírodnú scenériu ako pri zurčiacom potôčiku. Celkom som zabudol na všetko, sníval som v myšlienkach a vychutnával všetko do poslednej kvapky sladkého moku - života!
Zrazu táto nádherná siesta bola násilne prerušená policajnými vozidlami a začal mimoriadny hluk. Ja nič netušiaci som sa hnal chytro na pracovisko v mojom nákupnom centre obchodného domu ZCMI. Všimol som si, že ľudia boli dosť rozrušení a všetci si nahlas hovorili, že prezident Reagan bol zastrelený. Že už asi ani nežije.
Vbehol som do obchodu a na každom oddelení zhrození ľudia postávali pri televíznych obrazovkách, modlili sa akosi a uvažovali, čo sa teraz stane. Nebola žiadna informácia, či to nie je začiatok Tretej svetovej vojny a koniec človečenstva, pretože po nukleárnych bombách vypálených na každú časť zemegule veľká možnosť prežitia by neexistovala.
Tentoraz ma majiteľ ani nenaháňal, aby som šiel rýchlo niečo robiť. Všetci sme boli akosi zjednotení, bolo to niečo, čo mi pripomenulo Augustové udalosti v roku 1968. Bola to hrôza a všetci nahlas vyslovovali svoje myšlienky: "Asi Rusi nám zavraždili prezidenta", ktorý bol na svojom poste iba niečo vyše dvoch mesiacov, presnejšie od 20. januára 1981 a dnes bolo presne 30. marca a 12:30. Ešte prednedávnom, siedmeho marca, sme oslávili Hankine narodeniny. Bolo to veľmi príjemné a nezabudnuteľné, pretože to boli zároveň aj posledné spoločné, ktoré sme oslavovali.
Vo Washingtone D. C. bol prezident postrelený votrelcom o 14:30. Časový rozdiel s Utahom je dvojhodinový. V Oregone, Californii, Nevade, Washingtone je zase trojhodinový časový rozdiel. Hlásatelia na televíznych obrazovkách boli tiež dosť vystrašení, a tak tým nejako na kľude sledujúcich televízne obrazovky, dychtiac po ďalších správach, nepridávalo. Obrovská vrava sa spustila a ľudia z toho, čo sa to prihodilo, boli dosť nešťastní. Možno sám Pán sa tak rozhodol potrestať ľudstvo svojou sebazáhubou. Dosť príkoria sa udialo za tú dobu, čo ľudstvo existuje a pustoší postupne svoju matku blahodarkyňu - našu chuderku planétu Zem. Bol čas s tým skoncovať. Bola to najlepšia chvíľa ako odzvoniť všetkým umieráčik a potrestať ich za všetko, čo si sami nazhromaždili. Dobrá vôľa prekypela v nespokojnosť Pána a zlosť nevídaná sa v ňom zrazu akosi ozvala... Prišiel Deň Účtovania! Každý hriešnik to vie, že raz jeho deň príde a dnes to bol práve ten deň...
Zvestovali veľmi zaujímavé správy, ktoré, i keď boli hrozivé, oznamovali, že koniec ešte neprišiel a náš Pán sa na nás ešte tak nenahneval, aby nám popustil lano, ktorého sa pridržiavame nad priepasťou. Dokonca ho akosi trošku k sebe pritiahol a dobrovoľne natiahol svoju ruku, aby nám pomohol. Nakoniec to aj urobil a zmiloval sa nad nami previnilcami. Boli sme znovu zachránení už po tisíci raz a on za to od nás nič iné nežiadal, len aby sme milovali svojich blížnych tak, ako chceme my milovanými byť...
Človeka - atentátnika, ktorý spáchal tento hrozný čin, mali hneď po výstreloch zaisteného a donekonečna ukazovali celý tento akt po celý deň. I ešte na druhý deň sa k tomuto hroznému činu vracali. Po celý týždeň sa názory šírili éterom a obrazovkou. Konečne sme sa dozvedeli, kto bol strojcom tejto tragédie. Bol to psychicky narušený človek, ktorý si myslel, že sa týmto činom zviditeľní a stane sa hrdinom.
Dlho to netrvalo a celá situácia sa po týždni znormalizovala. Ľudia sa museli venovať aj inýym veciam, keď aj prezident bol v ohrození života v onen deň. Správy o jeho zdravotnom stave boli veľmi pozitívne, a tak sa ľahšie zabúdalo na ten šok, ktorý som vtedy zažil.
Jar bola v plnom prúde a ja som pomaly odchádzal, i keď iba v mysli, z môjho terajšieho pracoviska ako budúci vodič nákladného vozidla v novej firme zeleniny a ovocia. Aj som sa tešil, že budem trošku na svetle, pretože mi tie tmavé ponuré miesta vadili. Celý deň zavretý v miestnosti, kde žiadne okná neboli. Dosť nezvyklé, ale tu veľmi normálne.
Do novej práce ma prijali bez problémov, hoci iba na čiastočný úväzok, takže som chodil z jedného pracoviska na druhé, myslím tým, každy deň som bol niekde inde. Postupne sa práca uvoľnila a ja som mohol začať pracovať konečne už na plný úväzok. V obchodnom dome som rozviazal pracovný pomer a aj tým som svoj život celkom zmenil. Vstával som nezvyčajne skoro, hlavne v utorky a štvrtky. V oné dni k nam dochádzali z Californie nákladiaky plné tovaru - ovocia a zeleniny, takže som musel byť už na pracovisku o druhej ráno. Bolo to dosť náročné, ale nejako som to zvládol. Celkovo som pracoval viac hodín, pretože človek nemohol nikdy predvídať, čo sa mu na cestách prihodí, či už to havária, i keď nie moja, ale druhých, alebo zdržanie sa v dlhých nekonečných šoroch áut.
Ráno som čakával na môjho partnera Kena, s ktorým som jazdieval na našom veľkom nákladiaku. Boli sme vždy popárení, pretože to boli obrovské nákladiaky plné tovaru. Tým sa samozrejme ušetrilo na pohonných hmotách a bolo to výhodnejšie aj pre majiteľa.
Ken bol príjemný mladý muž, asi o päť rokov starší ako ja. Nevynikal výškou, ale mal veľmi atletickú postavu. Jeho veľkým koníčkom boli činky, a tak sme spolu aj trénovávali. Naviac bol aj veľkým fotografistom, a tak aj tam sme si dobre rozumeli. Ďalšia jeho vášeň boli skaly a horolezectvo. To nám tiež obom vyhovovalo a občas sme si spolu aj niekde vybehli, i keď môj pobyt v Utahu dlhý nebol, pretože sa udialo niečo, čo som nemohol ovplyvniť.
Rána boli dosť studené, nakoľko obloha bola veľmi čistá bez akýchkoľvek obláčikov, takže sa to teplo nazhromaždené počas dňa nemohlo udržat. V noci som občas sledoval celú hviezdnu oblohu, ale to len na záhrade medzi stromami, lebo mi ju osvetlenie mesta dosť narušovalo. Tam medzi stromami a na zemi som si spokojne mohol vychutnať každú hviezdu. Bola tam iba pre mňa a čakala na môj pohľad, aby som ju pohladil...
Nákladiaky s tovarom boli vždy plné rôznych zelenín a ovocia. Dnes nám priviezli šalát a to som v živote nevidel toľko krabíc, plných rozvoniavajúceho šalátu. Päť hodín sme ich vykladali a všetko ručne, lebo to nebolo na paletách. Krabicu za krabicou. Po vyložení som mal toho dosť, ale to nebol koniec, pretože potom sme museli zase naložiť naše nákladné vozidlo s približne piatimi tonami zeleniny a ovocia. Najväčšiu váhu mali samozrejme zemiaky a tých vriec som sa nadvíhal na pleci habadej. Hneď som si spomenul na časy, keď som na pozemných stavbách robil závozníka a nosil päťdesiat a viac kilové lepenky a cementové vrecká. Na tréning som sa nikdy nemusel sťažovať. Bol to najlepší tréning, aký som len mohol mať a naviac mi za to aj zaplatili a celkom slušne, takže som sa o to ešte viac aj snažil. Po večeroch som dlho nevysedával a zaľahol skoro do postele, lebo ma čakal na druhý deň ďalší kolotoč, ktorý mi ale nevadil. Dokonca mi to veľmi vyhovovalo, ako po finančnej stránke, tak aj po stránke pracovnej, lebo som robil niečo, čo ma veľmi bavilo a uspokojovalo. Boli to krásne celodenné výlety, pretože ani jeden deň nebol kratší ako desať hodín. Tie utorky a štvrtky boli najdlhšie, aj 16 hodinové, pretože sme začali o druhej ráno a končili okolo osemnástej a občas aj dvadsiatej hodine, takže naozaj poriadne výkony. Samozrejme, že sme boli aj patrične, a mohol by som povedať aj štedro, odmenení v porovnaní s tým, na čo som bol dovtedy zvyknutý. Bol to skutočný obrat v životnom štandarde, a tak som si mohol aj veľmi pekne ušetriť. Tie dalšie dni boli také normálnejšie, nakoľko sme začínali o piatej ráno a končievali okolo pätnástej, až šestnástej hodiny.
Bral som túto prácu ako brigádu, nakoľko tam sa muselo makať a len na brigáde sa musí tvrdo pracovať. Bola to obrovská zmena a myslím si, že len k mojmu prospechu a tak som sa aj na to díval. Neskoršie spomeniem aj ďalšiu prácu, ktorá mala podobný charakter, hoci v nej som bývaval aj šesť i viac dní mimo domova, ale to zase až v ďalšom spomínaní...
(POKRAČOVANIE) Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov



























Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-