49. časť: Cesta do Hollywoodu
Situácia bola taká, že som chcel rozhodiť siete aj do iných končín Ameriky. Jednou z nich bol aj samotný veľký Hollywood, do ktorého som sa veľmi tešil. Bol trošku na sever od Santa Monica, tak som sa najprv zastavil v Beverly Hills, kde bol aj hotel pomenovaný podľa regiónu - Beverly Hills Hilton na Wilshire Boulevard. Kúsok odtiaľ bola aj univerzita UCLA, ktorá sa stala mojím tradičným miestom návštev. UCLA (University of California, Los Angeles) mala svetoznáme centrum ľahkej atletiky, a tak som sa nemohol tomuto miestu v žiadnom prípade vyhnúť, nakoľko tu pobehovali najrýchlejší atléti planéty a výborní vrhači, a jednou z mojich túžob bolo niekoho z nich postretnúť. Mal som šťastie, lebo som ich zopár stretol, a tak som s veľkým záujmom sledoval ich tréningy. I keď to bola moja najobľúbenejšia skupina atlétov, nevyhol som sa ani skupine šprintérov, ktorí sa prehanali po nádhernom červenom tartane ako gazely. Bola to skrátka pastva pre oči, a tak som denne meral tieto úseky cesty zo Santa Monica, aby som nič nevynechal. Pravidelne trénovali o pätnástej hodine. Niekedy aj v inom čase, ale to som si vždy zistil kedy to bude, aby mi nič neuniklo. Naviac som sa tam spoznal s jednou atlétkou - diskárkou a jej trénerom, mená som už zabudol. Ale je pravdou, že tie americké diskárky boli o dve triedy horšie ako tie európske, hlavne v období, keď ešte Faina Melniková a po nej aj Nemky dominovali v svetovom ženskom disku. Nesmiem zabudnúť ani na našu diskárku Zdenku Šilhavú, ktorá určitú dobu vlastnila svetový rekord, 74,56 m, ktorý držala štyri roky. Napriek tomuto všetkému som sa rád ukazoval na štadióne a sledoval dianie.
Tiež musím podotknúť, že práve v mojom Santa Monica bola koncentrovaná svetová šprintérska špička, ktorú viedol Tommie Smith, ktorý bol hrdinom olympijských hier v roku 1968 v Mexico City. Vyhral zlatú medailu v behu na 200 m. Tu som tiež mal možnosť stretávať sa s niektorými atlétmi, hoci ich tu až toľko nebolo ako na UCLA. Potom už prišiel na rad Hollywood, ktorý bol neďaleko, a tak som si ho tiež šiel pozrieť. Cesta môjho prvého dňa viedla na hlavnú ulicu Holywood Blvd., kde bolo aj slávne čínske divadlo, popri ktorom sú chodníky vystlané mramorovými hviezdami slávnych ľudí. Hviezd bolo donekonečna, a tak som mal čo robiť, aby som si všetky mohol pozrieť. Bolo tam aj veľmi veľa neznámych ľudí, o ktorých som nikdy nepočul, hlavne ľudí z rokov dvatsiatych až štyridsiatych. Tak ako hocikto iný, kto po prvýkrat príde do tohto centra umenia, hlavne hudby a filmu, tak som sa samozrejme aj ja veľmi obzeral a sledoval, či niekoho slávneho neuvidím.
Ale fakt bol taký, že sa tam nikto nepredviedol a ja som nikoho nezočil. Je to aj pochopiteľné, nakoľko oni vychádzajú von hlavne v noci a potom ešte naviac sú v uzatvorených limuzínach s tmavými sklami na oknách, takže ich nevidieť. Potom rýchlo vbehnú dovnútra hotelov a reštaurácií a tam zase do uzatvorenych salónikov, aby ich verejnosť nevyrušovala v ich súkromí. Vždy sa však tomu nevyhnú, pretože občas sa k nim predsa len niekto dostane. Ja som to štastie nikdy nemal, ale mi to akosi nevadí a ani nikdy nevadilo.
Ale i tak celkom prvé miesto, ktoré som si šiel prezrieť v Hollywoode bola reštaurácia Praha, o ktorej mi povedal Rudo, ktorý tam nablízku aj kedysi býval. Bol som zvedavý ako to tam vyzerá. Reštaurácia bola prázdna, a tak som tam bol sám dobré dve hodinky. Majitelia poznali veľmi dobre aj môjho priateľa Ruda, tak sme na neho spomínali, hoci on už bol doma niečo vyše roka. Samozrejme som si objednal moju obľúbenú slepačiu polievku s rezancami a k tomu vyprážaný rezeň a šalát. Za tým som si dal jedného Prazdroja, aby mi lepšie trávilo. Neskoršie sa tam začali zbiehať aj ďalší Slováci a Česi, a tak sa postupne miestnosť zapĺňala. Aj som sa s niektorými pozhováral, ale som mal taký nejaký pocit, že nie sú veľmi šťastní a viac-menej boli akísi nahnevaní. Určite k dobrej nálade nenapomáhalo ani horúce podnebie a i mňa to zmáhalo a mal som všelijaké pocity a myšlienky ako odtiaľto zdupkať. Stále som veril, že si zvyknem na tento smog, ktorý pokrýval takmer celý horizont a k tomu ešte aj v tých nepríjemných a nepekných horúčavách. Človek to vydrží určitú dobu, ale potom mu to začne vadiť, čo bol aj môj prípad. Napriek tomuto všetkému som veril v šťastnejšiu budúcnosť, a tak som sa snažil, aby som to nejako preklenul.
Dovolenkoval som už dosť dlho, tak som si začal hľadať prácu, ale nebolo to jednoduché, lebo ja som hľadal niečo iné ako prácu umývača tanierov a poskakujúceho obsluhovača. Chcel som využiť moje šoférske schopnosti a radšej niekde jazdiť, aby to nebola nuda a nebolo to až také stresujúce, ako byť niekde celý deň zatvorený a ustavične počítať každú minútu. Nakoniec človek celkom ukonaný zistí, že to bola nekonečnosť a s obrovskou únavou sa vracia domov, len na to, aby sa zotavil a bol schopný na druhý deň znovu sa zodvihnúť a pokračovať v tom celodennom kolotoči. Horúčavy naviac ukrajovali z mojej mysle, a tak som začal postupne ustupovať.
Už som býval v Hollywoode v malej garsónke za 350 dolárov na mesiac a pracoval som ako vodič nákladného vozidla, tiráka, s ktorým som sa vydával na cesty Amerikou. Ako som sa k tejto práci dostal? Bolo to veľmi zaujímavé, pretože to bola naozaj obrovská náhoda. Pri mojej prvej návšteve v Slovenskom katolíckom spolku v Los Angeles, kde som sa bol ukázať, aby som si urobil aj nejaké iné kontakty a tiež aby som zistil aká je situácia na pracovnom trhu medzi krajanmi, som sa zoznámil s milou staršou paňou, ktorá ma hneď postupne predstavovala majiteľom rôznych firiem. Nakoniec sme prišli práve k majiteľovi, ktorý už nejaký ten rôčik vlastnil menšiu firmičku s tirákmi a darilo sa mu. Dohodli sme sa a ja som nastúpil ako učeň, nakoľko som s takými kolosmi nikdy predtým nejazdil.
Bolo to vyborné a práca ma veľmi bavila už počas tréningu. Pri cúvaní to bolo najťažšie, lebo sa cúvalo protismerne, aby sa ten príves dostal tým smerom, kde som to chcel. Bolo to trošku proti zdravému rozumu, ale netrvalo dlho a zvládol som to. Vodičský preukaz som už mal predtým, ešte zo Salt Lake City, a tak neboli ďalšie finančné výdavky, nakoľko to stálo v Los Angeles omnoho viac ako v Utahu.
Ešte predtým sa mi núkalo šťastie, lebo som v lokálnych hollywoodskych novinách objavil inzerát na miesto vodiča známemu hercovi Robertovi Wagnerovi. Samozrejme som tam hneď zavolal a spojil sa s jeho asistentom, ktorý ma však s miernym nemeckým prízvukom informoval, že už asi pred týždňom niekoho na túto pozíciu našli. Bola to smola, potom som už som už nikdy nemal takúto možnosť. Inzerát nebol stiahnutý, a tak určite ešte veľa uchádzačov aj po mne vyvolávalo na to magické číslo...
Moja prvá pracovná cesta Amerikou začínala na pokraji Los Angeles a odtiaľ s prázdnym náklaďákom sme to aj s kolegom ťahali smerom na sever do Bakersfieldu, kde boli nekonečné sklady ovocia so zeleninou, niečo podobné som už potom nikdy nevidel, takže bol to naozaj mimoriadny zážitok. Boli sme vyzdvihnúť asi štyridsať ton hrozna, ktoré bolo na paletách. Náš náklaďák mal v prívese nainštalované chladiace zariadenie a našou úlohou, mimo iného, bolo tiež pravidelne sledovať teplotu, ktorá mala byť okolo 40 - 42 stupňov Fahrenheita, čiže asi štyri až päť stupňov Celzia, aby ovocie vydržalo čo najdlhšie čerstvé a hlavne v dobrej kondícii po troch až štyroch dňoch jazdy na úseku okolo päť tisíciek kilometrov. Denne sme mohli legálne najazdiť okolo 800 kilometrov, takže sme sa každé tri - štyri hodiny za volantom striedali, podľa toho, ako sa kto cítil. Potom sme si obaja šli odpočinúť do priľahlých motelov, ktoré boli hneď pri výjazdoch z diaľnice. Nielen jeden, ale naraz aj štyri motely tam boli a k tomu naviac aj Truck Stop, čo znamená Tirácke centrum, kde človek mohol aj natankovať naftu za lepšiu cenu. Bývali tam zároveň aj ubytovne, ktoré boli lacnejšie ako motely a zároveň aj s väčšími reštauráciami, ktoré využívali hlavne vodiči tirákov.
Prežíval som veľmi veľa času v týchto zariadeniech a nejako som si na ne aj zvykal a vždy som sa tešil, keď sme uvideli práve ten náš, kde sme plánovali stráviť príjemnú noc, aby sme znovu nabrali energiu a mohli bezpečne, ale hlavne s chuťou vyrážať na nekonečné túry krajinou, ktorá je tak rôznorodá, malebná a plná všelijakých prekvapení...
6. decembra 2009
(POKRAČOVANIE)
Text a foto(1): Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov






















__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-