Po prestávke som pokračoval do strmých kopcov pohoria Siskiyou, kde bolo taktiež niekoľko priepastí na ceste k vrcholu a taktiež aj dole na druhú stranu smerom na Oregon. Keď som takmer dorazil k samotnej hore Mt. Shasta, dole som zočil nádherné zelenkavé jazero rovnomenného názvu s pohorím, Lake Siskiyou. Je vybudované ako vodná nádrž na rieke Sacramento o rozlohe niečo okolo 170 hektárov. Je to zároveň aj rekreačné miesto a veľmi navštevované turistami, ktorí si tu do chuti užijú nekonečne nádhernú prírodu v zajatí hôr.
Po prejdení pohoria som sa ocitol v malebných dedinkách a jedna s exotickým menom Grenada mi zvlášť utkvela v pamäti. Neskoršie som sa tu zastavil častejšie a v roku 1989 som zažil veľmi dobrodružnú príhodu. K tomu sa vrátim ale neskoršie, keď ten správny čas nadíde, veriac, že na to dovtedy nezabudnem...
Schádzal som dole kopcom do nádherného mestečka letného festivalu Shakespearových hier, Ashland, kde pod neďaleko týčiacim sa Mt. Ashlandom (
Hlavné mesto Oregonu Salem (140 tisíc obyvateľov), ma taktiež nijako nezaujalo, ale to bolo asi aj tým, že bolo na rovine a tých kopcov nablízku som veľmi veľa nezočil a napokon už som bol rozhodnutý pre Portland.
Prichádzal som po diaľnici a dole z kopca som vpravo uvidel rieku Willamette, ktorá sa tiahla celou dolinou, kde bolo mesto Portland roztiahnuté do nekonečna (590 tisíc a s predmestiami 2,2 milióna obyvateľov). Tu som chcel hneď zostať, hlavne preto, že som videl tie nekonečné kopčeky v okolí, ktoré vytvárali akýsi plot okolo peknej záhradky. Celkom vľavo som zočil sopku Mt. Saint Helens, ktorá ešte prednedávnom soptila a spôsobila tu dosť škody a nepríjemných chvíľ pre občanov i tohto mesta. Mt. Saint Helens mala pred touto erupciou
Po príchode do Portlandu som zaparkoval na najbližšom parkovisku, ktoré som uvidel. Netrvalo ani dlho a zotmelo sa. Bola sobota, 8.8.81, takže tri osmičky... Ale deň to bol rekordný, pretože doteraz je to najteplejší deň v histórii existencie tohto štátu, keď ma tu privítala táto rekordná teplota, a to nie hocijaká, ale 420 Celzia a ja som sa pekne potil. Bol som ale na horúčavy zvyknutý už z Kalifornie a z ďalších horúcich miest.
Ráno som som sa zobudil do máličko chladnejšieho dňa a cez deň teplota vystúpila už len na 400 Celzia. Auto som nechal na parkovisku a šiel som si popozerať mesto. Bol som ohúrený tou nekonečnou zeleňou stromov, ktoré boli v meste povysádzané a k tomu tu bolo aj niekoľko pekných parkov, kde si ľudia schladzovali svoje telá rôznymi spôsobmi. Neďaleko bolo aj zopár fontán, takže pobyt v nich si najviac užívali deti, ako i rieku, kde sa len tak hemžili. Ja som si tiež užíval moje budúce mesto, v ktorom som sa napokon definitívne usadil a kde trávim už pomaly tridsať rokov. Okúpal som sa v rieke a pekne schladil horúčavou prehriate telo. Na druhej strane som sa nemohol dočkať druhého dňa, keď navštívim arcidiecézu katolíckej cirkvi, ktorá nebola ani tak ďaleko, ale vtedy som to ešte nevedel. Rudo mi hovorieval, že keď prišiel do New Yorku, prvé, čo urobil bolo, že sa obrátil na katolícku diecézu a tam mu trochu pomohli v začiatkoch, nakoľko on vtedy peňazí veľmi veľa nemal. Ja som bol na tom trošku lepšie, ale aj tak som bol z toho všetkého akýsi ohúrený, i keď príjemne. Bol som šťastný, že som si vybral toto mesto.
Na druhý deň skoro ráno som sa v neďalekom tiráckom zariadení osprchoval a prezliekol do čistého oblečenia a potom som sa pobral hľadať miesto toho môjho budúceho kontaktu. Navštívil som prvý kostol, ktorý som uvidel, ale tam mi hneď povedali, že mám ísť o niečo ďalej a tam nájdem tých, ktorých hľadám. Nakoniec som stál pred budovou Katolíckej arciedecézy na 29. Avenue ulice Burnside, ktorá je nekonečná a jej dĺžka je okolo 22 kilometrov. Po vstupe do budovy som vpravo uvidel miestnosti, kde pripravovali týždenník Catholic Sentinel. Ale nestačil som sa ani poobzerať a hneď sa ma niekto ujal. Bol som milo prekvapený, keď ma priviedli pred samotného pána biskupa Paula Waldschmidta, ktorý bol veľmi príjemný pán, šesťdesiatnik majestátneho výzoru a pekne vysoký. Pozval ma k sebe do kancelárie a začali sme náš rozhovor. Rozpovedal som mu o mojej ceste a zároveň i o túžbe začať nový život práve v tomto meste. Veľmi pozorne načúval a potom ma zoznámil s poľským kňazom Zwraščakom, ktorý bol dobrým priateľom pápeža Jána Pavla II. Nebolo to naše posledné spoločné stretnutie, pretože sme sa ešte niekoľkokrát stretli.
Moju púť v Portlande som začal v moteli Pioneer, ktorý bol na konci 182. Avenue na Sandy Boulevarde, kde som asi tri noci prenocoval. Potom ako keby z neba blesk bol udrel, prišla dobrá správa z arciedecézy, aby som sa prišiel ukázať. Pri vstupe ma znovu veľmi pekne uvítali a predstavil sa mi pán, ktorého som už aj predtým tam videl. Bol veľmi ústretový, keď mi oznamoval, že by nebol proti tomu, keby som mu dovolil, aby bol mojím hostiteľom. Bol drobnejšej postavy a mal akurát 44 rokov. Pracoval ako novinár v týždenníku Catholic Sentinel. Rád som prijal jeho ponuku, pretože som nevedel ako sa zariadim v prvých dňoch, pokiaľ si nájdem nejakú prácu. Po zoznámení sme šli do reštaurácie, kde som ho pozval na obed. Tam sme rozvili náš rozhovor a nekonečná debata o našich životoch sa rozpútala ako lavína. Tiež mi prezradil, že jeho prarodičia pochádzali z Prahy, ale po česky nevedel nič, iba niekoľko zdvorilostných slovíčiek. Potom mi poukazoval zopár miest, kde pravidelne chodieval, ale hlavne kostol St. Ignatius, ktorý sa potom stal mojím najobľúbenejším miestom počas nedeľňajších omší, ako aj čítanie biblie pri návštevách jeho dobrých priateľov.
Konečne sme navečer zavítali do môjho prechodného nového bydliska, kde som za malý poplatok pobýval nasledujúce tri mesiace. Bob mi ponúkol izbičku, ktorá bola veľmi útulná. Bolo tam všetko, čo som potreboval a ešte aj niečo naviac, nakoľko to bola izba po synovi, ktorý bol v tom čase na základnej vojenskej službe pekne ďaleko, na druhej strane Ameriky v Severnej Karolíne.
Až teraz to prišlo, pretože to, čo som zažil, zanechalo vo mne stopy na veľmi dlho. Zoznámil ma so všetkými členmi rodiny, najprv s jeho ctenou, veľmi sympatickou pani manželkou, potom mi predstavil aj druhého syna, ktorý akurát končil na strednej skole. Tretí bol už mimo domova, niekde v Kalifornii aj s rodinkou, ako i ďalšia dcéra, ktorá bola baletnou tanečnicou. Na záver sme vošli do poslednej štvrtej komnaty - a tam som ju zočil, ako sa tak jemne a panensky neviazane smiala celá žiariaca šťastím. Volala sa Jenny. Vedľa nej bola jej mladšia sestrička Mary, ktorá taktiež zamierila pohľadom do dverí, kde sme s jej otcom spoločne stáli. Jenny mala dvadsať a študovala na tunajšej univerzite učiteľstvo. Svojím úsmevom ma veľmi očarila a ten opakujúci sa nežný smiech, ktorý sa ozýval celým domom do nekonečna, ma dlho uspával, pretože som na ňu celú noc myslel.
Ráno som si potom všimol to, čo som v tom večernom svetle nepostrehol, že má nádherné nebeské oči, ktoré žiarili ako hviezdičky, keď sa jej zreničky zväčšili. Bol som z nej celý vo vytržení, lebo pri pomyslení na ňu som si nevedel predstaviť ako budem môcť odolávať jej ženskej kráse, aby som jej nepodľahol. Nebolo to ľahké a vždy som ešte viac trpel vtedy, keď sa ku mne iba na krôčik priblížila, pretože vtedy som cítil jej horúci dych a silný tlkot srdca. Už som aj ruku chcel natiahnuť, ale rýchlo som sa zháčil a snažil sa predstierať, že sa so mnou nič nedeje. Bolo to hrozné byť takto trestaný. Stal som sa trpiacim otrokom lásky. Ona si asi ani neuvedomovala ako ma vzrušovala a nechtiac ma dokázala skrotiť v najmilšie psíčatko, ktoré šťastne pobehovalo okolo svojej pani, mojej jedinej vysnívanej...
Na druhý deň ma pozvala aj s jej sestrou, aby sme sa išli schladiť na blízke kúpalisko. Neváhal som ani chvíľočku, hneď som sa prezliekol a bol pripravený prijímať všetky jej rozkazy. Doslovne sme vyleteli a ja som mal pocit, že jej jemný smiech je veľmi sexy. Alebo som ho len ja stále tak vnímal a taký počul nekonečne doliehať do mojich uší...
2.8.2010
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec
{gallery}kultura/emig/55{/gallery}
{jcomments on}

































Po krátkom pobyte v Corningu, kde som sa vykúpal, prezliekol a dobre naraňajkoval, mal som pred sebou ďalšie mesto Redding, v ktorom som sa aj trošku zdržal, pretože som bol už na diaľnici číslo 5 North a horúčavy boli neúnosné. Naviac mi klimatizácia v aute dobre nefungovala, alebo prakticky skoro vôbec, a tak okná som mal stále dokorán otvorené, aby mi do rozžeraveného vozidla vial čerstvý vzduch. Spomenul som si v tom okamihu aj na Death Valley, Dolinu smrti, cez ktorú som ani nie tak dávno prechádzal práve týmto istým autom bez klimatizácie s vonkajšími teplotami vyše 50 stupňov Celzia. Tu boli teploty o niečo nižšie, iba okolo 40 stupňov v tieni. Toto mesto má zaujímavý primát,
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-