streda, 14 máj 2014 18:26

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (67. časť) - Koniec Greyhoundského dobrodružstva

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

autor-js-19841aKoniec Greyhoundského dobrodružstva.

Pri rozlúčke v moteli, kde sme strávili štyri týždne vo výcviku, sme sa každý s každým rozlúčili a potom sme sa rozpŕchli ako kŕdeľ vtákov. Každý sa pobral svojím smerom, tešiac sa na krásne Vianoce. Doug mal cestu do Portlandu, tak sme sa zviezli spolu. Po ceste sme sa zastavili na obed, lebo nám od rána trošku vytrávilo. 

Hoci som nemal nikoho, kto by ma doma čakal, nakoniec to dopadlo veľmi dobre, lebo môj dobrý priateľ Mike, s ktorým som pred dvomi rokmi robil v hoteli, ma s obrovskou náručou uvítal u nich doma. Prišiel som na večeru až v deň vianočný, pretože tu taká tradícia nie je ako u nás doma, že tým hlavným dňom je Štedrý večer. Tiež na Vianoce nepodávaju rybu, ale moriaka, takže som vedel, že ryba nebude. Nakoniec som si veľmi pochutnal na moriakovi, zemiakovej kaši s omáčkou a ako prílohu k tomu bola uvarená mrkva. Nakoniec som si toto jedlo veľmi obľúbil a s chuťou si ho dám v hociktorý deň v roku. 

Najviac si moriaka dávame na Thanksgiving Day - Deň vďakyvzdania. Ja tento sviatok nazývam aj ako Deň moriaka...:) Prakticky sú to naše tradičné dožinky, ktoré tu oslavujeme v novembri. Jeho tradícia siaha až do roku 1536, keď boli

zrušené kresťanské sviatky a celkom zdecimované z množstva 95 na 27. Niektorí ich chceli všetky zrušiť a nahradiť ich len dňami v roku. Nakoniec sa im to podarilo a postupne sa zrušili aj ďalšie sviatky. Španieli si ho tu ale oficiálne oslávili 8. septembra 1569 a aj odvtedy ho pravidelne oslavujú,  teraz už aj s nami v novembri.

Thanksgiving bol potom ustanovený ako štátny sviatok v roku 1619 a odvtedy sa oslavuje v posledný štvrtok v mesiaci november. V dnešnej dobe podniky uznávajú iba 6 - 7 platených sviatkov pre svojich zamestnancov. 

Také hlavné sú: New year´s Day - Nový rok - (1. januára); President´s Day - Prezidentský deň - (tretí pondelok vo februári); Memorial Day - Deň vďaky - padlým vojakom americkej armády (posledný pondelok v máji); Independence Day - Nezávislosť Ameriky - (4. júla); Labor Day - Deň práce - (prvý pondelok v septembri ); Thanksgiving - Deň vďakyvzdania -    (štvrtý štvrtok v novembri); Christmas - Vianoce - (25. decembra). Ako je z tohto všetkého vidieť, Veľká noc nie je uznaným štátnym sviatkom, nakoľko je to iba kresťanský sviatok. Vianoce sú tiež kresťanským sviatkom a jeho zástancovia musia stále bojovať o to, aby ho uchránili, pretože je veľa vplyvných ľudi, ktorí chcú sviatok Vianoc celkom zrušiť...

Po prekrásnej oslave Nového roku som tiež čakal aj na dobrú správu z firmy Greyhound. Dlho nič nechodilo, a nakoniec sme sa všetci dozvedeli tú smutnú správu. Greyhound nás teraz nepotrebuje. Tým sa skončila aj naša nádej na lepší a šťastnejší život. Všetko sa mi pred očami prevrátilo hore nohami, pretože som si od toho veľa sľuboval. Zase som zistil, že nič nie je isté. Napriek tomu, že človek do toho investuje veľa citu, býva mu potom po ňom často aj pošliapané. Zároveň to bolo aj akési ďalšie prebudenie sa zo spánku a snov a odvtedy sa už dopredu radšej neteším. Až keď je to už istou skutočnosťou. Ale ani potom sa neteším úplne, pretože viem, že všetko je len dočasné a nič nie je naveky. A tak sa z človeka optimistu pomaly a postupne stáva pesimista. Ja som to ale povýšil ešte vyššie - na slovíčko - realita!

Hneď som rozhodil siete a zisťoval, či pôjdem zase do školy, alebo pracovať do hotela. Nakoniec som si našiel dočasnú prácu ako vodič hotelového autobusu na letisko z Hotela Hilton. Začínal som tam ako parkovač vozidiel z hotela na vedľajšie parkovisko, ktoré malo osem podlaží. Postupne som sa každý deň štveral točeným parkoviskom, až som konečne dorazil na vrchné podlažie. Tam som dôkladne zaparkoval a dole som sa zviezol výťahom. Takto to šlo celý deň. Na večer som ho zase šiel vyzdvihnúť a odovzdať nepoškodené majiteľovi. Každý majiteľ si ho podrobne prehliadol, a keď bol spokojný dostali sme aj sprepitné. Táto práca sa mi celkom páčila a zarobil som si vždy niečo aj bokom. I keď to bola iba nárazovka na tri týždne, lebo tam boli tri semináre z rôznych štátov USA po dobu jedného týždňa, mal som veľmi dobre platenú prácu, hlavne vďaka tomu sprepitnému. Medzitým som sa spojil so šéfom parkoviska a ten mi potom ponúkol aj viac možností a hoci to nebolo na plný uväzok, stačilo mi to na celkom slušné živobytie.

Tiež som si hľadal ešte aj nejakú inú prácu, a tak som sa spojil s mojím dobrým priateľom - trénerom, s ktorým sme spolu trénovali atletiku na Dievčenskej katolíckej akadémii. Poradil mi, aby som šiel na školskú správu stredných škôl, kde som sa hneď v ten deň aj pobral. Bol som milo prekvapený, že práve Lincolnova stredná škola hľadá trénera vrhov a hodov, čo bola moja špecializácia, a tak som sa hneď dychtivo spojil aj s hlavným trénerom školy. Pohovor sa potom na druhý deň odohral v samotnej škole u riaditeľa športových odvetví a s hlavným trénerom Davidom. Pekne sme sa porozprávali a vysvetlili mi, že potrebujú solídneho trénera, ktorý by im športovú úroveň trošku povzdvihol tak, aby boli schopní súťažiť aj s ďalšími strednými školami v Portlande, kde bolo niečo vyše dvanásť tisíc študentov. Celkove tam bolo aj so základnými školami vyše päťdesiat tisíc študentov. Najskôr sme si všetko vydiskutovali, potom som im musel aj názorne predviesť techniky a vysvetliť celý tréningový harmonogram. Dokonca si ma vyskúšali aj v samotnom kruhu, pretože tréner musí ovládať techniku a musí ju vedieť aj predviesť študentom. Dopadol som celkom dobre, a tak so mnou urobili sezónnu zmluvu, pretože tu atletika na školách je iba pár mesiacov. Začína sa v polovici februára a končí koncom mája, keď sú Majstrovstvá štátu. Tam sa stretnú všetci atléti, ktorí postúpili zo všetkých okrskov mesta Portlandu a predmestia. 

O pár dní si ma pozvali, kde som bol uvedený pred vyše stodvadsať atlétov, ako dievčat, tak aj chlapcov. Bolo to veľkolepé uvítanie, pretože ďalší nový tréner bol výborným oštepárom, ktorý oštep aj potom trénoval. Tiež pomáhal pri skoku o žrdi. Ja som trénoval guľu a disk. Bol som milo prekvapený, keď sa mi na prvý deň dostavilo vyše dvadsať dievčat a chlapcov. Podrobil som ich  testom a tiež som im vysvetlil, že musia na sebe tvrdo pracovať, pretože to nie je iba guľu vrhať a diskom hádzať, ale si to vyžaduje aj veľa sebazaprenia, odriekania, ale hlavne vytrvalosti v práci s náradím. Tiež si to vyžaduje dosť fyzickej záťaže, ako aj behania, skokov, aby bolo telo v dobrej kondícii a mohlo lepšie premeniť energiu v smerovaný cieľ. Robili sme toho veľa a dokonca som musel vytvoriť skupinky začiatočníkov, stredne pokročilých a pokročilých, ktorí už niečo v atletike dokázali v predošlých sezónach. Veľmi som sa tomu potešil, lebo som tam videl potenciál na celkom slušné výkony. Keby to ale bolo záležalo iba od môjho rozhodnutia, mnohých by som tam nezobral, pretože nespĺňali v prvom rade fyzické predpoklady a naviac neboli ani v dostatočnej kondícii. Dozvedel som sa ale aj jeden fakt od šéfa športov školy, že to musím tak brať, že ak tí študenti tam chcú byť, tak my sa musíme tomu podriadiť a venovať sa im. Všimol som si jednu vec, že ku mne chodili väčšinou prváci, ktorí nemali fyzickú kondíciu a nikde inde nemohli byť. Skrátka, behať nevedeli a ani nemohli, skákať tiež nie, tak poďho k Slovincovi, nech sa s nami trápi. Nakoniec sa tých solídnych atlétov vykryštalizovalo na konci sezóny polovica z nich, čo bolo vďaka tvrdej práci a presviedčania ich. Nakoniec mi aj dvaja atléti - dievča a chlapec - postúpili na Majstrovstvá mesta Portlandu a vyhrali svoje kategórie. Oboch som ich trénoval disk a guľu, oni sa popritom ešte venovali aj oštepu u kolegu trénera. Obaja vyhrali v hode oštepom, ale aj v mojej disciplíne – v hode diskom. Aj keď som od chlapca v hode diskom očakával viac, lenže on sa viac venoval oštepu a kolega ho zaťažoval v oštepe až príliš veľa, potom už nemal silu na disk. Na Majstrovstvách mesta mohol hodiť v disku aj ďalej, i keď suverénne všetkých porazil výkonom vyše 44 metrov. Mohol však hodiť aj 48 až 50 metrov, pretože na tréningu to pravidelne hádzaval blízko k 50 metrovej méte. V guli bol schopný vrhnúť okolo 14 metrov. Taký talent som už potom nikdy nenašiel. Ďalší atlét bol schopný hodiť diskom okolo 43 metrov a guľu vrhnúť za 15 metrov. Nakoniec vrhol 15,35 m  12 librovou (5,44 kg) guľou a na budúci rok vyhral v oboch disciplínach na Majstrovstvách mesta. To dievča sa v oštepe vypracovalo na majsterku Oregonu a dvakrát po sebe vyhrala. Guľu a disk prestala celkom robiť, lebo ju dávali aj na prekážky, skok ďaleký a trojskok. Bola obrovským talentom a dokázala vo všetkých atletických disciplínach excelovať. Po ukončení strednej školy skončila v Idahu na univerzite v meste Moscow, kde študoval a pretekal aj budúci olympijský šampión v desaťboji z roku 1996 Dan O'Brian. Bola z nej nakoniec celkom slušná sedembojárka...

Ján Slovinec - 1. mája 2014 - Pokračovanie

 

 

 

Čítať 2467 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!