štvrtok, 06 november 2014 13:11

Ján Slovinec: Ako sa zo šustra učiteľ stal (86. časť) - Drugstore Cowboy

Napísal(a) Ján Slovinec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

js 86 Matt-Dillon1aDrugstore Cowboy 

Bol to môj prvý deň, ked sme konečne vyrážali na filmovanie. Išli sme na miesto, ktoré som už poznal z predošlej návštevy. Režisér Gus Van Sant sa usadil vedľa mňa z druhej strany a tam aj stále sedával, keď som ho vozieval na akcie. Potom jeho miesto prebral Matt Dillon, ktorý sa tam tiež veľmi rád posadil.

Keď sme dorazili na miesto, bol som prekvapený, že okolo celej dĺžky domu boli vykopané zákopy do hĺbky asi jedného metra. Dôvod týchto zákopov bol aj ten, že to chceli mať pripravené pre policajnú raziu, ktorá sa vo filme neskoršie mala udiať. Bol to ten povestný filmový dom, v ktorom bývali hrdinovia tohto príbehu. Tu sa aj prevažná časť celého  filmu natáčala. Neskoršie som zistil, že to nebol len filmový dom drogistov, ale aj v skutočnosti mal tú povesť, takže perfektne zapadol do scenára, čo sa nie vždy podarí. Dom bol postavený ešte v rokoch štyridsiatych, takže už mal pár rôčkov za sebou. Bol len prízemný a s veľmi jednoduchým pôdorysom. Skrátka, aby to bolo všetko účelné, ale hlavne pohodlné. Zaujímavosťou týchto domov je aj to, že sa nestavali

predizby, ale sa rovno vošlo do obývačky alebo kuchyne. Takto sú tiež prevažne situované aj byty. Neskoršie sa začali stavať aj s predsieňou, ale tie boli už o niečo drahšie. 

Pozdĺž celej ulice sme mali 

js-86-Reziser-Gus-Van-Santzaparkované nekonečné rady vozidiel, ktoré slúžili pri natáčaní. Taktiež každý z hercov mal svoju mobilnú bunku, ktorú mu prevážali z miesta na miesto pre pohodlie, ale hlavne aby mali súkromie, ktoré tak potrebovali, aby sa mohli sústrediť na svoju filmovú úlohu. V neďalekom kostole sme mali zriadenú dodatočnú jedáleň, kde sme chodievali počas celého dňa na občerstvenie. Každý herec mal iné výstupy a v inom čase, tak preto sa málokedy stalo, že sme tam boli všetci pokope.

Zažili sme tam v jeden deň aj trochu napätia, keď sa udiala jedna vec, ktorá v scenári vôbec nebola. Kúsok od nás popri hlavnej ulici Killingsworth boli menšie potraviny, kde bývalo rušno. Celé toto bolo v černošskom ghette, takže som sa tomu ani nečudoval. Akurát v ten deň ma veľmi zmrazilo, pretože som tam mohol byť aj ja do toho všetkého nechtiac zapletený. Miestne černošské gangy si vybavovali účty a výstrely sa ozývali celou ulicou. Z okoloidúceho vozidla padli výstrely na parkovisko pred potravinami. Úrazovky sa s hlasnými sirénami prebíjali ulicami a s nimi tiež policajné hliadky, ktorých škrípajúce brzdy sme nemohli nepočuť. Všetci sme boli zarazení týmto faktom a dosť sme aj spozorneli, lebo sme zistili, že v tomto susedstve si nemohol byť nikto istý. Bol som veľmi rád, že podobná akcia sa tu už potom nikdy nekonala, a tak sme sa nemuseli obávať o svoje životy a presťahovať celý štáb niekde inde. To sa tiež často stáva pri filmovaní, že v poslednom okamihu sa musí improvizovať a hľadať náhradné miesto.

Trávili sme na tomto mieste dlhé dni,

js 86 Kelly-Lynch-a-Reziser-Gus-Van-Santod skorého rána do neskorého večera, ale vždy boli príjemné i keď sme všetci odchádzali unavení. Počas celého dňa som sa snažil byť čo v najlepšej kondícii, aby som neskoré odchody do hotela, ktorý bol niekoľko kilometrov vzdialený, perfektne zvládal. Nakoniec som mal plný minibus vzácnych ľudí, ktorých som si všetkých veľmi obľúbil a záležalo mi na ich bezpečnosti pri presúvaniach z miesta na miesto. Tiež som sa tešieval na ďalší deň, keď ich znovu všetkých uvidím, nakoľko som rád trávil svoj čas v spoločnosti viacerých z nich.

Raz potrebovali Heather Graham neočákavane, a tak ma poslali hľadať ju do veľkého obchodného centra. Našťastie to nebolo také veľmi ťažké, pretože to bolo v kine. Akurát menší problém bol v tom, že tu bolo asi osem kinosál, takže to už bolo trošku náročnejšie. Chodil som spoločne s uvádzačmi po jednotlivých sálach a hľadali sme ju. Nakoniec sa mi to podarilo objaviť ju v šiestej sále v žiari projektora. Sedela si pekne až celkom vpredu v spoločnosti Jamesa Remara na mieste, ktoré ja doslovne nenávidím. Ťahá mi to dosť oči, pretože prvé sedadlá sú veľmi blízko k plátnu. Vždy si sadám v kine do posledného radu a do stredu, ak to miesto je ešte voľné. Mám takto aj perfektnú akustiku a naviac vidím presne tak ako mi to najviac vyhovuje a celý film si vždy užijem. Iba zriedkavo som zažil celú sálu vypredanú. Stávalo sa to vždy vtedy, keď som navštevoval filmové festivaly, kde naozaj nebola iná možnosť len sa tiesniť  v sedadlách aj s inými a cítiť ich dych, smiech, alebo i vzlykot pri emociálnych scénach.

S hercami som sa veľmi zblížil

js 86-Matt-Dillona po filmovaní, ktoré trvalo aj do tretej rána, sme potom spoločne chodievali ešte aj na iné akcie. Nemal som na výber, tak som sa pridal. Netrvalo mi to dlho, potom som sa už vždy tešil na takéto akcie. Matt Dillon a James Remar to akosi vždy všetko zorganizovali, a tak sme skončili v kolkárni amerického bowlingu Grand Central, ktorá mala nepretržitú 24-hodinovú prevádzku. Tam si všetci popíjali pivečko a mali vždy fantastickú zábavu. Bol som solídny kolkár, ale som sa o tom nikomu radšej ani nezmienil. Matt Dillon ma nahovoril, aby som hral za jeho mužstvo. Trochu som aj simuloval, keď som videl, že im to všetkým až tak veľmi nejde. Matt Dillon a James Remar boli slušní kolkári, a tak ich výsledky boli veľmi pekné. V jeden deň som to  ale celkom „rozbalil“ a prestal som sa schovávať. Hodil som som po sebe desať perfektných hodov, a tak mi všetci začali tlieskať a veľmi hlasno povzbudzovať. Veľmi túžili po tom, aby mi vyšiel aj celý zápas perfektne. Nakoniec sa mi to nepodarilo a dosiahol som o niečo menej, ale i napriek tomu to bol fantastický pocit, že sa mi to práve tam podarilo. Matt Dillon si ma ešte viac obľúbil, ako aj James Remar, ktorý mi bol vekovo najbližšie z celej tejto hereckej skupiny. Matt mi potom pripísal „pochvalu“ na moju ceduľku, ktorú som si predtým zhotovil, aby ma na letisku dobre videli, keď som ich chodieval vyzdvihovať pred filmovaním. Jednoducho tam napísal, „John, You are a Bowling God!“ – „John, Ty si, kolkársky Boh!“ :))) Dosť ma to mrzí, že sa mi táto ceduľka stratila, alebo je ešte stále niekde v Banskej Bystrici v prachu a v rohu osamotená, keď som si ju tam nechal aj s ostatnými mojimi osobnými vecami u jedného môjho známeho. Možno, keď raz zase prídem domov, tak sa po nej porozhliadnem...

Nad ránom okolo siedmej sme všetci vyrážali domov. Každý z nich mal nejaké to pivečko v sebe a bol perfektne spoločensky unavený. Potom som ich všetkých odviezol do hotela. Ďalšie filmovanie bolo zase večerné, takže sme si všetci dobre oddýchli a mohli pokračovať v práci dlho do noci. Takýchto akcií som zažil veľmi veľa a mám na toto všetko len tie najpríjemnejšie spomienky, ktoré ma sprevádzajú celým životom. Rád sa vraciam k týmto udalostiam...

Tiež sme prešli veľkú časť Portlandu

a všade nás navštevovali davy ľudí, ale hlavne mladí a študenti stredných škôl. Boli tam dokonca študenti aj z mojej Lincolnovej strednej školy. Veľa dievčeniec chcelo vidieť svojho miláčika Matta Dillona, a tak ma vždy prosili, či by som im nemohol stretnutie sprostredkovať. Občas sa mi to podarilo, ale nie často, pretože Matt bol príliš zaneprázdnený, takže sa nemohol všetkým svojim fanúšikom rozdávať.

js 86-Kelly-LynchRaz sme filmovali v moteli scénku, kde Heather bola už po smrti a tak ju zabalenú dávali na povalu. Ďalší záber bol zase robený na celkom inom mieste, kde sme strávili nejakú inú dobu. Bola tam tak urobená povala, aby bola taká istá ako v moteli. Bol to skrátka prierez strechy a z každej strany bola kamera, aby to mohli nasnímať z každého uhla. Tiež tam bola urobená provizórna väzenská cela, kde urobili niekoľko záberov. Nakoniec sme mali vo vedľajšej miestnosti aj našu jedáleň. Trošku som sa vystrašil, keď ma Heather pristavila a pozrela sa mi do očú. Mala ich celkom biele po vstreknutí tekutiny, ktorá mala vytvoriť ilúziu, že je po smrti. Vyzerala ako ten najroztomilejší Zombík. Mala z toho aj menšiu zábavu, keď ma zopárkrát takto prekvapila. Aj som sa  trošku vystrašil  a ona ma vždy veľmi rada ako svojho otca objala, keď sa jej to podarilo. Bolo to také roztomilé dievčatko! :)

Posledná z jej scénok sa odohrala hlboko v lese, ktorý sme si predtým boli vyhliadnuť ešte s Bruceom a režisérovi sa veľmi páčil. Dole pod strmším kopcom, kde smerom hore sa ťahala poľná cestička sme mali stanový tábor a tam sme mali aj moje obľúbené miesto, kde som si mohol vždy život osladiť a najesť sa do sýtosti. V ten deň aj trošku pršalo a to perfektne hralo do scenára, aby celá táto časť filmu mala patričný dramatický nádych, keď chuderka mŕtva Heather bola už len v koženom obale. Potom ju už v strachu Matt Dillon a James Le Gros do zeme pochovali...

(POKRAČOVANIE)

Ján Slovinec

 

 

Čítať 2437 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:21

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!