sobota, 03 december 2011 14:12

Kniha poviedok Záhrady

Napísal(a) Marta Hlušíková
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Kniha poviedok Záhrady

Úryvky

O neobesenom Šangovi

Babka cupkala popri vyschnutom koryte potoka až hore k starej jabloni, z ktorej blesk odťal polovicu, takže zdola od cesty vyzerala ako šibenica. Práve preto k nej babka každý podvečer kráčala. Išla tam vždy obesiť svojho Šanga. Bola by ho obesila možno aj na plote alebo na kľučke v pivnici, ale na spodnom konári jablone raz našla visieť za dušu hompáľajúcu sa futbalovú loptu a zazdalo sa jej to ako najlepšie miesto, kde by si mohla so Šangom vyrovnať účty.
- Tak sa už pohni, - obrátila sa k Šangovi, ktorý sa zastavil pri krtinci, strčil doň ňufák a zúrivo hrabal prednými labami. Na babkine slová len pošibal chvostom a ďalej hrabal.
- Nemysli si, že sa tomu vyhneš, - hundrala si babka a potom si vyspevovala, až kým neprišla k jabloni. Sadla si pod ňu a čakala. Šang o chvíľu prišiel, poňuchal okolo stromu, cvrkol pár kvapiek na kmeň a posadil sa. Upieral oči na svoju veliteľku, potom si ľahol, hlavu si oprel na predné laby a čakal.
- Budeš mi chýbať, vieš? Si zlý pes. Aj v posteli budem mať miesta až-až. A plechovú misku dám Micine. To ťa naštvem, čo? Nemysli si, že mám Micinu bohvieako rada. Ale dám jej tú misku. Lebo ty dobre vieš, ako ma Paľko ľúbil. Keď mi odišiel, nemala som nikoho iného iba teba a Micinu. A Paľka na kredenci. Chceli mi ho dať do urnového hája. Určite! Ani rozsypať som  ho nedovolila. V kuchyni mu je dobre. Iba ma trápi, že si nemôže dať so mnou držky. Tak ich mal rád... Zato ty si dopraješ! Paľko mi povedal, že by na tie držky možno aj prišiel, ale že by tebe potom nič nezostalo. Si pažravý, to je to. Všetko by si zožral. Ale keď ťa obesím, Paľko určite na tie držky príde. Teraz môžeš vysloviť posledné želanie. No tak, o chvíľu zapadne slnko a zozimí sa. Že spievať? Mám spievať? No dobre, - chichotala sa babka a s veľkým ochkaním sa postavila. Zopäla ruky na hrudi, zatvorila oči a škrekľavým trasľavým hlasom začala spievať. Šang zdvihol hlavu, chvíľu kňučal a potom sa už nedalo rozoznať, kto spieva a kto zavýja. Babka napokon dospievala a pozrela sa na Šanga:
- Tvoje šťastie, - povedala.
- Tvoje šťastie, že som ešte nedorástla po spodný konár. Ale zajtra, keď dorastiem, to bude iná pesnička. A teraz domov! - zavelila, pritiahla si sveter tesnejšie k telu a spustila sa z briežku k svojmu domu. Šang poslušne kráčal za ňou, strkal ňufák do krtincov a pri každom babkinom slove len pošibkal chvostom. 

Ráno, ráno, ráničko

V dome na kraji dediny sa zastavil čas od chvíle, ako sa matka dozvedela, že Bojky, Cigán z osady, chce urieknuť obe: ju aj dcéru.
- Dám mu svoju zlatú retiazku a tvoj prsteň s fialovým očkom, - povedala dcére.
- A keď mu nedáme nič?
- Nechcem, aby nás uriekol ako tú Pavlínu ten potulný hypnotizér. Vieš, tú, čo si stále zdvíhala pred kostolom sukne, že ide veľká voda.
- Uriekol Bojky už niekoho?
- Mnohých. Tak hovoria.
- Koho?
- Napríklad Rusnáčka. Nenesú jej už druhý mesiac sliepky. Najprv chcela dať Bojkymu dve tisícky, ale si to rozmyslela - a tu to má. Potom Ambružová. Potratila. Januščákovci už dvakrát nemohli zabiť prasa. Belo, ten, čo žije so psami v tom malom dome pri štadióne, hovorí, že k nemu chodí veštica, ale nikto ju nikdy nevidel. Nuž tak.
- Ako vieš, že to urobil Bojky?
- Tak hovoria.
- Kašlem na Bojkyho.
- Minule povedal v krčme, že stačí, keby si mu dala... Potom by sme zachránili retiazku aj prsteň,- vysvetľovala matka a hlas jej nadobúdal istotu.
- Čo keby som mu dala?
- No čo asi? - prevrátila matka oči.
- Bojkymu?
- Keď môžeš iným, tak  Bojkymu by si hádam raz mohla.
- S inými je to kvôli peniazom. Veď vieš.
- Raz ťa neubudne, - povedala rozhodne matka a schovala retiazku aj s prsteňom do puzdra, ktoré zamkla do drevenej skrinky s dvoma holubicami na vrchnáku.
- Ty mi nerozumieš. Ja idem s kým chcem a kedy chcem. S Bojkym nepôjdem.
- Nie je to jedno, či Bojky alebo niekto iný? - skončila rozhovor matka, no na odpoveď nepočkala. Vyšla dať sliepkam a pozbierať vajcia. Upečie makovník a orechovník. Pre istotu to poistí. Čo jeden vie, ako je človeku, keď ho uriekne starý Cigán.
     So silnejúcou vôňou makovníka sa vytrácal matkin strach z urieknutia. Veď jej hádam pre jedenkrát chochol z hlavy nespadne, mrmlala si pri lúskaní orechov. Pri každom rozdrvení orecha si predstavovala, že to nie je orech, ale kúsok z Bojkyho. Vedela presne, ktorý kúsok. Hanbila sa za svoju tvrdosť k dcére a aspoň takto sa starému Cigánovi odplácala za dcérinu potupu. V podvečer sa vybrala do krčmy, aby po krčmárovi odkázala, že teda áno, Bojky večer môže prísť. Len nech je už zajtra ráno, hovorila si cestou domov. Len nech je už zajtra ráno.
     Keď sa blížila k domu, v kuchyni sa svietilo. Keď prišla k dverám, počula akési hlasy. Dcéra nie je sama. Vstúpila do kuchyne.
- Mama, toto je Ďusi.
     Ďusi si práve strkal do úst posledný orechovník, z ktorého sa trúsili omrvinky na stôl. Mal ich na košeli, boli pod stolom a niekoľko ich sedelo Ďusimu vo fúzoch. Matka priskočila ku kredencu a prikryla zvyšok makovníka na plechu servítkou.
- Večer príde Bojky, - povedala.
- My ideme do mesta, - pozrela sa dcéra na Ďusiho.
- Príde Bojky, - zasyčala matka.
- Kto je to Bojky? - povedal Ďusi, ale nikto mu neodpovedal. Tak len pokrčil plecami a pobral sa za dcérou,  ktorá vo dverách povedala matke:
- Prídem ráno.
     Ráno našla dcéra matku v kuchyni, ako stojí pri výlevke a pospevuje si.
- Jedna vec ma mrzí, - obrátila sa matka na dcéru. - Že ste mi nenechali ani jeden orechovník.
- Čože? - nechápavo sa pýtala dcéra.
- Vravím. Ani jeden. Lebo makovníky zožral Bojky. Ale retiazku a prsteň som zachránila, - povedala a ďalej si spievala: ráno, ráno, ráničko...

Čítať 2475 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:23

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!