nedeľa, 26 apríl 2015 15:19

Ondrej Hronec: FYTOKARANTÉNNY INŠPEKTOR (Poviedka)

Napísal(a) Ondrej Hronec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

fytokarantenny inspektor

Nedávno sme mali stretnutie – okrúhle, po ukončení vysokoškolského štúdia. Je tomu hrôzostrašne veľa rokov, čo sme sa rozišli. Presne pred päťdesiatimi rokmi sa tak stalo. V radostnom opojení sme vtedy odchádzali do života. Plní ideálov, že premeníme našu krajinu na rajskú záhradu. Nedalo sa, lebo nás postihlo všetko možné... Myslím tie rôzne politické zmeny, ktoré jedných vyniesli vysoko hore, iných zmiatli. A tak som sa s úctou pozeral na šediny svojich bývalých spolužiakov, napospol dobrých a statočných ľudí, no jednako najviac som sa tešil na dvoch mojich blízkych – inžinierov, Jozefov: Habovštiaka z Krivej a Hasáka z Ružomberka. O tom prvom je známe, že bol i námestníkom ministra poľnohospodárstva a významným výskumníkom, publicistom, takže o ňom sa vie veľa doma i vo svete. Druhý, Jožko Hasák, je menej známy, ale v Ružomberku, kde žije, ho pozná určite každý. Tak vám čosi rozpoviem, aby o ňom vedeli aj tí, čo s ním ešte neprišli do styku.

Na vysokú školu prišiel nenápadne ticho. Rýchlo sa však rozšírila správa, že je to druholigový futbalista z Ružomberka. Jedinečný športovec, nie iba futbalista. Aj to dokázal. Keď sme mali zápočet z telesnej výchovy a asistent ho

mal takmer za kolegu, na nitrianskom štadióne Joža poveril za štartéra behu na dvesto metrov. Bloky, z ktorých sme štartovali, tak šikovne presunul dopredu možno aj dvadsať metrov, že sme mali všetci fantastické časy a pán asistent si mnohých z nás chcel zobrať do atletického oddielu. Ibaže nás ktosi zahlásil a bol z toho problém.
Bol som s ním na skúške z rastlinnej výroby. Na tú skúšku sa chodilo v tmavom obleku, i keď sme si ho požičali. Iba on bol výnimkou a nebojácne prišiel v striekanom saku. Keď sa ho profesor Špaldoň opýtal, prečo nemá tmavý oblek, pohotove odpovedal:

„Prepáčte, pán akademik, že mám len sako, ale akonáhle matka z dôchodku našetrí, určite si ho kúpim, lebo som polosirota.“ Profesor stratil reč a jeho odpoveď nekomentoval. Z botaniky sme pred skúškou museli predložiť herbár nazbieraných rastlín, v ktorom bolo potrebné uviesť aj miesto nálezu. Keďže niektoré rastliny nestihol nazbierať, lebo cez nedeľu chodil hrávať futbal, pomohol si odtrhnutím vysadených rastlín na Hlavnej v Nitre vo vysadených kvetináčoch. Ale písomne sa k tomu priznal, keď miesto, kde rastlinu našiel označil: Leninovo námestie, alebo kvetináč na Kupeckého, či Vysokoškolskej ulici.
Boli sme priateľmi, peniazmi sme neoplývali, a tak sme si chceli privyrobiť. Dozvedeli sme sa, že profesor zoológie Čepelák potrebuje psíkov na nejaký výskum a platí za nich sto korún. Tak sme kúpili safaládky, zobrali športový vak a šli sme do ulíc. Podarilo sa nám takto odchytiť jedného túlavého, chudého Bobíka. Doniesli sme ho na internát, osprchovali, zo smetného koša sme

        

mu spravili búdku a tri dni sme mu nosili jedlo zo školskej jedálne, aby pribral a opeknel. Pod tlakom verejnej mienky – bývali sme na izbe šiesti – sme psa museli vypustiť do ulíc, lebo pán profesor, čo psa potreboval, kamsi na dlhšie odcestoval.

Keďže Jožko bol chlapec z mesta, v nedeľu ma vytiahol na prechádzku po Hlavnej ulici v Nitre. Bolo tam vtedy živé korzo. Pekné ženy pozdravil hlbokým úklonom a hlasným „ruky bozkávam“. Po pozdrave som sa ho opýtal, kto je tá dáma. Väčšinou odpovedal:
„Neviem, ale aj ona bude rozmýšľať, kto sme my dvaja.“ Neviem odkiaľ to nabral, ale pri povinných prvomájových pochodoch ma už vtedy upozorňoval, aby som sa nedal fotiť, lebo keď príde prevrat, budú mať na mňa dôkazy, že som bol horlivý za socializmus. Kto by si bol v tej dobe niečo také pomyslel. Dnes by mohol určite pracovať na prognostickom ústave SAV.

Na kúpalisku na Sihoti, blízko vysokoškolského internátu, si nikdy nedával dole košeľu, naopak, zapínal si aj gombíky na rukávoch. 
„Čo je to za nezmysel?“ spýtal som sa ho. Odpoveď bola praktická:
„Matka mi bude veriť, koľko veľa sa ja každý deň učím, keď budem biely ako sneh.“ Rýchlo som si jeho humor i veselé príhody osvojil. Po praxi v druhom ročníku štúdia, ktorú sme absolvovali spoločne asi dvadsiati, prišli poštou zarobené peniaze pre všetkých účastníkov. Spravodlivo sme ich rozdelili. On bol totiž zväzácky a ja študijný vedúci krúžku. Jeden náš kolega, dodnes si pamätám, že sa volal Harangozó, čo po slovensky znamená zvonár, do školy nenastúpil. Peniaze mu však prišli, a my sme ich pozorne opatrovali. Po mesiaci sme zvažovali, čo s nimi. Tak sme sa rozhodli nasledovne: kúpime na trhovisku jednu vykŕmenú hus, dáme ju upiecť a spoločne ju skonzumujeme. Celý krúžok – bolo nás šestnásť. Tak sa aj stalo. Kuchár Milan v študentskej menze nám hus do červena upiekol. Kto však chcel z nej jesť, musel sa vlastnoručne podpísať pod text, že hus bola zakúpená z peňazí Harangozóa a ak by sa menovaný vrátil na štúdiá, je mu dotyčný ochotný vrátiť alikvotnú časť peňazí. Podpísal každý s nadšením, a tak bola hus za desať minút zjedená. Našťastie sa náš niekdajší kolega Harangozó dodnes nevrátil a keby aj, po päťdesiatich rokoch je všetko premlčané.

A prečo som dal článku taký nadpis? Nuž preto, lebo keď môj priateľ a kolega nastúpil do prvého zamestnania, mal vraj na dverách prenajatej kancelárie napísanú vizitku: Tu úraduje fytokaranténny inšpektor Ing. Jožo Hasák. Že bol inšpektorom, to je pravda, ale či mal taký nápis, za to neručím, o tom ma informoval Habovštiak. A on nezvykol klamať.

Čítať 3112 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:34

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!