streda, 20 november 2013 15:40

Ondrej Hronec: Janko z Brdárky

Napísal(a) Ondrej Hronec
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Obec Brdárka leží na hranici severného Gemera, pod takmer tisíc metrov vysokým kopcom Radzim. Na jeho úpätí, na nedostupných miestach rastie jazyčník sivý ako pozostatok doby ľadovej. Preto je prísne chránený. Nájsť jeho „bratov“ môžete iba na Sibíri alebo v Transylvánskych Alpách. Nikde inde na svete.
V Brdárke je aj pekný evanjelický kostolík, ktorý najviac zo všetkého potrebuje – opravu... Voľakedy tu chodil odbavovať služby Božie otec Pavla Jozefa Šafárika. Išiel pešo z Kobeliarova, po neupravenej lesnej ceste, niekedy aj so synom, neskôr významným vedcom známym v celom svete.
Voľakedy dávno žilo v Brdárke šesťsto či sedemsto ľudí. Živili sa poľnohospodárstvom, prácou v lese, ale hlavne pestovaním ovocia, ktoré na furmanských vozoch zakrytých plachtami odvážali na Spiš, kde ho speňažili. Pestovali nielen jablká, hrušky, slivky, ale predovšetkým čerešne. V máji sa beleli celé stráne zakvitnutými čerešňami a krajina sa trblietala akoby bol napadol sneh.
Gazdovské domy boli včlenené do strmého kopca a tvorili súčasť tohto nádherného kúta. Ibaže život tu nebol ľahký. Pôda málo úrodná, do mesta ďaleko. Založenie Jednotného roľníckeho družstva, do ktorého

„dobrovoľne“, t.j. nasilu museli vstúpiť všetci gazdovia, znamenalo aj úpadku dediny a odchodu veľkej časti obyvateľstva.
Zdroj príjmom z ovocia sa stratil. Mnohí odišli nižšie do doliny, najviac do Štítnika, čo bolo kedysi slávne mestečko, iní až priamo do okresného mesta Rožňavy.
Janko Tomášik bol po celý život hrdý na svoje rodisko. Zhruba môj rovesník, ma raz zaskočil otázkou:
„Koľko je v Gočove inžinierov, či ináč vysokoškolsky vzdelaných ľudí?“
Rýchlo som začal rátať a dostal som sa k číslu niečo vyše tridsať a v tom ma prerušil. Hneď položil podotázku:
„...a koľko percent z nich pracuje na ministerstvách?“
Začal som v mysli počítať, a moja odpoveď: „Ani jeden.“

„Čiže nikto,“ doplnil ma Janko.
„No vidíš,“ pokračoval „a z našich vysokoškolákov až 50 percent robí na vyšších orgánoch, t.j. ministerstvách.“
„Nuž, a koľko je tých brdárskych inžinierov okrem teba?“ pýtam sa zvedavo.
„Ešte jeden a ten robí na Ministerstve poľnohospodárstva. Neviem síce čo, ale je to úspech!“
Janko ešte ako mládenec rád chodil do Gočova. Mal tam tetku, a teda aj bratrancov a sesternice. Ale aj veľa kamarátov, ktorí ho mali radi pre jeho dobrú povahu. Preto každá návšteva skončila v miestnej krčme, ktorú po americky voláme Salón. Taký názov jej dali gočovskí Amerikáni, ktorí po desiatkach rokov prišli „do kraja“ na návštevu.
Ej, ale sme Janka obdivovali, keď užil pálenku či víno. Vždy to končilo odzemkom. Tak pekne nikto z nás tento tanec neovládal. A najviac, pri tanci si položil na plecia menšieho chlapa a s takouto záťažou si zatancoval. Veru, ani Jánošík by také niečo nedokázal.
Janko síce opustil svoje rodisko, ale dom si nepredal, lebo v ňom bola ukrytá jeho mladosť i spomienky. Kúpil si domček neďaleko Rožňavy. Žili si tam spokojne. Svoj gazdovský pôvod nezaprel, choval veľa hydiny, ovce, kravu ...
Veruže, bol som dokonca na svadbe jeho dcérke. V Košiciach v hoteli Hutník. Prečo to spomínam?
Bolo nás tam veľa a okrem mňa bol na svadbe aj môj kolega Laco Baran. Nepoznali sme okrem jeho detí a manželky nikoho, ale on nás predsa len na hostinu zavolal. Cielene. Boli sme totiž obaja docenti. Týmto titulom nás čo najčastejšie a čo najhlasnejšie oslovoval. Bola tam aj jedna obyvateľka z Brdárky, ktorá ma spoznala. Keď počula, že som docent, hneď mi pribehla gratulovať:
„Tak vy ste už docent?! A my sme s manželom mysleli, že vy ste ešte len profesor, tak vám blahoželáme!!“
Nuž čo, pomyslel som si, keď som im podával ruku: profesorov je hŕba na každom gymnáziu, ale docentov len sem-tam.
Celú svadbu sme presedeli pri svadobnom otcovi. Jeden docent zľava, druhý sprava. Všetko prebiehalo dobre. Stále som ho merkoval a pripomínal mu, že sa mu vydáva dcéra, aby sa nespustil a netancoval odzemok! A tiež som mu viackrát pripomenul, že toto nie je Gočovská krčma. Nie veľmi s tým súhlasil, lákalo ho, trhalo do tanca, no nedovolili sme mu.
Ale aj my sme len ľudia a museli sme sa odľahčiť na záchode. Netrvalo to ani päť minút a keď sme prišli k stolu, svadobný otec v kolese, na chrbte mal položeného družbu a tancoval krásny odzemok. Keď prišiel k nám, neospravedlňoval sa, iba prehodil:
„Musel som tým sopliakom, i týmto východniarom – odkiaľ je zať – ukázať, ako sa má tancovať, a to kdekoľvek, aj na svadbe.“
Časom sa vypracoval na šéfa úradu, a tak mal pridelené auto so šoférom. Ešte len vtedy bol frajer. Párkrát ma poukazoval svojim kamarátom, ani nie tak ako priateľa, ale ako docenta, čo nevypovedane znamenalo: „Pozrite sa, s akými osobami prichádzam do styku!“ Nemohol som protestovať, lebo ma hneď zahriakol slovami:
„... čo sa Ti nepáči, veď tú docentúru si si ťažko vybojoval.“
Tak som bol ticho.
Pri jednej návšteve Rožňavy som sa, ako vždy, ohlásil u Janka. Privítal ma milo a hneď povedal:
„Bratu, ani si nezobliekaj kabát, sadneme do auta a ideme na Dobšinský kopec. Je tam salaš a varia tam dobré halušky.“
Veľmi som sa nebránil, poslúchol som ho a poviem pravdu, aj som sa potešil jeho nápadu. Ani nie za pol hodinu sme boli v cieli. Pod vrcholom kopca bol postavený drevený barak, čo bol spomínaný salaš. Jedáleň bola oknami orientovaná na sever, takže hostia mohli odtiaľ vidieť maximálne svah a niekoľko stromov, ale z kuchyne bol nádherný pohľad na Dobšinú a okolité vrchy. Túto krásu mohli vychutnávať iba kuchárky.
Vstúpili sme do jedálne. Nebolo tam živej duše. Janko hneď vbehol do kuchyne a hlasno, takže som to počul aj ja, oznámil kuchárkam:
„Ženy, rýchlo varte halušky, nešanujte ani bryndzu, ani škvarky, lebo tu mám takého veľkého človeka – docenta! Takého ste ešte v živote nestretli.“
Potom sa vrátil ku mne. Debatovali sme.
Halušky boli hotové, pekne voňali a z kuchyne vyšla v jednej osobe kuchárka i čašníčka a zakričala:
„Jano, kde je ten veľký človek, čo si chcel pre neho halušky?“
On jej naznačoval prstom na ústa, aby nehovorila a poza môj chrbát naznačoval, že to som ja. Čašníčka zareagovala slovami:
„Toto je veľký človek? Veď to je Andriš z Gočova, od Karasíka. Veď ma kedysi vozil na motorke!“
Keď položila halušky na stôl predo mňa, podala mi ruku a povedala:
„Cérus Andriš!“
Janko onemel, zbledol a chcel niečo povedať. Nemohol, lebo ja som Liptáčke – kuchárke aj čašníčke v jednej osobe poďakoval za pozdrav a ako sa na gentlemana patrí, pobozkal jej ruku. Keď sme odchádzali, Jano mi povedal, že som mu to nemal robiť.
„Ale mal,“ odpovedal som. Skromnosť nadovšetko a k svojim rodákom sa musíme vždy hlásiť, jedno aké máme vzdelanie, či spoločenské postavenie.

(Poviedka z tretej knihy rozprávaní, ktorú napísal Ondrej Hronec pod názvom Čisté duše, čisté studničky. Vydal G.A.G. Banská Bystrica, 2012)

 

 

Čítať 2524 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:34

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!