OBSAH

1. Dobšiná a priemysel
2. Členovia školského výboru
3. Učiteľský zbor
4. Školský rok
5. Rozvrh hodín
6. Zoznam žiakov, výsledky výučby a výkaz vymeškaných dní
7. Účtovná uzávierka priemyselnej školy
8. Štatistický výkaz o počte žiakov:
A) podľa druhu remesla
B) podľa viery, národnosti, veku a opustenia školy
9. Záverečná skúška, výstava výkresov a ručných prác
10. Príspevky
11. Na vedomie

D o b š i n á   a    p r i e m y s e l
(pohľad do minulosti)

Povedz mi, aká bola tvoja  minulosť a ja ti poviem, aká bude tvoja budúcnosť 

Confucius

Článok XVII zákona z roku 1884, ktorý po novom usmerňuje priemyselné prevádzky a pomery v priemysle, sa zaoberá aj organizovaním priemyselných (učňovských) škôl. Nariaďuje totiž, aby sa v každom meste a obci, kde je aspoň 50 učňov, založila takáto škola.

V zmysle tohto zákona, bola ustanovená aj dobšinská nižšia (prvostupňová) priemyselná škola, kde sa vyučovanie začalo v tomto školskom roku. Účelom predkladaného Vestníka č. 1 je podať obyvateľstvu objektívne informácie o zriadení, žiakoch, činnosti a o dosiahnutých výsledkoch.

Je síce skutočnosťou, že podobne zameraná priemyselná škola v Dobšinej už existovala, a tak túto začínajúcu inštitúciu bolo potrebné rozvinúť, rozšíriť a systematizovať. Miestna skupina aktívnych priemyselníkov, ako aj mestská a školská vrchnosť, už pred rokmi pociťovali potrebu ďalšieho vzdelávania učňov v priemysle. Zodpovedné subjekty sa už od 60-tych rokov starali o zabezpečovanie teoretického vzdelávania v tzv. periodických nedeľných školách, ako aj o praktickú výučbu kreslenia (vždy v nedeľu o druhej popoludní). Mzda majstra kresliča bola zabezpečená na ťarchu mestskej pokladne vo výške 100 forintov. Vedľa toho nemožno dostatočne hodnotiť spôsob, ktorým tento zákon predkladá dôležitosť základných priemyselných škôl, pretože v zmysle zásad a úsilia vzdelávať priemyselníkov si odteraz vyžaduje iné časové nároky a aj v inom duchu, čo dovoľuje také vyhliadky do budúcnosti, že sa vytvorí nové obdobie rozvoja priemyslu.

Som dokonale presvedčený o tom, že tento zákon o priemysle, práve pre svoj dôraz kladený na vzdelávanie, prostredníctvom odborného teoretického vzdelávania obohacuje vo všeobecnosti priemyselné odvetvie, ale zároveň aj usmerňuje spôsob dielenskej praxe, ktorý kladne ovplyvňuje. Zákon učňom ukladá, aby lepšie zaobchádzali, dôslednejšie sa orientovali v remesle, mali ušľachtilejší vkus a väčšiu šikovnosť, zabezpečuje autoritu celého priemyselného odvetvia, podporuje súťaživosť a napomáha k bezpečnému dosiahnutiu cieľov.

Remeslu sa tak bude učiť – domnievam sa – ľudskejšie, na základe jednoduchých zásad a v lepších podmienkach, ako doteraz. Učni remesiel v budúcnosti sa tak budú pripravovať podobne, ako na iné nepriemyselné odvetvia.

Keďže je to tak – čo si želáme všetci – na začiatku nového obdobia, so srdcom naplneným radosťou a peknými nádejami, s rozhľadom sa pozeráme do budúcnosti, ale aj z hľadiska správnejšieho hodnotenia nastávajúcich nových pomerov, považujem za vhodné, uviesť pohľad do minulosti vývoja priemyslu v Dobšinej.

Ako bola založená a ako sa vyvíjala Dobšiná? Aký bol priemysel v minulosti? Môže každý, porovnaním predchádzajúceho stavu s dnešnými pomermi, získať bezpečnejšiu situáciu, v akom smere a ako dopredu plánovať, ako je potrebné pracovať tak, aby sa vytvorilo prekvitajúce nové obdobie? Prečo potrebujeme rozvíjať miestny priemysel?

Dobšiná sa nachádza v hornej časti Gemerskej župy, na obidvoch brehoch Dobšinského potoka (v liste Vladislava – Ulászló z roku 1507: „inter fluvios dobsijnapathaka és Gjevlnewzyve“), jedného z prítokov rieky Slaná. Podľa sčítania z roku 1880 mala Dobšiná 5 592 obyvateľov, čím sa stala najľudnatejším mestom Gemerskej župy.

Dobšiná, v súčasnosti, je konečnou stanicou gemerskej železnice. 

Zemepisné knihy, z jej zvláštností uvádzajú najmä baníctvo a v rámci neho náleziská nikel-kobaltových rúd, kvalitnú železnú rudu a jej spracovávanie, výrobu surového železa, ďalej romantické okolie so svetoznámym prírodným pokladom – ľadovou jaskyňou, stratenským údolím a občasným prameňom.

Mesto za svoj pôvod vďačí vrchom s výskytom rúd na svahoch pokrytých bohatými lesmi, ktoré najmä v predchádzajúcich storočiach poskytovali surovinu na výrobu dreveného uhlia, potrebného pri spracovávaní rúd.

Už pri príchode Maďarov v 9. storočí, existovali tu roztrúsené jednotlivé osídlenia nemeckých baníkov. Boli to zvyšky kmeňov Kvádov a Gótov (Quád és góth törzsők maradványai). Timon a Severinus udávajú, že už v dobe rímskeho impéria územia oblasti Hronu, riek Hnilca a Slanej obývali germánske národnosti. 

Títo osadníci, zväčša baníci, spolu s rodinnými príslušníkmi, sa usilovne zaoberali vyhľadávaním rúd, ich ťažbou a spracovaním, pričom občas, najmä v závislosti od prípadných ťažkostí za používania primitívnych nástrojov, menili svoje bydliská. (V tomto texte citované historické údaje, obzvlášť neskôr, v období cechov, sú podľa G. Pilz, Bartholomaeides, predovšetkým zo starostlivo spracovaného rukopisu monografie J. Mikulika „Dobschau und die Dobschauer“, na ktorý chcem upriamiť pozornosť.) Územie, ktoré títo osadníci, doslova s nomádskou povahou, okupovali, patrilo pôvodne bánovi Domonkos a jeho synovi grófovi Bors, neskôr, na základe darovacieho procesu, prešlo do majetku iného zemepána. 

Dobšiná sa prvý raz spomína v roku 1243 ako obec, resp. osídlenie, príslušné k turnianskemu majetku (praedium Torna) pod názvom Topscha vel possesio Topschuha.
Neskôr, spolu s inými časťami rozdeleného majetku Pelsőtz, Chitnik, Somkuth a iné (Plešivec, Štítnik, Lipovník a. i.), prešla pod vládu rodiny Bebek alebo Bubek (Bebek Fülöp és Detre).Táto rodina sa neskôr rozpadla na plešivskú a štítnickú vetvu. Dobšiná pripadla do majetku štítnických Bebekovcov a jeden z nich, Miklos s prímením Kún, sa veľmi usiloval o to, aby roztrúsené banícke usadlosti zjednotil do jednej obce, kde postavil aj kaštieľ a preložil aj svoje bydlisko. Tento plán sa však podarilo uskutočniť iba jeho synovi Ladislavovi (László), keď výsledkom jeho snahy bolo uzavretie zmluvy pred egerskou kapitulou (Impopulations-Instrument), na základe čoho bola založená Dobšiná, a tak za rok jej založenia môžeme vlastne považovať rok 1326.

Existovali tu však už od pradávna rozptýlené obydlia baníckych obyvateľov, ktoré boli sústredené, a nie tak, ako sa mnohí nazdávajú, že osídlenie bolo založené hromadným, jednorazovým prisťahovalectvom. Počet obyvateľstva sa však stále zvyšoval jednotlivými prisťahovalcami a neskôr, najmä preto, že kladné výroky mestských radných mali za následok prisťahovanie sa väčších skupín. Na základe príslušných listín boli noví osadníci prehlásení za slobodných občanov, ktorým bolo zaručené užívanie výhod krupinských privilégií.

Napriek uvedenému, sa ale zdá, že rozvoj Dobšinej postupoval relatívne pomaly, pretože iba v roku 1417 sa stala mestom (oppidum), k čomu prispela snaha arcikňaza Csetneky László-a (Gubernátor – nositeľ kríža piatich teplých prameňov).

V súvislosti so súdnym sporom medzi obidvomi vetvami Bebekovskej rodiny, ktorý prebiehal v rokoch 1408 až 1506, vykonal súdny výbor (okrem iných jeho členom bol aj Verbeötzi István) miestnu obhliadku a konštatoval, že sa tu nachádzalo množstvo opustených, ale aj činných baní a železiarskych dielní (fodinae cupri et malleatura ferri vulgo hamor dieta), zároveň sa však sťažoval na zlé kamenisté cesty, keďže niektoré oblasti nemohol preto navštíviť.

Pod mestom (vo vlastníctve rodiny Szontagh), nad mestom (vlastníctvo rodín Remenyik, Stempel a Keiser) a v priľahlých údoliach boli jednotlivé hámre a železiarske pece s obytnými domami robotníkov pozostávajúcimi z niekoľkých malých miestností.

Podľa súpisu z roku 1785 bolo tu 462 domov postavených z dreva. 

Najvýznamnejšími stavbami 16. a 17. storočia boli:

a) kostol, zdá sa, že bol postavený v 14. storočí. Na začiatku 16. storočia bol vo vlastníctve vyznávačov husitského učenia a od roku 1557 bol majetkom evanjelickej cirkvi. V roku 1724 bol renovovaný a v roku 1727 bol doplnený oblúkmi, ale dve priečne vetvy a veža boli postavené iba na začiatku terajšieho storočia.

b) škola (pravdepodobne drevená stavba, prvým učiteľom bol v roku 1572 Peczellius Zsigmond)

c) radnica – mestský dom

d) nemocnica – domov pre chorých a chudobných (Spital)

e) pastiersky dom (Hirtenhaus)

f) dom pre úradníkov (Officiershaus)

g) pivovar

Z evidencie narodených, zomrelých a sobášov vyplýva, že Dobšiná mohla mať do 15. storočia 1000 – 1500 obyvateľov a ku konci 18. storočia 3000 – 3500.

Z tragických udalostí vo vývoji mesta je potrebné uviesť hlavne pustošenie rytierov Basó Tamás, Mátyás a Brenhard v roku 1540, vpád tureckých lúpežníkov, ktorí uniesli ľudí a ich pustošenie v roku 1584, ďalej časté nešťastia spojené so zamestnaním obyvateľstva, nedostatočnú starostlivosť o chorých a deti, časté epidémie chorôb (v rokoch 1629, 1633 a 1714 osýpky a úplavica, v rokoch 1645 a 1710 mor, v rokoch 1830, 1855, 1866 a 1873 cholera), ako aj požiare v rokoch 1811 a 1855. V roku 1751 obrovský požiar spustošil územie okolo rieky Hnilec. Bohaté rudné ložiská však v každom prípade, pri úbytku obyvateľstva, motivovali prisťahovalcov k tomu, aby na ruinách rozvíjali lepší život a postupným odstraňovaním úpadku dosiahli rozkvitajúce obdobie.

Dobšiná je v súčasnosti mestom so zriadenou mestskou radou. Hoci sa v oblasti baníctva, tak ako aj inde, stretávame s náznakmi úpadku, priemysel, oproti tomu, sa zjavne nachádza v stiesnenejších pomeroch a nie je ani tak mnohostranný a rozpínavý ako v minulom storočí, pritom však z hľadiska životných podmienok obyvateľstva, hustoty osídlenie i rôznych inštitúcií, ešte nevykazuje vážnejší úpadok. Môže to byť práve priemysel, ktorý by vykazoval snahu o zmenu na nové podmienky a do budúcna zabezpečil životné podmienky zaručujúce nový rozvoj.

Baníctvo bolo zamestnaním prevažnej časti obyvateľstva Dobšinej už od jej vzniku a poskytovalo hlavný zdroj zárobkov, ďalej to bola výroba kovov, hutníctvo, kováčska železiarska výroba a pálenie dreveného uhlia. 

Z týchto oblastí existuje množstvo dokladov a napriek tomu, že v doterajšom vývoji banského priemyslu sa vyskytlo mnoho svedeckých udalostí, v rámci opisu súčasnej štruktúry, ich musíme opomenúť (pozri: A bánya és vasipar története Dobsinán od Jozefa Mikulika, Budapest, Athenaeum, 1881).

Nepatrná časť obyvateľstva sa zaoberá aj chovom dobytka, ktorý by mohol byť viacej uznávaný, pretože v okolí je množstvo horských lúk s bohatým trávnym porastom. Poľnohospodárstvo, pre kamenisté a neúrodné horské svahy, si však vyžaduje veľkú námahu a obrábanie kamenistej pôdy je tak namáhavé, že sa v podstate sústreďuje iba na domáce pestovanie zemiakov.

Súčasný stav dobytka v Dobšinej: 780 kráv, 383 jalovíc a juncov, 287 koní, 384 prasiat, 3630 oviec, 63 teliat, 54 volov a 22 býkov.

(POKRAČOVANIE)

Zostavili:

Ing. Mikuláš Rozložník, RNDr. Ondrej Rozložník

Košice – Rožňava, december 2020