V oblasti domáceho umeleckého priemyslu sa v dnešnej dobe skúšobne uskutočnilo zavedenie nového odboru. Uhorské ministerstvo a gemerský priemyselný spolok, za výdatnej podpory mesta Dobšinej, zabezpečili v učňovskej dielni odbornú výučbu sústružníkov a brusičov kameňa z dobšinského serpentinitu.

2. Obdobie jednotlivých majstrov

Vedľa domáceho priemyslu sa, samozrejme, vyskytli aj jednotlivci, ktorí mali nielen výnimočné schopnosti, ale aj dlhodobú prax v uvedenom obore. Začali sa tak zaoberať aj výrobou tovaru na predaj, pričom zamestnávali aj blízkych a známych. Tak sa pomaly vyvinula inštitúcia majstrovstva. Jednotlivé odbory priemyslu boli samostatné a niektorí majstri prijímali do učenia aj iných.

Toto obdobie trvalo v Dobšinej veľmi dlho a zahrňovalo rôzne odvetvia. V cirkevnej matrike sa v období rokov 1626 – 1630 vyskytujú mená týchto majstrov: Andreas Peszmann, ein Stohlschmied, Peter Krautundfleisch, Schlosser, Hans Strinz, Bierbräuer, Hans Antony, Schneider, Adam Kraus, Bindergesell, Andreas Wasserbauch, Balkmacher, Georg Tannhäuser, Schuster, Hans Thaler, Stohlschmied, Stephan Jöstel, Fleischhakker, Hans Burger, Georg Wasserbauch, Andr. Schwarz, Binder, Elias Graf, Weber, Balzer Tins, Schmied, Hans Schönfelder, Cristoph Lux, Binder, Valten Conrad, Müller, Hans Nikodemi, Schmied, Georg Clement, Merten Kraus, Weber, Mathias Schönwiesner, Gemeinbrauer a iní.

I keď tu boli zastúpené rôzne odbory priemyslu, vzhľadom k chatrnému stavu obyvateľov mohli si nájsť iba obmedzené zárobkové možnosti a tak sa zaoberali aj inými možnosťami, niekedy i roľníctvom.

Keďže počet obyvateľstva rástol, v tunajších baniach, hutách a hámroch si stovky cudzích nachádzali istú prácu, pričom si uplatňovali aj svoje nároky. To malo výdatný vplyv na rozvoj domáceho umeleckého ručného priemyslu.

3. Obdobie cechov

Dobšinskí priemyselníci sa do cechov združili iba v roku 1630, a to na základe odporúčania a usmernenia ctihodného duchovného Krautundfleisch Mihály-a (Mich. Lachanosarcus).

Cechy (Zünfte, Innungen) v stredoveku neboli iba jednoduché priemyselné združenia, ale zjednotené spoločenstvá, ktoré mali jednotný cieľ v živote (pozri Georg Jausz: Lehr-u. Lesebuch für Gewerbeschulen in G. L. Kriegk: Die Zünfte u. Innungen im Mittelalter). Vo vtedajšom systéme cechov možno rozlíšiť päť rôznych charakteristických rysov, ktoré mali význam aj z politického hľadiska. Cech vystupoval ako spolu držiaca rodina, pričom o nariadeniach vrchnosti informoval a za ich dodržiavanie aj zodpovedal cechmajster. Členovia cechu vykonávali aj policajnú službu a pri všeobecnom ohrození vystupovali ako organizovaná obranná skupina. Cechová vojenská zložka mala aj svoje farebné označenie, jednotliví majstri mali aj vlastnú zbraň a v bojových podmienkach bola povinnosť vykonávať vojenskú službu. Dozerali na dôsledné dodržiavanie náboženských a mravných zásad a prísnu kontrolu dodržiavania dobrých zvykov, ako aj verejnej spoločenskej mravnosti. Udržiavali a zdokonaľovali spoločenský život, ale predovšetkým sa snažili kontrolovať priemyselnú prax, udržiavať výsady v tejto oblasti a vychovávať učňov k usilovnosti.

Neskôr sa z priemyselnej polície a nátlaku cechov stala neprívetivá inštitúcia a pravidlá prijímania do cechov sú dnes, oproti predchádzajúcim obvykle miernym, vždy viacej a viacej prísnejšie.

Výhodou tohto obdobia bolo, že priemysel aj v týchto obmedzovaných podmienkach prekvital a majstrovstvo predstavovalo pre niektorých zlatú krajinu. (Handwerk hat goldene Boden – remeslo má zlaté dno.)

Tienistými stránkami tohto systému bolo, že sa do popredia kládli výsady, ale ani pri predpojatom posudzovaní predností sa nemôžeme pomýliť, ak máme vysloviť svoj názor o cechoch.

V Dobšinej, na základe nášho výskumu, existovali tieto cechy:

a) Cech obuvníkov (Schuhmacherzunft)

Z tejto oblasti máme nasledovné pôvodné písomné zmienky:

Obuvníci Tobias Kraus, Lenert Wächter, Girg Tannhäuser, Hans Schönfelder. Girg Clement, Andreas Wächter, Girg Stubner und Allias Tanhäuser prevzali 14. marca 1635 privilégiá štítnických obuvníkov, vyhotovených ešte v roku 1501 v Molda (Szepsi), (asi Moldava), so záväzkom za to ročne na Turíce odovzdať 10 vypracovaných teľacích koží. Uvedené privilégium im Math. Pap, toho času starosta radnice ako predstaviteľ všetkých Zümften (pletiarní?) a cechov mesta Štítnik, odovzdal v latinčine. Tieto boli v počestnej domácnosti pána Krautundfleischa uvážlivo do nemčiny preložené. A ešte 12 bodmi doplnené a celou radnicou (radou mesta?) potvrdené a vydané.

Obuvníci sa zaväzujú: Oslavovať nedele a sviatky, zúčastňovať sa bohoslužieb a pohrebov, jeden druhého pri nákupoch sa nesnažiť predbehnúť, pri propagácii cechu preukázať sa listinami, zaplatiť 64 denárov, z ktorých polovica patrí richtárovi, druhá polovica cechu tomu 2 fl (?), 4 tt. (?) vosku, 4 pinty vína a pripraviť a ponúknuť 3 jedlá. Majstrovská práca pozostáva z troch párov čižiem, pre ktoré kúpi cech kože z vola. Pokiaľ sa majstrovská práca podarí, tak remeselník pripraví pre všetkých majstrov, a ich manželky a deti, obed o 7 chodoch a 1 fľašu vína. Keď sa majstrovská práca nepodarí, tak dotknutý zaplatí 4 fľaše. Syn majstra zaplatí len polovicu. Garbiari smú pre podošvu a kirpeln (vršok?) len hovädziu kožu nakúpiť, ovčia, teľacia a kozia koža je pre obuvníka vyhradená. Učňovská doba je 3 roky. Počas prvých 2 rokov patri učňovi hrubý biely kabát, k tomu košeľa, klobúk a opasok. V treťom roku oblek z českého súkna. Týždenná výplata pre sluhov obuvníka má byt 20 D (denárov?) a vlastné opravy. Nové pre vlastnú potrebu si nesmie vyhotoviť a aj pokiaľ mu to majster dovolí, tak bude 10 tt vosku potrestaný.

Kto nie je majster, nesmie ani pracovať, nikto cudzí nesmie na trh tovar priniesť a ešte naviac, keď sa neoprávneným ziskom pokúsi všetok tovar vykúpiť. Pokiaľ sa to stane, tak sa mu musí všetok tovar odobrať. Majstri musia medzi sebou v pokoji žiť, vzájomne sa neurážať, služobníctvo v pohotovosti držať a ten kto má dvoch sluhov (učňov) musí jedného dať tomu, ktorý ho nemá.

Doplnené pravidlá obsahujú ešte veľa iných pokynov, vzťahujúcich sa na konanie a správanie sa.

Tento cech zanedlho vypovedal drahé štítnické priateľstvo a pridružil sa ku Košičanom. Mestský sudca Kövitzky János vydal v roku 1642 pre tento cech aj nové pravidlá (Zechfreiheiten). Ako dobšinskí majstri sa uvádzajú: Kraus Tóbiás, Wächter Ansrás, Clement György, Abschein János, Stubner György, Tannhäuser Elias, Poloni Mihály, Männel Pál a Mikius Jakab.

b) Garbiari patrili do roku 1816 k rožňavskému cechu garbiarov, až kým v roku 1821 cisár František prostredníctvom Františka Koháryho nepodpísal udelenie osobitných výsad

c) Cech čižmárov (Tschischmenmacherzunf)

Miestnymi čižmárskymi majstrami boli: Fabriczy András senior, Fabriczy Dániel, Csisko Jánov, Kaiser Tóbias, Fabriczy András junior, Fabriczy János, Lalko János, Kacska István a Mega Pál. V roku 1703 košický cech čižmárov získal výsady pričinením sa Szaller Marton József-a.

Pravidlá, s menšími úpravami, vzhľadom k predtým uverejnených, boli podobné. Pre vtedajšie pomery bolo charakteristickým hodovanie pri majstroch. Z tohto hľadiska máme nasledovné záznamy:

Majstrovský výrobok pozostáva z jedného páru čižiem, jedného páru Gulai papúč a jedného páru pantoflí. Pri prezentácii týchto je výrobca povinný pripraviť tri obedy a 3 masse (krčahy?) vína podať a potom 4 jedlá, 3 fl. a 4 tt. vosku.

Art 4 tus. – Budúci majstri majú najprv vážený cech pozdraviť a cech im prikáže zložiť tri guldeny, ako aj 4 tt. vosku a dať doniesť majstrom dva krčahy vína. Potom, keď majster vypracoval majstrovské kusy, je dlžný pripraviť dobré majstrovské jedlo na dva stoly. Na každý stôl štyri chody jedla, k tomu dostatok žemlí a pokiaľ obed trvá každý nový majster je dlžný ponúkať víno i počas trvania celej hostiny, tak ako to robili predtým aj iní majstri. Prvý chod má byť dobre korenené stehno (Rohrbein) a hovädzie mäso s feferónkami (kapauner?). Druhý chod vyprážané mäsá, pozostávajúce z 10 funtov hovädzieho, jednej štvrtiny teľacieho, potom dobre pripravené jedlo z husaciny, plneného prasiatka, štyroch sliepok, z nich dve plnené a dve neplnené. Tretí chod kyslá kapusta s koreneným hovädzím, husacím a slepačím mäsom. Štvrtý chod, ryža uvarená v mlieku.

Po takejto výdatnej hostine, od konania ktorej neskôr upustili, musel ešte novoprijatý majster zaplatiť do spoločnej pokladnice 28 forintov. Cech bol povinný novozvolenému sudcovi zavďačiť sa odovzdaním príslušného daru.

V roku 1822, tunajší čižmári získali „Privilégiá“ datované vo Verone a podpísané cisárom Františkom a Kohárym, ktoré boli platné až do zaniknutia cechu.

d) Zmienka o krajčíroch je nasledovná:

Krajčíri Hans Antoni, Merten Grosz, Hans Herman, Emericus Fräntz, Sigmund Jochum, Michael Antoni a Daniel Waserbauch prečítali v roku 1637 svoj cechový poriadok, ktorý vyhotovil p. farár Michael Krautundfleisch a ktorý mal ich založený cech schváliť, odsúhlasiť a potvrdiť.

V roku 1730 však Stubner István, Grosz Elias, Keiser András, Keiser János, Klausmann András a Grosz István získali pravidlá košického cechu krajčírov, na základe ktorých znovu organizovali činnosť.

e) Cech mäsiarov

Mäsiari Azmanus Azmani, Merten Purz, Stephen Jöstel a Balzer Antony založili v roku 1683 svoj cech, pričom následne spravodlivo prevzali podriadené mäsiarstva z hlavných banských miest v Kremnici, Banskej Štiavnici a Spišskej Novej Vsi.

Jeho cechové právo (Zech-Gerechtigkeit) bolo súdne potvrdené za účasti kremnického sudcu, 26. januára 1637 v Plešivci.

f) Kováči (Schmiede, Klein- u. Huff, auch Nägelsmiede – kováčovňa na drobné výrobky, podkovy a výrobu klincov).

Miestny magistrát, tak ako aj celé obyvateľstvo (jednohlasným konsenzom váženého magistrátu ako aj súčasnej obyčaje), po dohode v roku 1633, sa združili do spoločnosti.

Z odkazov je treba spomenúť:

Keď sa stáva majstrom, musí učeň predložiť 2 tt. vosku a 4 fl. Peniaze a 2 pinty vína a päť jedál.
Tovariš musí 14 dovolenkových dní pracovať, keď nie, stratí týždenný plat a tak dlho mu to bude pripomínané, kým sa nedostaví a s majstrom sa nedohodne.

Učeň je 14 dni v skúšobnej dobe. Keď je čestný a toto aj preukáže a tiež sa v dobrom prejaví v práci, bude mu remeslo na 3 roky zaručené. Pri zobratí zo služby učňa poskytne za remeslo 2 krčahy vína a jedlo.

Zdá sa, že tieto rôzne poplatky boli pre jednotlivcov obstojne ťažké.

Je potrebné pochvalne vyzdvihnúť, že o chorých bolo náležite postarané.„Keď tovariš ochorie, tak na 14 dní bude v opatere majstra a pokiaľ i naďalej je práceneschopný preloží sa do nocľahárne, kde mu bude pridelená opatrovkyňa.“

Pravidlá správania sa boli určené do najmenších podrobností:

XI. Item – Ktorý v kostole počas kázne zaspí alebo rečami vyrušuje je dlžníkom ¼ tt vosku (1 tt. Machs = 10 pfenig) – udáva sa Machs, ale má byť Wachs.

XII. Item – Tovariš, ktorý sa túla a dôjde i do krčmy a potom vojde do druhého domu a až potom príde do nocľahárne, je dlžný 1 tt. vosku.

XIII. Item – Keď tovariš v pondelok zmešká do práce, tak je dlžný a majster mu polovičku týždenného platu nevyplatí.

g) Puškári (Büchsenmacher) a zámočníci, sa v roku 1801 združili do jedného spolku. Jeho pravidlá (cechový štatút) potvrdil podžupan Gemerskej župy.

Majstri, ktorí sa zaoberali výrobou zbraní: Heutschy Sámuel a Fürst Pál, zámočníckymi majstrami boli Rozlosnik András, Szoyka Simon a Danielisz János.

Kráľ Matej už skôr udelil dobšinským kováčom zbraní pochvalný list.

    h) Cech stolárov (Tischlerzunf) zorganizovali majstri Valko Mihály, Golian Péter, Baldiak János, Köhler Jakab, Rozlosnik Mihály, Stupka György, Schablik Pál a Gabonay János.

i) Tkáči (Weber) – podľa údajov Bartholomeidesa koncom minulého storočia boli piati a keďže podľa cirkevnej matriky sa už začiatkom 17. storočia tu zaoberali tkáčstvom, je skoro isté, že majstri tohto remesla sa združili do cechu. Začiatkom 19. storočia toto odvetvie zaniklo.

k) Až kým v Dobšinej železiarsky a oceľový priemysel rozkvital, bolo tu viacej obchodníkov (Handelsleute), ktorí sprostredkovali vývoz týchto výrobkov do miest Debrecín, Kečkemét, Budapešt a Miškolc. Po zániku tohto odvetvia, na začiatku tohto storočia, nebol tu žiadny miestny obchodník (Handelsmann), a tak obyvatelia mesta boli odkázaní nakupovať v susedných mestách. Tak sme zistili, že v deň tureckého vpádu 14. októbra 1584, boli viacerí občania na levočskom trhu, čím sa zachránili pred nebezpečenstvom smrti.

l) Ako zaujímavú skutočnosť je potrebné spomenúť, že povozníci (Fuhrmann) sa podľa všeobecne zaužívaných zvyklostí tiež združili do cechu.

Okrem priemyselníkov, ktorých jestvovanie možno dokázať na základe listín, existovali v menšom počte aj iní, a to: mlynári, kameňorezači (spomína sa výroba mlynských kameňov), hrebenári, hrnčiari, zvonolejári, klampiari a iní.

Ďalej treba uviesť aj existenciu dvoch prosperujúcich papierní, ktorých prevádzku zastavili v strede súčasného storočia.

V roku 1852 vyšla tlačou príručka „Orts-u. Heimathskunde v. Dobschau“, kde sa konštatuje, že v Dobšinej je rozvíjajúci sa priemysel a majstrovstvo. Podľa nej v Dobšinej vtedy pôsobili: 1 lekárnik, 3 obchodníci, 17 čižmárov, 3 obuvníci, 14 krajčírov, 11 garbiarov, 15 stolárov, 10 zámočníkov, 10 mäsiarov, 7 kováčov, 3 kolári, 4 bednári, 2 maliari, 1 medirytec a 600 baníkov.

V priebehu nasledovného obdobia došlo v roku 1872 k uplatneniu VIII. článku zákona.

(POKRAČOVANIE)

Zostavili: Ing. Mikuláš Rozložník, RNDr. Ondrej Rozložník

Košice – Rožňava, december 2020