V oblasti domáceho umeleckého priemyslu sa v dnešnej dobe skúšobne uskutočnilo zavedenie nového odboru. Uhorské ministerstvo a gemerský priemyselný spolok, za výdatnej podpory mesta Dobšinej, zabezpečili v učňovskej dielni odbornú výučbu sústružníkov a brusičov kameňa z dobšinského serpentinitu.
2. Obdobie jednotlivých majstrov
Vedľa domáceho priemyslu sa, samozrejme, vyskytli aj jednotlivci, ktorí mali nielen výnimočné schopnosti, ale aj dlhodobú prax v uvedenom obore. Začali sa tak zaoberať aj výrobou tovaru na predaj, pričom zamestnávali aj blízkych a známych. Tak sa pomaly vyvinula inštitúcia majstrovstva. Jednotlivé odbory priemyslu boli samostatné a niektorí majstri prijímali do učenia aj iných.
Toto obdobie trvalo v Dobšinej veľmi dlho a zahrňovalo rôzne odvetvia. V cirkevnej matrike sa v období rokov 1626 – 1630 vyskytujú mená týchto majstrov: Andreas Peszmann, ein Stohlschmied, Peter Krautundfleisch, Schlosser, Hans Strinz, Bierbräuer, Hans Antony, Schneider, Adam Kraus, Bindergesell, Andreas Wasserbauch, Balkmacher, Georg Tannhäuser, Schuster, Hans Thaler, Stohlschmied, Stephan Jöstel, Fleischhakker, Hans Burger, Georg Wasserbauch, Andr. Schwarz, Binder, Elias Graf, Weber, Balzer Tins, Schmied, Hans Schönfelder, Cristoph Lux, Binder, Valten Conrad, Müller, Hans Nikodemi, Schmied, Georg Clement, Merten Kraus, Weber, Mathias Schönwiesner, Gemeinbrauer a iní.
I keď tu boli zastúpené rôzne odbory priemyslu, vzhľadom k chatrnému stavu obyvateľov mohli si nájsť iba obmedzené zárobkové možnosti a tak sa zaoberali aj inými možnosťami, niekedy i roľníctvom.
Keďže počet obyvateľstva rástol, v tunajších baniach, hutách a hámroch si stovky cudzích nachádzali istú prácu, pričom si uplatňovali aj svoje nároky. To malo výdatný vplyv na rozvoj domáceho umeleckého ručného priemyslu.
3. Obdobie cechov
Dobšinskí priemyselníci sa do cechov združili iba v roku 1630, a to na základe odporúčania a usmernenia ctihodného duchovného Krautundfleisch Mihály-a (Mich. Lachanosarcus).
Cechy (Zünfte, Innungen) v stredoveku neboli iba jednoduché priemyselné združenia, ale zjednotené spoločenstvá, ktoré mali jednotný cieľ v živote (pozri Georg Jausz: Lehr-u. Lesebuch für Gewerbeschulen in G. L. Kriegk: Die Zünfte u. Innungen im Mittelalter). Vo vtedajšom systéme cechov možno rozlíšiť päť rôznych charakteristických rysov, ktoré mali význam aj z politického hľadiska. Cech vystupoval ako spolu držiaca rodina, pričom o nariadeniach vrchnosti informoval a za ich dodržiavanie aj zodpovedal cechmajster. Členovia cechu vykonávali aj policajnú službu a pri všeobecnom ohrození vystupovali ako organizovaná obranná skupina. Cechová vojenská zložka mala aj svoje farebné označenie, jednotliví majstri mali aj vlastnú zbraň a v bojových podmienkach bola povinnosť vykonávať vojenskú službu. Dozerali na dôsledné dodržiavanie náboženských a mravných zásad a prísnu kontrolu dodržiavania dobrých zvykov, ako aj verejnej spoločenskej mravnosti. Udržiavali a zdokonaľovali spoločenský život, ale predovšetkým sa snažili kontrolovať priemyselnú prax, udržiavať výsady v tejto oblasti a vychovávať učňov k usilovnosti.
Neskôr sa z priemyselnej polície a nátlaku cechov stala neprívetivá inštitúcia a pravidlá prijímania do cechov sú dnes, oproti predchádzajúcim obvykle miernym, vždy viacej a viacej prísnejšie.
Výhodou tohto obdobia bolo, že priemysel aj v týchto obmedzovaných podmienkach prekvital a majstrovstvo predstavovalo pre niektorých zlatú krajinu. (Handwerk hat goldene Boden – remeslo má zlaté dno.)
Tienistými stránkami tohto systému bolo, že sa do popredia kládli výsady, ale ani pri predpojatom posudzovaní predností sa nemôžeme pomýliť, ak máme vysloviť svoj názor o cechoch.
V Dobšinej, na základe nášho výskumu, existovali tieto cechy:
a) Cech obuvníkov (Schuhmacherzunft)
Z tejto oblasti máme nasledovné pôvodné písomné zmienky:
Obuvníci Tobias Kraus, Lenert Wächter, Girg Tannhäuser, Hans Schönfelder. Girg Clement, Andreas Wächter, Girg Stubner und Allias Tanhäuser prevzali 14. marca 1635 privilégiá štítnických obuvníkov, vyhotovených ešte v roku 1501 v Molda (Szepsi), (asi Moldava), so záväzkom za to ročne na Turíce odovzdať 10 vypracovaných teľacích koží. Uvedené privilégium im Math. Pap, toho času starosta radnice ako predstaviteľ všetkých Zümften (pletiarní?) a cechov mesta Štítnik, odovzdal v latinčine. Tieto boli v počestnej domácnosti pána Krautundfleischa uvážlivo do nemčiny preložené. A ešte 12 bodmi doplnené a celou radnicou (radou mesta?) potvrdené a vydané.
Obuvníci sa zaväzujú: Oslavovať nedele a sviatky, zúčastňovať sa bohoslužieb a pohrebov, jeden druhého pri nákupoch sa nesnažiť predbehnúť, pri propagácii cechu preukázať sa listinami, zaplatiť 64 denárov, z ktorých polovica patrí richtárovi, druhá polovica cechu tomu 2 fl (?), 4 tt. (?) vosku, 4 pinty vína a pripraviť a ponúknuť 3 jedlá. Majstrovská práca pozostáva z troch párov čižiem, pre ktoré kúpi cech kože z vola. Pokiaľ sa majstrovská práca podarí, tak remeselník pripraví pre všetkých majstrov, a ich manželky a deti, obed o 7 chodoch a 1 fľašu vína. Keď sa majstrovská práca nepodarí, tak dotknutý zaplatí 4 fľaše. Syn majstra zaplatí len polovicu. Garbiari smú pre podošvu a kirpeln (vršok?) len hovädziu kožu nakúpiť, ovčia, teľacia a kozia koža je pre obuvníka vyhradená. Učňovská doba je 3 roky. Počas prvých 2 rokov patri učňovi hrubý biely kabát, k tomu košeľa, klobúk a opasok. V treťom roku oblek z českého súkna. Týždenná výplata pre sluhov obuvníka má byt 20 D (denárov?) a vlastné opravy. Nové pre vlastnú potrebu si nesmie vyhotoviť a aj pokiaľ mu to majster dovolí, tak bude 10 tt vosku potrestaný.
Kto nie je majster, nesmie ani pracovať, nikto cudzí nesmie na trh tovar priniesť a ešte naviac, keď sa neoprávneným ziskom pokúsi všetok tovar vykúpiť. Pokiaľ sa to stane, tak sa mu musí všetok tovar odobrať. Majstri musia medzi sebou v pokoji žiť, vzájomne sa neurážať, služobníctvo v pohotovosti držať a ten kto má dvoch sluhov (učňov) musí jedného dať tomu, ktorý ho nemá.
Doplnené pravidlá obsahujú ešte veľa iných pokynov, vzťahujúcich sa na konanie a správanie sa.
Tento cech zanedlho vypovedal drahé štítnické priateľstvo a pridružil sa ku Košičanom. Mestský sudca Kövitzky János vydal v roku 1642 pre tento cech aj nové pravidlá (Zechfreiheiten). Ako dobšinskí majstri sa uvádzajú: Kraus Tóbiás, Wächter Ansrás, Clement György, Abschein János, Stubner György, Tannhäuser Elias, Poloni Mihály, Männel Pál a Mikius Jakab.
b) Garbiari patrili do roku 1816 k rožňavskému cechu garbiarov, až kým v roku 1821 cisár František prostredníctvom Františka Koháryho nepodpísal udelenie osobitných výsad
c) Cech čižmárov (Tschischmenmacherzunf)
Miestnymi čižmárskymi majstrami boli: Fabriczy András senior, Fabriczy Dániel, Csisko Jánov, Kaiser Tóbias, Fabriczy András junior, Fabriczy János, Lalko János, Kacska István a Mega Pál. V roku 1703 košický cech čižmárov získal výsady pričinením sa Szaller Marton József-a.
Pravidlá, s menšími úpravami, vzhľadom k predtým uverejnených, boli podobné. Pre vtedajšie pomery bolo charakteristickým hodovanie pri majstroch. Z tohto hľadiska máme nasledovné záznamy:
Majstrovský výrobok pozostáva z jedného páru čižiem, jedného páru Gulai papúč a jedného páru pantoflí. Pri prezentácii týchto je výrobca povinný pripraviť tri obedy a 3 masse (krčahy?) vína podať a potom 4 jedlá, 3 fl. a 4 tt. vosku.
Art 4 tus. – Budúci majstri majú najprv vážený cech pozdraviť a cech im prikáže zložiť tri guldeny, ako aj 4 tt. vosku a dať doniesť majstrom dva krčahy vína. Potom, keď majster vypracoval majstrovské kusy, je dlžný pripraviť dobré majstrovské jedlo na dva stoly. Na každý stôl štyri chody jedla, k tomu dostatok žemlí a pokiaľ obed trvá každý nový majster je dlžný ponúkať víno i počas trvania celej hostiny, tak ako to robili predtým aj iní majstri. Prvý chod má byť dobre korenené stehno (Rohrbein) a hovädzie mäso s feferónkami (kapauner?). Druhý chod vyprážané mäsá, pozostávajúce z 10 funtov hovädzieho, jednej štvrtiny teľacieho, potom dobre pripravené jedlo z husaciny, plneného prasiatka, štyroch sliepok, z nich dve plnené a dve neplnené. Tretí chod kyslá kapusta s koreneným hovädzím, husacím a slepačím mäsom. Štvrtý chod, ryža uvarená v mlieku.
Po takejto výdatnej hostine, od konania ktorej neskôr upustili, musel ešte novoprijatý majster zaplatiť do spoločnej pokladnice 28 forintov. Cech bol povinný novozvolenému sudcovi zavďačiť sa odovzdaním príslušného daru.
V roku 1822, tunajší čižmári získali „Privilégiá“ datované vo Verone a podpísané cisárom Františkom a Kohárym, ktoré boli platné až do zaniknutia cechu.
d) Zmienka o krajčíroch je nasledovná:
Krajčíri Hans Antoni, Merten Grosz, Hans Herman, Emericus Fräntz, Sigmund Jochum, Michael Antoni a Daniel Waserbauch prečítali v roku 1637 svoj cechový poriadok, ktorý vyhotovil p. farár Michael Krautundfleisch a ktorý mal ich založený cech schváliť, odsúhlasiť a potvrdiť.
V roku 1730 však Stubner István, Grosz Elias, Keiser András, Keiser János, Klausmann András a Grosz István získali pravidlá košického cechu krajčírov, na základe ktorých znovu organizovali činnosť.
e) Cech mäsiarov
Mäsiari Azmanus Azmani, Merten Purz, Stephen Jöstel a Balzer Antony založili v roku 1683 svoj cech, pričom následne spravodlivo prevzali podriadené mäsiarstva z hlavných banských miest v Kremnici, Banskej Štiavnici a Spišskej Novej Vsi.
Jeho cechové právo (Zech-Gerechtigkeit) bolo súdne potvrdené za účasti kremnického sudcu, 26. januára 1637 v Plešivci.
f) Kováči (Schmiede, Klein- u. Huff, auch Nägelsmiede – kováčovňa na drobné výrobky, podkovy a výrobu klincov).
Miestny magistrát, tak ako aj celé obyvateľstvo (jednohlasným konsenzom váženého magistrátu ako aj súčasnej obyčaje), po dohode v roku 1633, sa združili do spoločnosti.
Z odkazov je treba spomenúť:
Keď sa stáva majstrom, musí učeň predložiť 2 tt. vosku a 4 fl. Peniaze a 2 pinty vína a päť jedál.
Tovariš musí 14 dovolenkových dní pracovať, keď nie, stratí týždenný plat a tak dlho mu to bude pripomínané, kým sa nedostaví a s majstrom sa nedohodne.
Učeň je 14 dni v skúšobnej dobe. Keď je čestný a toto aj preukáže a tiež sa v dobrom prejaví v práci, bude mu remeslo na 3 roky zaručené. Pri zobratí zo služby učňa poskytne za remeslo 2 krčahy vína a jedlo.
Zdá sa, že tieto rôzne poplatky boli pre jednotlivcov obstojne ťažké.
Je potrebné pochvalne vyzdvihnúť, že o chorých bolo náležite postarané.„Keď tovariš ochorie, tak na 14 dní bude v opatere majstra a pokiaľ i naďalej je práceneschopný preloží sa do nocľahárne, kde mu bude pridelená opatrovkyňa.“
Pravidlá správania sa boli určené do najmenších podrobností:
XI. Item – Ktorý v kostole počas kázne zaspí alebo rečami vyrušuje je dlžníkom ¼ tt vosku (1 tt. Machs = 10 pfenig) – udáva sa Machs, ale má byť Wachs.
XII. Item – Tovariš, ktorý sa túla a dôjde i do krčmy a potom vojde do druhého domu a až potom príde do nocľahárne, je dlžný 1 tt. vosku.
XIII. Item – Keď tovariš v pondelok zmešká do práce, tak je dlžný a majster mu polovičku týždenného platu nevyplatí.
g) Puškári (Büchsenmacher) a zámočníci, sa v roku 1801 združili do jedného spolku. Jeho pravidlá (cechový štatút) potvrdil podžupan Gemerskej župy.
Majstri, ktorí sa zaoberali výrobou zbraní: Heutschy Sámuel a Fürst Pál, zámočníckymi majstrami boli Rozlosnik András, Szoyka Simon a Danielisz János.
Kráľ Matej už skôr udelil dobšinským kováčom zbraní pochvalný list.
h) Cech stolárov (Tischlerzunf) zorganizovali majstri Valko Mihály, Golian Péter, Baldiak János, Köhler Jakab, Rozlosnik Mihály, Stupka György, Schablik Pál a Gabonay János.
i) Tkáči (Weber) – podľa údajov Bartholomeidesa koncom minulého storočia boli piati a keďže podľa cirkevnej matriky sa už začiatkom 17. storočia tu zaoberali tkáčstvom, je skoro isté, že majstri tohto remesla sa združili do cechu. Začiatkom 19. storočia toto odvetvie zaniklo.
k) Až kým v Dobšinej železiarsky a oceľový priemysel rozkvital, bolo tu viacej obchodníkov (Handelsleute), ktorí sprostredkovali vývoz týchto výrobkov do miest Debrecín, Kečkemét, Budapešt a Miškolc. Po zániku tohto odvetvia, na začiatku tohto storočia, nebol tu žiadny miestny obchodník (Handelsmann), a tak obyvatelia mesta boli odkázaní nakupovať v susedných mestách. Tak sme zistili, že v deň tureckého vpádu 14. októbra 1584, boli viacerí občania na levočskom trhu, čím sa zachránili pred nebezpečenstvom smrti.
l) Ako zaujímavú skutočnosť je potrebné spomenúť, že povozníci (Fuhrmann) sa podľa všeobecne zaužívaných zvyklostí tiež združili do cechu.
Okrem priemyselníkov, ktorých jestvovanie možno dokázať na základe listín, existovali v menšom počte aj iní, a to: mlynári, kameňorezači (spomína sa výroba mlynských kameňov), hrebenári, hrnčiari, zvonolejári, klampiari a iní.
Ďalej treba uviesť aj existenciu dvoch prosperujúcich papierní, ktorých prevádzku zastavili v strede súčasného storočia.
V roku 1852 vyšla tlačou príručka „Orts-u. Heimathskunde v. Dobschau“, kde sa konštatuje, že v Dobšinej je rozvíjajúci sa priemysel a majstrovstvo. Podľa nej v Dobšinej vtedy pôsobili: 1 lekárnik, 3 obchodníci, 17 čižmárov, 3 obuvníci, 14 krajčírov, 11 garbiarov, 15 stolárov, 10 zámočníkov, 10 mäsiarov, 7 kováčov, 3 kolári, 4 bednári, 2 maliari, 1 medirytec a 600 baníkov.
V priebehu nasledovného obdobia došlo v roku 1872 k uplatneniu VIII. článku zákona.
(POKRAČOVANIE)
Zostavili: Ing. Mikuláš Rozložník, RNDr. Ondrej Rozložník
Košice – Rožňava, december 2020

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-