Aby však jeho prvotina bola pravdivá a nemenná, musí byť niekým napísaná. Preto mám pohnútky pre napísanie a dostupné poznanie histórie o priebehu môjho rodu pod priezviskom DÁVID od jej vzniku až po dnešok (= rok 2022).
Čím by som mal začať? Rozhodol som sa pre priblíženie a poznanie miesta, kde z poznaných a dostupných poznatkov sú začiatky môjho rodu. Tým miestom je aj moja rodná obec Rožňavské Bystré, v ktorej som po narodení prežil svoj celý 80-ročný život. Preto považujem za potrebné, aj z môjho morálneho hľadiska, zmieniť sa v krátkom oboznámení s jej históriou.
Prvá písomná zmienka o obci Rožňavské Bystré pochádza z konca 13. storočia z roku 1291, kedy obec vznikla. Bola založená rodom Ákošov. Od svojho vzniku patrila panstvu Štitnik. Mala však viacerých pánov. Pôvodne (v 13. – 16. storočí) patrila Bebekovcom, v 17. storočí Baloghovcom a od 18. storočia Andrássyovcom.
Výrez zo Vzdialenostnej mapy Uhorska (1897-1903) s chotárom obce Sebespatak (Rožňavské Bystré).
(Všimnite si pod obcou na potoku tri mlyny. Dnes už dva v katastri obce Bystré neexistujú)
Názov obce sa počas jej histórie často menil. V stredoveku (493 – 1492) je uvádzaný len v maďarčine (maďarskom jazyku) aj napriek tomu, že u obyvateľstva nemôžeme predpokladať prítomnosť Maďarov. Preto muselo existovať aj slovenské meno. Jej pôvodný názov v maďarčine bol Sebespatak. Od roku 1947 je zachovaný jej dnešný názov Rožňavské Bystré. Je možné a dá sa predpokladať, že jej posledné pomenovanie pravdepodobne pochádza z toho, že sa nachádza blízko Rožňavy a je spojený s malým potokom Bystrá, ktorý cez ňu preteká, s prameňom spod vrchu Turecká.
Prvé zápisy obyvateľských mien nachádzame v dosť ťažko identifikovanej podobe. Viaceré mená svedčia o tom, že tu bol dosť častý pohyb obyvateľstva aj v ich národnostnom zložení. Sú to mená Tomáš, Kelemen, András, Antónius, Margit, Petrus, Ambrus, Vido, Ricz a iné. To znamená, že tu žili Slováci, Česi, Maďari, Ukrajinci, Poliaci, Taliani, Rusi, ako aj juhoslovanské národnosti.
Medzi najstaršie priezviská obyvateľov obce uvádzané z roku 1582 patrí Chilo-Filo, z roku 1602 je to priezvisko Demjan, v roku 1605 Molnár, v roku 1614 Czapo-Čapo, Davit-Dávid, v roku 1680 Kartal, 1697 Tomko, 1780 Babis, Behún, Grenda atď.
Do histórie obce sa veľmi nepriaznivo zapísal zničujúci vpád Turkov, po ktorom v rokoch 1566 – 1580 bola spustošená a vyľudnená. V roku 1709 – 1911 zasiahla okolité obce nákazlivá choroba – mor, ktorý si svojou krutosťou vyžiadal aj svoje obete. V Rožňavskom Bystrom „vzal“ životy 155 občanom. Súpis v roku 1804 tu spočítal 58 domov a 82 rodín, ktoré vykazujú 386 osôb. Rozvoju obce bránil aj malý a málo úrodný chotár a čiastočne aj vojnové výpravy Turkov. V roku 1855 vypukla v obci ďalšia epidémia – cholera, na ktorú zomrelo 64 osôb.
Z uvedeného prehľadu je vidieť, že priezvisko DÁVID sa objavilo už v roku 1614. Je potreba konštatovať, že tieto priezviská boli vo viacerých prípadoch, aj keď nie jedného rodu, ale niekoľkých rodov. Či sa objavili od prvotne uvádzaného DÁVID, nedokážem tvrdiť ani preukázať.
Mgr. Ján Dávid
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.