Aby však jeho prvotina bola pravdivá a nemenná, musí byť niekým napísaná. Preto mám pohnútky pre napísanie a dostupné poznanie histórie o priebehu môjho rodu pod priezviskom DÁVID od jej vzniku až po dnešok (= rok 2022).
Čím by som mal začať? Rozhodol som sa pre priblíženie a poznanie miesta, kde z poznaných a dostupných poznatkov sú začiatky môjho rodu. Tým miestom je aj moja rodná obec Rožňavské Bystré, v ktorej som po narodení prežil svoj celý 80-ročný život. Preto považujem za potrebné, aj z môjho morálneho hľadiska, zmieniť sa v krátkom oboznámení s jej históriou.
Prvá písomná zmienka o obci Rožňavské Bystré pochádza z konca 13. storočia z roku 1291, kedy obec vznikla. Bola založená rodom Ákošov. Od svojho vzniku patrila panstvu Štitnik. Mala však viacerých pánov. Pôvodne (v 13. – 16. storočí) patrila Bebekovcom, v 17. storočí Baloghovcom a od 18. storočia Andrássyovcom.

Výrez zo Vzdialenostnej mapy Uhorska (1897-1903) s chotárom obce Sebespatak (Rožňavské Bystré).
(Všimnite si pod obcou na potoku tri mlyny. Dnes už dva v katastri obce Bystré neexistujú)
Názov obce sa počas jej histórie často menil. V stredoveku (493 – 1492) je uvádzaný len v maďarčine (maďarskom jazyku) aj napriek tomu, že u obyvateľstva nemôžeme predpokladať prítomnosť Maďarov. Preto muselo existovať aj slovenské meno. Jej pôvodný názov v maďarčine bol Sebespatak. Od roku 1947 je zachovaný jej dnešný názov Rožňavské Bystré. Je možné a dá sa predpokladať, že jej posledné pomenovanie pravdepodobne pochádza z toho, že sa nachádza blízko Rožňavy a je spojený s malým potokom Bystrá, ktorý cez ňu preteká, s prameňom spod vrchu Turecká.
Prvé zápisy obyvateľských mien nachádzame v dosť ťažko identifikovanej podobe. Viaceré mená svedčia o tom, že tu bol dosť častý pohyb obyvateľstva aj v ich národnostnom zložení. Sú to mená Tomáš, Kelemen, András, Antónius, Margit, Petrus, Ambrus, Vido, Ricz a iné. To znamená, že tu žili Slováci, Česi, Maďari, Ukrajinci, Poliaci, Taliani, Rusi, ako aj juhoslovanské národnosti.
Medzi najstaršie priezviská obyvateľov obce uvádzané z roku 1582 patrí Chilo-Filo, z roku 1602 je to priezvisko Demjan, v roku 1605 Molnár, v roku 1614 Czapo-Čapo, Davit-Dávid, v roku 1680 Kartal, 1697 Tomko, 1780 Babis, Behún, Grenda atď.
Do histórie obce sa veľmi nepriaznivo zapísal zničujúci vpád Turkov, po ktorom v rokoch 1566 – 1580 bola spustošená a vyľudnená. V roku 1709 – 1911 zasiahla okolité obce nákazlivá choroba – mor, ktorý si svojou krutosťou vyžiadal aj svoje obete. V Rožňavskom Bystrom „vzal“ životy 155 občanom. Súpis v roku 1804 tu spočítal 58 domov a 82 rodín, ktoré vykazujú 386 osôb. Rozvoju obce bránil aj malý a málo úrodný chotár a čiastočne aj vojnové výpravy Turkov. V roku 1855 vypukla v obci ďalšia epidémia – cholera, na ktorú zomrelo 64 osôb.
Z uvedeného prehľadu je vidieť, že priezvisko DÁVID sa objavilo už v roku 1614. Je potreba konštatovať, že tieto priezviská boli vo viacerých prípadoch, aj keď nie jedného rodu, ale niekoľkých rodov. Či sa objavili od prvotne uvádzaného DÁVID, nedokážem tvrdiť ani preukázať.
Mgr. Ján Dávid


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a