poponáhľali do nenávratna a dnes mi mnohí veľmi chýbajú. Viacerí sú v obci aj bez zamestnania, čo im dosť sťažuje život, ale zrejme, aj napriek tomu, z tejto obce so 600 obyvateľmi by odísť inde už nechceli. S viacerými z nich som sa osobne stretol, aspoň pozdravil a prehodil slovo - dve. To ešte predtým, než sa oficiálne začali oslavy Dňa obce Rožňavské Bystré, ktoré sa spájajú so 723. výročím existencie jej prvej písomnej zmienky a boli obohatené programom "z vlastnej dielne".
Bol som milo prekvapený,
keď som sa od mnohých podozvedal ako medzi nich na školský dvor, kde sa všetko odohrávalo už tradične niekoľko rokov, prišli aj účastníci turistického pochodu na Plešiveckú planinu so zvedavosťou ako to tu prebieha, ale aj kvôli vychvaľovanému trojakému guľášu od miestnych poľovníkov pod vedením Jána Ujházia. Niektorí z nich majú dobrú spoluprácu aj so stránkou Maj Gemer a potešilo ma keď sa tu chceli so mnou stretnúť. Žiaľ čakajúci autobus mal prednosť a tak sa ich želanie nevyplnilo, čo ma veľmi mrzí. Snáď nabudúce.
Priložené fotografie vystihli pohodu, ktorá vládla na oslavách Dňa obce v sobotu popoludní 6. septembra 2014. Vyzdobené a upravené okolie vonkajšieho priestoru základnej školy svedčilo o tom, že moji rodáci si dali záležať na všetkom. Množstvo krojovaných žien od dievčat po dospelých mi poskytlo dobrý pocit z toho, že láska k folklóru a obyčajom majú v tejto obci zdravé korene a majú prečo ich udržiavať i naďalej. Veď preto si založili aj folklórnu skupinu s výstižným názvom Bystränky. Už si za tie roky získala dobré meno a aj keď z tohto kolektívu vždy niekto kvôli pokročilému veku odíde, tentoraz som s potešením mohol skonštatovať, že skupina sa rozšírila o mladé dievčatá i mládencov, dokonca pochádzajúcich aj zo susedných obcí. Príkladom pre nich je najmä Dominika Ďurská, ktorá napriek tomu, že študuje na konzervatóriu operný spev, nezanevrie ani na "bistränskia piasniški", ktoré s obľubou spieva nielen doma, ale aj ďaleko za hranicami kraja.
Najmladšie hlasy mali prednosť
aj v hlavnom programe. Prvý aplauz od početného obecenstva patril najmladším škôlkárom. To preto, že Emka Ujháziová, Terezka Tomková a Tamarka Uhrinová svojím živým a bezprostredným vystúpením si získali všetkých prítomných. Odštartovali tak pekné pásmo, ktoré podporili svojim vystúpením aj žiaci miestnej základnej školy a k tomuto Dňu pripravili svoj program už spomínané Bystränky. Nazvali ho stručne Dožinky. Dokázali si ho nacvičiť krátko po Gemerskom folklórnom festivale v Rejdovej, kde sa divákom predstavili s programom piesní a obyčají zostavených z pytačiek. V Bystrom sa prvýkrát predstavili pítaškami. Bol to starodávny zvyk, ktorý aj v tomto regióne sa viazal k obdobiu pred svadbou dvoch mladých ľudí rozhodnutých spolu žiť. Slušnosť vtedy kázala, aby mládenec so svojimi rodičmi i ďalšími vybranými išiel spoločne do rodičovského domu svojej vyvolenej požiadať jej rodičov o ruku. Vtedy sa tomu hovorilo pítaški. Viazalo sa to na rôzne postupy, ktoré väčšinou končili tým, že pítaški sa vydarili a svadba sa mohla už odteraz pripravovať aj s výbavou pre nevestu.
Keďže tentoraz išlo o prezentáciu dožiniek na dedine,
budeme sa venovať tejto milej, už dnes málo vídanej udalosti. Pásmo slova, spevu a tanca si zostavili veľmi zaujímavo. Páčilo sa mi, ako pred obecenstvo postupne prichádzali najprv staršie členky skupiny a pripravovali sa na odovzdávanie venca rôznymi dedinskými požatevnými prácami, ako bolo napríklad lúskanie fazule (bvabu), k čomu sa podujala moja sestra Božena, tkanie kanišok do gatí mali na starosti panie Zuzana Tomková a Helena Kerekešová, plachtu dokončovala pani Marika Uhrinová, záplaty na vreci dokončovala pani Eliška Babičová, ale aj inými povinnosťami, ktoré mala gazdiná pani Marta Molnárová. Tu som sa dozvedel, že vraj kvalita kaniški sa hodnotila podľa toho, akou silou sa v gatiach na ňu pôsobí. Všetko sa uvádzalo vhodnými scénkami i pesničkami, ktoré spestrovali toto slnečné popoludnie. Hlavnú úlohu mala na gazdovskom dvore gazdiná, ktorá sa postarala o dobrú náladu, prevzala od gépésa a mládeže vyzdobený dožinkový veniec a postarala sa tiež o odmenu aj pre najmladších chlapcov či dievčatá, ktorými boli podľa riekanky: Šín som, tím som, Jana Kiša syn som, z maliho dvoršku idem, božedaj vám dobrý deň" - tak sa vtipne predstavil Patrik Kaššai. "A ty si chto, diavšä?" zvedavo zisťovala gazdiná. "Jä som diavšä malia, volám sä Zuzanka, a som, pekne prosím, u Galatu diavka" - pomýlila nezainteresovaných svojim hereckým menom Bibiana Galatová.
Sólovým spevom sa predstavili naši už známi speváci,
bez ktorých sa v Bystrom nič neudeje - Dominika Ďurská a Stanislav Ďurský, ku ktorému sa postupne pridávali ostatné členky či členovia skupiny. Diváci, podľa tohto ako zaznieval potlesk, zrejme tiež boli potešení tým, čo videli i počuli v tomto pásme. Mnohé, ešte donedávna členky, nielen pozerali a tlieskali vydareným výkonom účinkujúcich, ale veru by sa boli radi k nim pridali a ešte viac rozkrútili toto pestrofarebné koleso zostavené z bystränského kroja. Viackrát som sa musel pani starostky Želmíry Gonosovej, ktorá sedela vedľa mňa s ostatnými pozvanými hosťami, ktorými boli starostka Honiec pani Monika Paličková, starosta Rudnej pán Július Kerekeš, pán miestny kaplán Peter Székely, konateľ spoločnosti DOBART Ing. Dionýz Dobos a riaditeľka ZŠ pani Marta Gadušová, opýtať na tú ktorú osobu vystupujúcu v programe. Veď za 40 rokov života v inej časti Slovenska sa všeličo i medzi tunajšími ľuďmi, predovšetkým na ich tvárach zmenilo, i pribudlo do rodokmeňa. Tak som sa dozvedel kto tvorí mladú skupinu dievčat a mládencov. Medzi nimi som zaregistroval i dcéru druhej sesternice Táňu Tomkovú, ktorá sa rezko vykrúcala v kolese spolu s Dominikou Ďurskou, i mladú Michaelu Forgáčovú z Honiec, ktorá rada do Bystrého chodí medzi Bystränky, Nikol Galatovú, Veroniku Znakovú a Stanka Ďurského. Aby bol zoznam mládežníkov kompletný, treba spomenúť tiež dvoch mládencov z Rakovnice Jakuba Doboša a Patrika Adamca, vhodne doplňujúcich kolektív Bysträniek. Prišli ich povzbudiť aj ich starí rodičia a tí veru môžu byť s ich výkonmi spokojní. A spievali bystränským nárečím celkom dobre, pretože v okolitých obciach sa sem - tam hovorí podobne. Harmonikárom sa osvedčil Roman Šimko a gépesa si v scénke užil pán Ondrej Uhrin.
Samozrejme, bolo toho ešte oveľa viac

na Dni obce ako som bol schopný zaznamenať. Aj keď som strávil medzi rodnými iba niekoľko hodín, budem si mať čo pripomínať po tomto Dni. Žiada sa mi nielen oceniť námet na dnešný program Dožinky od starostky pani Želmíry Gonosovej, ale oceniť aj jeho spracovanie do konečnej podoby vedúcou skupiny Bystränky pani Zuzanou Tomkovou. Páčil sa mi.
Stretol som sa s bývalými spolužiakmi, novými spoluobčanmi, ktorí sa do Bystrého prisťahovali z rôznych častí okresu, ale tiež s tými, ktorí žijú v inej časti Slovenska, či sveta. Všetci, s ktorými som sa zvítal boli na všeličo zvedaví, aj na to, či ich ešte poznám. Myslím, že až na jeden prípad som to zvládol dosť dobre. Preto aj moja cesta nazad bola bez otravného meškania nielen jednoduchšia, ale tiež oveľa príjemnejšia. A veta, ktorú som počul, že v Bystrom je stále menší záujem o veci spoločné a čoraz ťažšie je ľudí dostať na nejaké podujatie, je rovnaká aj inde. Ľuďom sa však venovať treba stále a všade. Tí sa zaiste odvďačia aj iným spôsobom ako je účasť na oslavách. Preto mohla aj starostka obce pani Želmíra Gonosová vo svojom vystúpení o.i. povedať: "Buďme hrdí na svoju obec, na svoje zvyky, na svoju dedovizeň. Aby sa nám darilo lepšie, pomáhajme si, skrášľujme svoju obec, aby sme sa mali kde vracať." Žriedlo v Rožňavskom Bystrom pre vytvorenie kultúrneho programu je však stále plné a nevysýchajúce. Treba ho len využiť a podať tak, aby bolo príťažlivé, skrátka také dobré, ako bol aj program pripravený k tomuto Dňu. Ďakujem vám, milí rodáci, že ste ma srdečne prijali a že som bol účastníkom pekného a zaujímavého Dňa obce Rožňavské Bystré, ktorá je i zostane naďalej aj mojou.
Ondrej Doboš
picasa_albumid=6057113485352810785
{jcomments on}

































Keby som bol vedel, čo ma cestou z Bratislavy na Deň obce Rožňavské Bystré v piatok 5.8.2014 popoludní čaká, neviem, neviem, či by som sa rozhodol pokračovať v ceste rýchlikom. Prišli sme iba do Šale a už sa začali trampoty. Do spomínanej stanice rýchlik meškal skoro pol hodiny a keď železničný rozhlas oznámil, že pre pokazený rušeň budeme tu na nový čakať pol hodiny, nemal som dobrý pocit. Pekný a teplý slnečný deň sa v odstavenom klimatizovanom vlaku zmenil na takmer fínsku saunu. Kým sa všetko napravilo prešlo takmer 120 minút. Vo Zvolene nás pre zmenu čakalo prestupovanie na autobusy a cesta do 20 km vzdialeného Stožku kvôli výluke na trati, ktorú spôsobilo technické riešenie novej dopravnej križovatky pri Detve. Moje cestovanie nakoniec dobre dopadlo a ja som sa v noci s využitím rožňavskej taxi služby dostal do mojej rodnej obce.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-