poponáhľali do nenávratna a dnes mi mnohí veľmi chýbajú. Viacerí sú v obci aj bez zamestnania, čo im dosť sťažuje život, ale zrejme, aj napriek tomu, z tejto obce so 600 obyvateľmi by odísť inde už nechceli. S viacerými z nich som sa osobne stretol, aspoň pozdravil a prehodil slovo - dve. To ešte predtým, než sa oficiálne začali oslavy Dňa obce Rožňavské Bystré, ktoré sa spájajú so 723. výročím existencie jej prvej písomnej zmienky a boli obohatené programom "z vlastnej dielne".
Bol som milo prekvapený,
keď som sa od mnohých podozvedal ako medzi nich na školský dvor, kde sa všetko odohrávalo už tradične niekoľko rokov, prišli aj účastníci turistického pochodu na Plešiveckú planinu so zvedavosťou ako to tu prebieha, ale aj kvôli vychvaľovanému trojakému guľášu od miestnych poľovníkov pod vedením Jána Ujházia. Niektorí z nich majú dobrú spoluprácu aj so stránkou Maj Gemer a potešilo ma keď sa tu chceli so mnou stretnúť. Žiaľ čakajúci autobus mal prednosť a tak sa ich želanie nevyplnilo, čo ma veľmi mrzí. Snáď nabudúce.
Priložené fotografie vystihli pohodu, ktorá vládla na oslavách Dňa obce v sobotu popoludní 6. septembra 2014. Vyzdobené a upravené okolie vonkajšieho priestoru základnej školy svedčilo o tom, že moji rodáci si dali záležať na všetkom. Množstvo krojovaných žien od dievčat po dospelých mi poskytlo dobrý pocit z toho, že láska k folklóru a obyčajom majú v tejto obci zdravé korene a majú prečo ich udržiavať i naďalej. Veď preto si založili aj folklórnu skupinu s výstižným názvom Bystränky. Už si za tie roky získala dobré meno a aj keď z tohto kolektívu vždy niekto kvôli pokročilému veku odíde, tentoraz som s potešením mohol skonštatovať, že skupina sa rozšírila o mladé dievčatá i mládencov, dokonca pochádzajúcich aj zo susedných obcí. Príkladom pre nich je najmä Dominika Ďurská, ktorá napriek tomu, že študuje na konzervatóriu operný spev, nezanevrie ani na "bistränskia piasniški", ktoré s obľubou spieva nielen doma, ale aj ďaleko za hranicami kraja.
Najmladšie hlasy mali prednosť
aj v hlavnom programe. Prvý aplauz od početného obecenstva patril najmladším škôlkárom. To preto, že Emka Ujháziová, Terezka Tomková a Tamarka Uhrinová svojím živým a bezprostredným vystúpením si získali všetkých prítomných. Odštartovali tak pekné pásmo, ktoré podporili svojim vystúpením aj žiaci miestnej základnej školy a k tomuto Dňu pripravili svoj program už spomínané Bystränky. Nazvali ho stručne Dožinky. Dokázali si ho nacvičiť krátko po Gemerskom folklórnom festivale v Rejdovej, kde sa divákom predstavili s programom piesní a obyčají zostavených z pytačiek. V Bystrom sa prvýkrát predstavili pítaškami. Bol to starodávny zvyk, ktorý aj v tomto regióne sa viazal k obdobiu pred svadbou dvoch mladých ľudí rozhodnutých spolu žiť. Slušnosť vtedy kázala, aby mládenec so svojimi rodičmi i ďalšími vybranými išiel spoločne do rodičovského domu svojej vyvolenej požiadať jej rodičov o ruku. Vtedy sa tomu hovorilo pítaški. Viazalo sa to na rôzne postupy, ktoré väčšinou končili tým, že pítaški sa vydarili a svadba sa mohla už odteraz pripravovať aj s výbavou pre nevestu.
Keďže tentoraz išlo o prezentáciu dožiniek na dedine,
budeme sa venovať tejto milej, už dnes málo vídanej udalosti. Pásmo slova, spevu a tanca si zostavili veľmi zaujímavo. Páčilo sa mi, ako pred obecenstvo postupne prichádzali najprv staršie členky skupiny a pripravovali sa na odovzdávanie venca rôznymi dedinskými požatevnými prácami, ako bolo napríklad lúskanie fazule (bvabu), k čomu sa podujala moja sestra Božena, tkanie kanišok do gatí mali na starosti panie Zuzana Tomková a Helena Kerekešová, plachtu dokončovala pani Marika Uhrinová, záplaty na vreci dokončovala pani Eliška Babičová, ale aj inými povinnosťami, ktoré mala gazdiná pani Marta Molnárová. Tu som sa dozvedel, že vraj kvalita kaniški sa hodnotila podľa toho, akou silou sa v gatiach na ňu pôsobí. Všetko sa uvádzalo vhodnými scénkami i pesničkami, ktoré spestrovali toto slnečné popoludnie. Hlavnú úlohu mala na gazdovskom dvore gazdiná, ktorá sa postarala o dobrú náladu, prevzala od gépésa a mládeže vyzdobený dožinkový veniec a postarala sa tiež o odmenu aj pre najmladších chlapcov či dievčatá, ktorými boli podľa riekanky: Šín som, tím som, Jana Kiša syn som, z maliho dvoršku idem, božedaj vám dobrý deň" - tak sa vtipne predstavil Patrik Kaššai. "A ty si chto, diavšä?" zvedavo zisťovala gazdiná. "Jä som diavšä malia, volám sä Zuzanka, a som, pekne prosím, u Galatu diavka" - pomýlila nezainteresovaných svojim hereckým menom Bibiana Galatová.
Sólovým spevom sa predstavili naši už známi speváci,
bez ktorých sa v Bystrom nič neudeje - Dominika Ďurská a Stanislav Ďurský, ku ktorému sa postupne pridávali ostatné členky či členovia skupiny. Diváci, podľa tohto ako zaznieval potlesk, zrejme tiež boli potešení tým, čo videli i počuli v tomto pásme. Mnohé, ešte donedávna členky, nielen pozerali a tlieskali vydareným výkonom účinkujúcich, ale veru by sa boli radi k nim pridali a ešte viac rozkrútili toto pestrofarebné koleso zostavené z bystränského kroja. Viackrát som sa musel pani starostky Želmíry Gonosovej, ktorá sedela vedľa mňa s ostatnými pozvanými hosťami, ktorými boli starostka Honiec pani Monika Paličková, starosta Rudnej pán Július Kerekeš, pán miestny kaplán Peter Székely, konateľ spoločnosti DOBART Ing. Dionýz Dobos a riaditeľka ZŠ pani Marta Gadušová, opýtať na tú ktorú osobu vystupujúcu v programe. Veď za 40 rokov života v inej časti Slovenska sa všeličo i medzi tunajšími ľuďmi, predovšetkým na ich tvárach zmenilo, i pribudlo do rodokmeňa. Tak som sa dozvedel kto tvorí mladú skupinu dievčat a mládencov. Medzi nimi som zaregistroval i dcéru druhej sesternice Táňu Tomkovú, ktorá sa rezko vykrúcala v kolese spolu s Dominikou Ďurskou, i mladú Michaelu Forgáčovú z Honiec, ktorá rada do Bystrého chodí medzi Bystränky, Nikol Galatovú, Veroniku Znakovú a Stanka Ďurského. Aby bol zoznam mládežníkov kompletný, treba spomenúť tiež dvoch mládencov z Rakovnice Jakuba Doboša a Patrika Adamca, vhodne doplňujúcich kolektív Bysträniek. Prišli ich povzbudiť aj ich starí rodičia a tí veru môžu byť s ich výkonmi spokojní. A spievali bystränským nárečím celkom dobre, pretože v okolitých obciach sa sem - tam hovorí podobne. Harmonikárom sa osvedčil Roman Šimko a gépesa si v scénke užil pán Ondrej Uhrin.
Samozrejme, bolo toho ešte oveľa viac

na Dni obce ako som bol schopný zaznamenať. Aj keď som strávil medzi rodnými iba niekoľko hodín, budem si mať čo pripomínať po tomto Dni. Žiada sa mi nielen oceniť námet na dnešný program Dožinky od starostky pani Želmíry Gonosovej, ale oceniť aj jeho spracovanie do konečnej podoby vedúcou skupiny Bystränky pani Zuzanou Tomkovou. Páčil sa mi.
Stretol som sa s bývalými spolužiakmi, novými spoluobčanmi, ktorí sa do Bystrého prisťahovali z rôznych častí okresu, ale tiež s tými, ktorí žijú v inej časti Slovenska, či sveta. Všetci, s ktorými som sa zvítal boli na všeličo zvedaví, aj na to, či ich ešte poznám. Myslím, že až na jeden prípad som to zvládol dosť dobre. Preto aj moja cesta nazad bola bez otravného meškania nielen jednoduchšia, ale tiež oveľa príjemnejšia. A veta, ktorú som počul, že v Bystrom je stále menší záujem o veci spoločné a čoraz ťažšie je ľudí dostať na nejaké podujatie, je rovnaká aj inde. Ľuďom sa však venovať treba stále a všade. Tí sa zaiste odvďačia aj iným spôsobom ako je účasť na oslavách. Preto mohla aj starostka obce pani Želmíra Gonosová vo svojom vystúpení o.i. povedať: "Buďme hrdí na svoju obec, na svoje zvyky, na svoju dedovizeň. Aby sa nám darilo lepšie, pomáhajme si, skrášľujme svoju obec, aby sme sa mali kde vracať." Žriedlo v Rožňavskom Bystrom pre vytvorenie kultúrneho programu je však stále plné a nevysýchajúce. Treba ho len využiť a podať tak, aby bolo príťažlivé, skrátka také dobré, ako bol aj program pripravený k tomuto Dňu. Ďakujem vám, milí rodáci, že ste ma srdečne prijali a že som bol účastníkom pekného a zaujímavého Dňa obce Rožňavské Bystré, ktorá je i zostane naďalej aj mojou.
Ondrej Doboš
picasa_albumid=6057113485352810785
{jcomments on}

































Keby som bol vedel, čo ma cestou z Bratislavy na Deň obce Rožňavské Bystré v piatok 5.8.2014 popoludní čaká, neviem, neviem, či by som sa rozhodol pokračovať v ceste rýchlikom. Prišli sme iba do Šale a už sa začali trampoty. Do spomínanej stanice rýchlik meškal skoro pol hodiny a keď železničný rozhlas oznámil, že pre pokazený rušeň budeme tu na nový čakať pol hodiny, nemal som dobrý pocit. Pekný a teplý slnečný deň sa v odstavenom klimatizovanom vlaku zmenil na takmer fínsku saunu. Kým sa všetko napravilo prešlo takmer 120 minút. Vo Zvolene nás pre zmenu čakalo prestupovanie na autobusy a cesta do 20 km vzdialeného Stožku kvôli výluke na trati, ktorú spôsobilo technické riešenie novej dopravnej križovatky pri Detve. Moje cestovanie nakoniec dobre dopadlo a ja som sa v noci s využitím rožňavskej taxi služby dostal do mojej rodnej obce.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-