pre nás hodnotný a v čom ide dnešným pisateľom príkladom. Skôr chcem poukázať na všeobecnú hodnotu listu, ktorý prišiel v tom čase z USA na Slovensko a predovšetkým zdôrazniť zásluhu tých, ktorým bol adresovaný, ktorí si vážili to, čo im pisateľ napísal a uchovali ho aj pre budúce generácie. List je o to cennejší, že ho písal obyčajný človek, ktorý v Amerike videl možnosť zárobku a tak chcel pomôcť svojej rodine, ktorá žila ako sa vraví z ruky do úst. Je viac ako pravdepodobné, že tento list prišiel do rodiny, ktorá nežila o nič lepšie ako rodina z ktorej pochádzal autor listu. Táto rodina si vážila tento list aj napriek tomu, že, ako som sa mohol z jeho obsahu dozvedieť, prakticky neobsahoval žiadnu veľkú pomoc. Skôr našli v liste správu o ňom, že žije a dozvedeli sa ako sa má. Obidvom stranám patrí naša vďaka, že sa list dostal do správnych rúk a nám sa dnes otvára prostredníctvom neho jeho historická hodnota zaujímavá pre dnešnú generáciu.
Aby sme zachovali tajomstvo listu, vynechajme niektoré detaily. Po rokoch však prezraďme aspoň to, že po dlhom cestovaní list prišiel v jeden januárový deň aj do Bystrého. Ako to v tom čase bývalo, list priniesol poštár priamo do domu, v ktorom býval, dajme tomu šógor so švagrinou a deťmi. Slušnosť kázala, že sa patrí v liste v prvom rade pozdraviť a tak to urobil aj náš Ľudovít: "primite spolu, odomňa srdeční pozdrav a stálu spomienku na Vás, a tak ako se všetci máte, šiste zdraví. Je se ne môžem pochvalit so zdravim lebo som se nazdal že uš dokončím tamten tížden, tak som bol zle ... eštek i teraz nie najlepši se cítim, ale vám všetkim Vám vinšujem a prajem celej Famílie dobrého zdravé a veselo šťastie v tomto Novom roku..." Nebolo by správne, aby som pokračoval v podrobnom odpisovaní tohto listu. Tí, čo sú starší vedia, čo asi mohlo byť obsahom. Veď naši ľudia v tridsiatych rokoch minulého storočia nežili na dedinách vo veľkom bohatstve. Aj keď sa sem-tam našla práca v okolitých baniach, po vyhlásení samostatného slovenského štátu sa niektoré bane i na hornom Gemeri zrušili a baníci museli do baní fárať buď v Nižnej Slanej, alebo v Dobšinej. Štátna hranica medzi Maďarskom a Slovenskom prechádzala medzi Bystrým a Rekeňou (dnes Rožňavské Bystré a Rakovnica) a tak sa odrezal prístup ľudí zo slovenskej strany chodiť za prácou do Rudnej, či Rožňavy, kde sa v baniach stále pracovalo. Väčšina preto skromne žila z toho, čo nasiali alebo zasadili na nie veľkých pásikoch rolí, ktoré však trpeli úrodnosťou pôdy, pretože sa nachádzali na svahoch spomínaných pohorí. A keďže i tých málo pozemkov, ktoré sa ešte donedávna využívali už pomaly zarastá a krajina dostáva iný charakter, ťažko je mladším vytvoriť si akú-takú predstavu o tom, ako sa voľakedy a na akých miestach získavala obživa pre všetky rodiny.
Ale ktovieako nebolo súdené ani nášmu pisateľovi Ľudovítovi v Amerike, ktorý sa švagrovi posťažoval: " ... lebo od Novembra zle ide robota, 2 dni robimo na tížden a malo kedi se uda že 3 dni virobimo..." Dúfam, že ste porozumeli listu, že prácu majú iba dva dni v týždni a málokedy sa im podarí tri dni odrobiť. Z toho plynie pre rodinu i poznámka, v ktorej sa uvádza, že z toho, čo zarobia sa "zošporovat nie velmi dajú, lebo sú boháše všade múdri a lem tolko dajú zarobit bi zmo jim stoho vladali robit i na druhí den."
Čo sa neskoršie stalo nevieme, lebo k ďalším listom sa nedostala ani rodina, ktorá našla tento list na povale, keď chceli zrekonštruovať starý dom na lepšie bývanie. I tak sme povďační rodine, ktorá list nezašantročila, ale ho uchovala do takej podoby, akú dnes má a bolo možné z jeho obsahu aspoň trochu priblížiť podmienky života našich predkov spred niekoľkých desaťročí.
Ondrej Doboš

































Písal sa rok 1938 a v jednom z mestečiek Západnej Virgínie v Spojených štátov amerických v pondelok 10. januára práve dopísal mladý Ľudovít zo Slovenska list. Ešte napísal adresu, prilepil známku a zaniesol na najbližšiu poštu, aby sa dostal čím skôr "šífou" na správnu adresu vzdialenú tisícky kilometrov v starom kraji, na Slovensko. Prišiel sem do Ameriky za prácou, ako v tom čase robili všetci, ktorí museli na Slovensku pod vrchom Turecká a na okolí trpieť biedou, lebo v tomto chudobnom kraji ťažko bolo zohnať niečo na uživenie seba i rodiny. Tak, ako mnohí iní, aj on sa jedného dňa medzi svetovými vojnami rozhodol okúsiť ako chutí americký chlebík.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-